Kapitoly z dejín Slovenska 1740 – 1945

Začiatok 18. storočia bol pre habsburskú dynastiu v jej dvoch rodových líniách (v španielskej a rakúskej) obdobím neistoty. Spôsobené to bolo predovšetkým ubúdaním mužských príslušníkov dynastie. Počas vojny o španielske dedičstvo (1701 ­– 1714), vymrela po meči v roku 1700 španielska rodová vetva. Cisár Svätej ríše rímskej, český a uhorský kráľ, rakúsky arcivojvoda Leopold I. (1658 – 1705), nechcel dopustiť, aby sa takáto situácia opakovala aj v budúcnosti a rozhodol sa to riešiť. V roku 1703 uzavrel so svojimi synmi Jozefom a Karolom tajnú dohodu o nástupníctve (pactum mutuae sucessionis). Tá okrem iného určovala, že habsburské dŕžavy môžu zdediť mužskí potomkovia. Pokiaľ by však Jozef ani Karol nemali mužského potomka, nástupnícke právo by prešlo najprv na Jozefove a až potom na Karolove dcéry. Leopold zomrel o dva roky neskôr a na jeho miesto nastúpil starší zo synov – Jozef. (vládol ako Jozef I. v rokoch 1705 – 1711). Keďže panoval len šesť rokov, na jeho miesto nastúpil Karol, ako Karol VI. (1711 – 1740). V Uhorsku vládol ako Karol III. a v Čechách ako Karol II.

Cisárovi Karolovi VI. a jeho manželke sa dlho nedarilo splodiť potomka. Karol bol posledným mužským príslušníkom habsburského rodu a obával sa osudu svojho staršieho brata, ktorý zomrel bez mužského dediča. Ak by podobná situácia nastala aj v jeho prípade, habsburskej monarchii by hrozil rozpad. Preto v roku 1713 nechal vydať svoj vlastný nástupnícky poriadok, tzv. Pragmatickú sankciu (Sanctio Pragmatica). Na jednej strane v dokumente preventívne ustanovil nedeliteľnosť habsburských dedičných krajín. Zároveň síce potvrdil, že dedičské právo prechádza aj na ženu z habsburského rodu, ak vymrú všetci mužskí príslušníci rodu, no vedome opomenul svoje netere (dcéry Jozefa I.). Kým zmluva z roku 1703 ponechávala záležitosti ženského nástupníctva viac menej otvorené, Pragmatická sankcia upresňovala, že toto právo prechádza na dcéru posledného vládnuceho Habsburga. V tomto prípade na Máriu Teréziu narodenú v roku 1717.

Karol VI. tento dokument najprv predložil na schválenie krajinským snemom, vrátane uhorského. Zároveň sa snažil o to, aby ho uznali európske mocnosti. Niektoré krajiny monarchie (rakúske arcivojvodstvá, Čechy a Morava) ju prijali bez väčšieho váhania, ale stavovský snem v Uhorsku ju schválil až v roku 1723. Pred prijatím si však šľachta dala potvrdiť svoje práva a výsady, ako aj trvalé oslobodenie od akejkoľvek dane v budúcnosti. Presadenie Pragmatickej sankcie u takmer všetkých európskych mocností sa mu podarilo len za cenu viacerých politických a územných ústupkov. Udalosti po smrti Karola VI., ako by predpovedali slová jedného z najvplyvnejších ľudí v monarchii, vojvodcu Eugena Savojského. Podľa neho bola 200 000 armáda lepšia, než akékoľvek uzatvorené zmluvy.

Karolovi VI. sa napokon podarilo v roku 1716 splodiť syna (Leopold Ján), avšak ten už niekoľko mesiacov po narodení zomrel. Ďalší mužský potomok sa cisárskemu páru už nenarodil a dospelosti sa dožili dve dcéry – Mária Terézia a Mária Anna. Neskoršia panovníčka habsburskej monarchie Mária Terézia sa narodila 13. mája 1717. Kvôli jej krstu bola dokonca privezená voda z rieky Jordán a na oltári boli vystavené najväčšie poklady z habsburského relikviára: tŕň z Kristovej koruny, klinec z jeho kríža a ampulka s jeho krvou. Každý, kto v monarchii niečo znamenal, obdržal pamätnú medailu, na ktorej matka držala v náručí dieťa ležiace v rohu hojnosti s nápisom znovuzrodená nádej sveta (Renascens spes orbis). Keďže habsburská dynastia bola značne prepojená s katolíckou vierou, dohľadom na vzdelávanie mladej princeznej boli poverení najmä jezuiti. Náboženskú výchovu mal na starosti Franz Xaver Vogel a dve disciplíny vyhradené na výučbu princov – latinčinu a históriu, mal na starosti Gottfried Spannagl. Výučbu matematiky mal v kompetencii Talian Ján Jakub Marinoni, ktorý je okrem iného napríklad aj autorom prvej geometricky presnej mapy bratislavských nív Dunaja z roku 1712. Ako bolo u Habsburgovcov zvykom, osobitná pozornosť sa venovala vyučovaniu jazykov. Vďaka tomu Mária Terézia ovládala okrem nemčiny francúzštinu, taliančinu, španielčinu a latinčinu. Niektorí autori taktiež uvádzajú, že vedela rozprávať aj po maďarsky a česky. Okrem tradičných predmetov sa v učebnom pláne Márie Terézie nachádzal aj dostatočný priestor pre výučbu hudby a tanca. Oba predmety ju vyučovali Taliani, čo len potvrdzuje silný vplyv talianskej kultúry na vtedajšom cisárskom dvore vo Viedni. Pozitívny vzťah Márie Terézie k hudbe je evidentný tým, že už v siedmich rokoch spievala v opere. V roku 1739 dokonca za duet so slávnym tenoristom Bernardim zožala od publika vo Florencii búrlivý aplauz.

Sotva mal Karol VI. všeobecné potvrdenie Pragmatickej sankcie, začal pre svoju najstaršiu dcéru hľadať vhodného manžela. Keďže sa očakávalo, že sa jeho budúci zať stane taktiež budúcim cisárom, rozhodol sa poslúchnuť naliehanie britského a írskeho kráľa Juraja II. (1727 – 1760), sledujúceho tradičný smer britskej politiky mocenskej rovnováhy v Európe a vydať Máriu Teréziu za katolíckeho princa z nejakého menej významného rodu. Voľba padla na následníka lotrinského trónu Leopolda Klementa, ktorý bol o desať rokov starší než jeho dcéra. Keď však v roku 1723 predčasne zomrel, postúpil na prvé miesto v následníctve aj medzi kandidátmi na manželstvo s Máriou Teréziou jeho mladší brat František Štefan (neskorší cisár František I. Štefan 1745 – 1765). Od roku 1724 žil princ na cisárskom dvore vo viedenskom Hofburgu v osobitnom trakte. Vládu v Lotrinsku prebral po smrti otca Leopolda v roku 1729. V roku 1735 však o svoje lotrinské vojvodstvo prišiel. Keďže Karol VI. stál na strane porazených vo vojne o poľské dedičstvo (1733 – 1735), bol nútený presvedčiť Františka Štefana k tomu, aby sa vzdal svojej krajiny v prospech svokra francúzskeho kráľa Ľudovíta XV. (1715 – 1774), Stanislava Leszczyńského. Výmenou za Lotrinsko získal Toskánske veľkovojvodstvo, kde v 30. rokoch 18. storočia dožíval posledný mužský príslušník Mediciovcov Giovanni Gastone. Okrem Toskánska (titul veľkovojvodu získal v roku 1737), obdržal od Karola VI. taktiež definitívny prísľub na sobáš s jeho dcérou. Manželský zväzok medzi Františkom Štefanom a Máriou Teréziou bol uzavretý dňa 12. februára 1736 v kostole augustiniánov neďaleko Hofburgu. Z historického hľadiska je zároveň dôležité, že týmto sobášom prišlo k spojeniu dvoch rodov a rodovej následnosti pod spoločným menom (Habsbursko-lotrinská dynastia). Počas pomerne harmonického manželstva Mária Terézia počala celkovo 16 detí, z toho 11 sa dožilo dospelého veku.