Kapitoly z dejín Slovenska 1740 – 1945

Rakúsko-Uhorsko sa už od leta 1918 nachádzalo na pokraji totálneho kolapsu. Viedeň spolu s jej spojencami zjavne prehrávali vojnu. Jednotky cisárskej a kráľovskej armády boli demoralizované a čoraz častejšie odmietali bojovať. Popri vojenských neúspechoch sa monarchia navyše rozkladala zvnútra. Naplno sa manifestovali najmä odstredivé tendencie slovanských národov, ktoré požadovali právo na sebaurčenie. V katastrofálnom stave sa nachádzalo hospodárstvo. Predlitavsko i Zalitavsko trpeli nedostatkom potravín, surovín, základných tovarov a služieb. V dôsledku zhoršených životných podmienok výrazne vzrástla chorobnosť i úmrtnosť. Zbedačené obyvateľstvo často štrajkovalo, obvyklé sa stali aj vzbury. V takejto situácii podnikla monarchia kroky na vystúpenie z vojny. Dňa 27. októbra 1918 súhlasil nový rakúsko-uhorský minister zahraničných vecí Gyula Andrássy v zaslanej nóte s mierovými podmienkami amerického prezidenta Woodrowa Wilsona. Viedeň bola pripravená vyjednávať o mieri. Jedna z uvedených podmienok hovorila o uznaní práv národov monarchie na sebaurčenie.

Ráno 28. októbra 1918 zverejnili noviny v Prahe obsah spomínanej nóty. Odpoveď ministra zahraničných vecí bola ľuďmi mylne interpretovaná ako okamžitá kapitulácia vo vojne a koniec Rakúsko-Uhorska. Na Václavskom námestí vypukli spontánne oslavy, obyvatelia strhávali symboly monarchie a živelne proklamovali podporu československej samostatnosti. V chaotickej situácii, navyše bez jasných rozkazov, sa četníctvo a ani miestne vojenské posádky neodvážili zasiahnuť. Zaujímavosťou je, že počas prebiehajúcich udalostí absentovala v Prahe drvivá väčšina najvýznamnejších politických predstaviteľov. Všeobecne panoval názor, že vojna potrvá ešte niekoľko mesiacov. Tomáš Garrigue Masaryk sa stále nevrátil zo Spojených štátov amerických; predseda NV arel Kramář spolu s Edvardom Benešom boli na jednaniach domáceho a zahraničného odboja v Ženeve; Milan Rastislav Štefánik podnikal cestu po Ďalekom východe. Vyhlásenie nového štátu teda prebehlo bez ich prítomnosti.

Podvečer 28. októbra 1918 vyhlásilo predsedníctvo NV na pôde Obecného domu v Prahe vznik samostatného československého štátu. Treba zdôrazniť, že došlo k vyhláseniu štátu, nie republiky – formu štátu schválilo až Národné zhromaždenie (NZ) v novembri 1918. Októbrovej proklamácie sa aktívne zúčastnil jediný prítomný zástupca Slovákov – Vavro Šrobár, ktorý zhodou okolností pricestoval ráno do metropoly na Vltave. Okrem neho boli ďalšími signatármi Alois Rašín, Antonín Švehla, František Soukup a Jiří Stříbrný. Tento „kvintet“ bude neskôr známy ako „Muži 28. októbra“. NV prevzal všetku zákonodarnú i výkonnú moc. Prvú normu pritom vydal ešte 28. októbra 1918. Išlo o tzv. recepčný zákon, ktorý zabránil vzniku mocenského a právneho vákua. Okrem legalizovania NV ponechal v platnosti všetky rakúske (ríšske) zákony a nariadenia. Zaskočený miestodržiteľ českých krajín gróf Max Julius von Coudenhove sa po jednaniach vzdal svojich právomocí a odovzdal ich novej československej garnitúre. Revolučná vlna sa postupne rozšírila do ďalších veľkých miest (Brno, Plzeň a pod.), ako aj na vidiek. Zároveň možno konštatovať, že vznik nového štátu prebehol neočakávane a bez prelievania krvi.

Okrem českých krajín sa udalosti dali do pohybu aj východne od rieky Moravy. Dňa 30. októbra 1918 sa v Turčianskom Svätom Martine stretli najvýznamnejší reprezentanti slovenského národa. Po spoločných rokovania došlo k vytvoreniu vrcholného politického orgánu – Slovenskej národnej rady (SNR). Jej predsedom sa stal Matúš Dula. Práve prostredníctvom SNR bola prijatá Deklarácia slovenského národa, označovaná aj ako Martinská deklarácia. Tento zásadný dokument moderných slovenských dejín vznikol miernym prepracovaním návrhu Samuela Zocha, evanjelického farára z Modry. Treba podotknúť, že v dôsledku duálneho charakteru monarchie, v kombinácii s cenzúrou a celkovou chaotickou situáciou, neprenikli správy o udalostiach z 28. októbra 1918 na územie Uhorska. Prijatie Deklarácie prebehlo bez vedomosti o vyhlásení nového štátu v Prahe. Podľa historika Dušana Kováča sa informácia o vzniku Československa dostala do Turčianskeho Svätého Martina až 30. októbra 1918 vo večerných hodinách s príchodom Milana Hodžu. V dôsledku toho došlo k pozmeneniu textu a následnému publikovaniu aktualizovanej verzie o deň neskôr v Národných novinách (Národnie noviny). Prijatím Deklarácie sa slovenský národ, ako „čiastka i rečove i kultúrno-historicky jednotného česko-slovenského národa“, prihlásil k novému štátu, vyhlásenému 28. októbra 1918 v Prahe. Zhromaždenie v Martine možno bezpochyby označiť za významnú udalosť. Zúčastnené elity však nemali zadefinovanú jednotnú koncepciu postavenia Slovenska v novom štáte, čo do budúcna spôsobilo mnohé spory a problémy. Jedným z martinských signatárov bol aj Andrej Hlinka, ktorý na konci leta 1919 podnikol spolu s promaďarsky orientovaným Františkom Jehličkom cestu do Paríža. Na mierovej konferencii sa snažil odovzdať zavádzajúce a klamlivé memorandum namierené voči Čechom a republike.

Dňa 4. novembra 1918 začala pracovať dočasná vláda v Skalici na čele s Vavrom Šrobárom. Medzi jej členov ďalej patrili Pavol Blaho, Ivan Dérer, Anton Štefánek, Kornel Stodola a Štefan Janšák. Nová garnitúra mala spravovať Slovensko v napätej situácii, keď zanikala monarchia, vznikal nový štát a v krajine vládol chaos. Pražský NV vydal 13. novembra 1918 dočasnú ústavu. Zároveň sa rozšíril na 256 členov a pretvoril na NZ (neskôr označované aj ako Revolučné NZ). Tento orgán plnil dve základné úlohy: dočasne reprezentoval najvyšší zákonodarný zbor Československa a mal vypracovať finálnu podobu ústavy. Plénum tvorili výhradne Česi a Slováci. NZ na svojom prvom zasadaní 14. novembra 1918 detronizovalo habsburskú dynastiu a oficiálne prehlásilo Československo za republiku. Poslanci zvolili za prvého prezidenta Tomáša Garrigua Masaryka. Ustanovená bola vláda tzv. všenárodnej koalície, vedená Karlom Kramářom. Do nového kabinetu patrili napríklad minister zahraničných vecí Edvard Beneš, minister vnútra Antonín Švehla, minister financií Alois Rašín, minister vojny Milan Rastislav Štefánik či minister zdravotníctva Vavro Šrobár (od decembra 1918 minister s plnou mocou pre správu Slovenska). Skalická vláda stratila s menovaním novej celorepublikovej exekutívy svoje opodstatnenie a jej členovia podali demisiu. Takisto SNR zanikla na podnet Vavra Šrobára dňa 23. januára 1919. Na mape Európy sa takto objavila demokratická Československá republika, ktorá v nasledujúcom období musela obhájiť svoju existenciu doma i v zahraničí.