Kapitoly z dejín Slovenska 1740 – 1945

Celonárodný kultúrny spolok Tatrín bol založený 26. – 28. augusta 1844 a hoci nebol nikdy úradne potvrdený, na poli národno-emancipačného hnutia zohral významnú úlohu. Možno povedať, že spolok vznikol z iniciatívy Ľudovíta Štúra a jeho prvým predsedom sa stal Michal Miloslav Hodža. Spolok reprezentoval „jednotu milovníkov národa a života slovenského“ bez „všetkých ohľadov na náboženské vyznanie, stav a iné stránky života a rozdielnosti ľudské“, pričom Štúr zdôrazňoval myšlienku pospolitosti. Práve pospolitosť a celonárodný charakter boli tým, čo odlišovalo Tatrín od predchádzajúcich učených spoločností.

Spolok si kládol za cieľ vydávať a rozširovať knihy, najmä učebnice, šlabikáre a čítanky, ktoré by napomáhali pozdvihovať vzdelanostnú úroveň slovenskej mládeže poučným i zábavným spôsobom, čím podporoval aktivity štúrovcov viažuce sa okrem iného k nedeľným školám. Okrem toho vydával inonárodné spisy či vedecké práce. Ako príklad možno uviesť vydanie Štúrovej práce Nauka reči slovenskej, v ktorej sa v spisovnej podobne slovenčiny zakorenila stredoslovenčina. Mnohé ambície v oblasti vzdelávania mládeže sa ale spolku naplniť nepodarilo – encyklopédia pre meštianske školy a metodika k nej za krátke obdobie činnosti spolku vyjsť nestihla; rovnako to bolo aj s časopisom, ktorý jeho členovia plánovali vydávať.

K ďalším aktivitám Tatrína patrí napríklad zakladanie, rozširovanie a podpora spolkov striezlivosti, podporovanie slovenskej mládeže počas štúdia doma i v zahraničí či zberateľská a záchranná iniciatíva týkajúca sa starších slovenských kultúrnych pamiatok i písomností. Členovia spolku boli vyzývaní, aby zbierali starožitnosti, spievanky, porekadlá a hádanky, povesti, zvyky, obyčaje, hry a kroje, aj výsady, práva a privilégiá, z ktorých vytvárali zbierky reprezentujúce Slovensko a Slovákov.

Spolok predstavoval centrum slovenskej kultúry, v ktorom postupne vznikal priestor na zjednotenie všetkých vzdelancov hlásiacich sa k idei národnej samostatnosti (bez ohľadu na konfesiu) a používajúcich slovenčinu ako spisovný jazyk. Predstaviteľom a členom spolku sa teda podarilo to, čo sa nepodarilo mnohým predtým – zjednotiť katolícke a evanjelické krídlo slovenskej spoločnosti, ktoré na národno-emancipačnom poli bojovali už niekoľko desaťročí, no doposiaľ nenašli spoločnú reč. Spolok totiž fungoval podľa vyššie zmienenej zásady, ktorá vylučovala náboženskú otázku. Svoju štvorročnú ilegálnu činnosť zavŕšil Tatrín v roku 1848 vydaním Žiadostí slovenského národa v náklade 5 000 kusov, ktoré sa stali impulzom pre celoslovenský boj za národné a sociálne práva.