Kapitoly z dejín Slovenska 1740 – 1945

Prvá polovica 19. storočia sa niesla, čo sa vyučovania na gymnáziách týkalo, v znamení latinského, a o niečo menej nemeckého a maďarského jazyka. V základných školách bola situácia zdanlivo o niečo priaznivejšia – existovali totiž zákony, ktoré žiakom garantovali možnosť vzdelávať sa v materinskom jazyku – pokiaľ sa väčšina obyvateľov v danom kraji na tomto jazyku dohodla. V roku 1851 boli vydané nariadenia o vyučovaní v materinskom jazyku aj na stredných školách. Realita ale bola odlišná. Na území Slovenska bol totiž nedostatok slovenských učiteľov, preto vyučovanie často realizovali učitelia z Čiech, a ako inak – v českom jazyku. Po zrušení nariadenia o používaní nemčiny ako vyučovacieho jazyka v júli 1859 videli slovenskí vzdelanci cestu ako vyučovať v slovenčine v poslovenčení katolíckych gymnázií, na ktorých sa vyučovalo práve v češtine. Napokon však došlo k založeniu troch úplne nových samostatných patronátnych gymnázií (nazývané tiež matičné gymnáziá), ktoré mali slúžiť ako inštitúcie zabraňujúce odnárodňovaniu. Tieto gymnáziá totiž predstavovali vyšší stupeň vzdelania, ktoré mali slovenskí žiaci možnosť získať v slovenskom jazyku vôbec po prvýkrát.

Uvažovalo sa o viacerých miestach, kde by mohli prvé slovenské gymnáziá vzniknúť. Nakoniec rozhodnutie padlo na tri stredoslovenské mestá – Veľká Revúca (1862 – 1874), Turčiansky Svätý Martin (1867 – 1875) a Kláštor pod Znievom (1869 – 1874).

Patronátne gymnáziá museli nielen v prvých rokoch svojej existencie čeliť rôznym problémom – nedostatku financií, nevyhovujúcim priestorom, materiálnemu nedostatku rôzneho druhu, ale tiež absencii učebníc v slovenskom jazyku. Tieto problémy bolo potrebné riešiť takpovediac za pochodu. Napríklad chýbajúce učebnice profesori spočiatku nahrádzali českými, maďarskými, nemeckými či ruskými učebnicami. Neskôr už používali vlastné rukopisy, ktoré pripravovali do tlače. Postupne vznikali pri gymnáziách, vďaka finančným darom či štedrým donorom, knižnice, ktoré v priebehu rokov nazbierali pomerne rozsiahle knižné fondy.

Hlavným cieľom matičných gymnázií bolo zabrániť odnárodňovaniu slovenskej mládeže a vychovať národne uvedomelú inteligenciu. To sa prejavilo i v aktivitách jednotlivých škôl, ktoré sa nezameriavali iba na vzdelávaciu činnosť, realizovali tiež mimoškolské aktivity, zakladali rôzne spolky (peňažné, konzumné, potravinové, pestovateľské, divadelné a i.), usporadúvali debaty, besedy a zábavy. Môžeme teda konštatovať, že slovenské gymnáziá ďaleko prekročili výchovno-vzdelávací rámec, ale zasiahli aj do národného, kultúrneho a politického života Slovákov. To bol v očiach predstaviteľov uhorskej vlády, samozrejme, nežiadúci stav, preto sa začiatkom 70. rokov začali aktívne angažovať za zrušenie gymnázií, ktoré obviňovali z panslavizmu. Tento boj predstavitelia slovenských gymnázií a ich študenti nemohli vyhrať, a tak postupne došlo k zatvoreniu všetkých troch gymnázií, s čím išli ruka v ruke zabrzdenie slovenského národno-politického hnutia a tiež úpadok slovenskej národnej osvety. Treba dodať, že po týchto udalostiach až do roku 1918 neexistovala v Uhorsku jediná slovenská stredná škola.

Na patronátnych gymnáziách za ich pomerne krátke trvanie vyučovalo asi 30 profesorov (napríklad August Horislav Škultéty, Samuel Ormis, Ivan Branislav Zoch, Martin Čulen), ktorí vychovali 1900 študentov. Z nich vyrástla pomerne silná generácia politikov, podnikateľov či kultúrnych tvorcov, ktorí zasiahli do vývoja Slovenska v nasledujúcich rokoch.