Kapitoly z dejín Slovenska 1740 – 1945

Založenie Matice slovenskej predstavovalo vyvrcholenie úsilia troch generácií národných buditeľov. Slovenskí vzdelanci chceli totiž už od 20. rokov 19. storočia založiť organizáciu s celonárodným významom a pôsobnosťou, v ktorej by sa sústredil a organizoval boj za národnú slobodu a všeobecný pokrok slovenskej spoločnosti. Svoje národné požiadavky formulovali v niekoľkých dokumentoch, posun však predstavovalo až martinské Memorandum národa slovenského (1861), prostredníctvom ktorého sa podarilo aktivizovať slovenské národné hnutie.

Stanovy Matice schválil cisár František Jozef I. v auguste 1862, no keďže chcela svojou činnosťou nadviazať nielen na aktivity a ideály zrušeného spolku Tatrín, ale aj na duchovno-kultúrny odkaz vierozvestcov Cyrila a Metoda, oficiálne bola založená 5. augusta 1863 v Turčianskom Svätom Martine. Jej prvým predsedom sa stal Štefan Moyzes. Matica slovenská bola jedinou slovenskou celonárodnou kultúrnou inštitúciou s povolenými stanovami a predstavovala centrum národného života Slovákov. Bola tiež reprezentantkou a symbolom národnej svojbytnosti.

Vznikla ako kultúrny svojpomocný spolok, ktorý mohol vďaka členským príspevkom a finančným darom od jej sympatizantov v podstate už od svojho vzniku vykonávať aktívnu národnobuditeľskú a kultúrno-výchovnú činnosť. Vydávala knihy, pomáhala zakladať hospodárske školy, spolky a podporovala študentov, čo malo pozitívny vplyv na elimináciu zaostalosti, v ktorej Slovákov držal vládnuci režim. Činnosť Matice sa sústredila aj na podporu vedy a ochranu kultúrnych pamiatok, zbierala knihy, rukopisy či muzeálne predmety, čím položila základy slovenského archívnictva, múzejníctva a knihovníctva. Vydávala osvetové a vedecké monografie a tiež Letopis Matice slovenskej, ktorý predstavoval prvý slovenský vedecký časopis. Vďaka podpore ochotníckych divadelných a speváckych súborov vzrástol na Slovensku kultúrny život.

Matica vykonávala významnú a nezanedbateľnú národnobuditeľskú, výchovnú a vedeckú prácu, ktorá podporovala národnú emancipáciu Slovákov. Práve tieto aktivity sa pravdepodobne stali povestným „tŕňom v oku“ uhorských úradov a Maticu bez udania dôvodu 6. apríla 1875 zatvorili. Jej činnosť sa čiastočne podarilo zastúpiť iným inštitúciám, napríklad Kníhtlačiarskému učastinárskemu spolku, Živene, Slovenskému spevokolu či Muzeálnej slovenskej spoločnosti, ktorá po dlhých dvadsiatich rokoch predstavovala opäť celonárodnú inštitúciu.