Kapitoly z dejín Slovenska 1740 – 1945

Karol VI. zomrel 21. októbra 1740. S ním vymrel habsburský rod po meči. Podľa znenia Pragmatickej sankcie mala na trón nastúpiť Mária Terézia. Na túto situáciu však nebola dostatočne pripravená. Chýbali jej vladárske skúsenosti, financie a armáda. Skepsa bola rozšírená aj u jednotlivých zložiek vtedajšej spoločnosti. Vtedajší guvernér Rakúskeho Nizozemska, gróf Friedrich August von Harrach-Rohrau, dokonca dúfal, že zomrie skôr než zanikne habsburská ríša. Niektoré z mocností odmietli rešpektovať nástup panovníčky na trón a vznášali vlastné nároky na časti rakúskeho dedičstva. Ako prvý predložil svoje požiadavky bavorský vojvoda Karol Albrecht. Bavorsko totiž Pragmatickú sankciu neuznávalo a jeho panovník sám uplatňoval nárok na habsburské dedičstvo. Odvolával sa pritom okrem iného na takmer 200 rokov starý testament Ferdinanda I. Habsburského (1556 – 1564), ktorý vznikol v súvislosti s uzavretím manželstva medzi jeho dcérou Annou a vojvodom Albrechtom V. Bavorským. Podľa bavorskej strany bolo týmto testamentom Wittelsbachovcom zaručené nástupníctvo po vymretí habsburského rodu po meči. Tento argument však bol vyvrátený. Ukázalo sa, že Ferdinandov testament nehovorí o vymretí mužských, ale o vymretí manželských potomkov. Okrem Bavorska predostrel svoje požiadavky aj pruský kráľ Fridrich II. Veľký (1740 – 1786), ktorý vtedy disponoval najsilnejšou armádou na európskom kontinente. V novembri 1740 doručil Márií Terézií kuriér posolstvo. V ňom Fridrich II. ponúkal, že Prusko bude garantom jej dedičských nárokov a dá pri cisárskej voľbe svoj hlas jej manželovi Františkovi Štefanovi. Okrem toho by monarchii zaplatil 2 000 000 zlatých. Za toto všetko požadoval úplné a neobmedzené odstúpenie celého, na tú dobu ekonomicky vyspelého Sliezska. Keďže jeho požiadavky boli odmietnuté, už v decembri 1740 vstúpil so svojou armádou do Sliezska a v priebehu pár mesiacov ho takmer celé obsadil. Mária Terézia sa napokon rozhodla vojensky zakročiť. Avšak jej vojsko pod vedením maršala Wilhelma Reinharda von Neipperga Prusi 10. apríla 1741 v bitke pri Molviciach (Mollwitz) porazili. Začala sa tak tzv. Prvá sliezska vojna (1740 – 1742). Dôležitejšie však bolo, že ostatné európske mocnosti sa presvedčili o slabosti rakúskej armády. Fridrich opäť obnovil ponuku, že bude chrániť habsburské dedičstvo, ak si bude môcť ponechať Sliezsko. To však Mária Terézia odmietla a požiadala o pomoc Anglicko a Nizozemsko, ako ručiteľov Pragmatickej sankcie. Obe krajiny však prisľúbili pomoc len v tom prípade, ak sa jej podarí neutralizovať pruskú armádu uzavretím prímeria. Vojna sa totiž rýchlo začala rozširovať, keď so svojimi nárokmi na habsburské územia vystúpilo Bavorsko, Sasko, Francúzsko aj Španielsko. Niektorí ministri a jej manžel jej v kritických momentoch radili, aby prijala Fridrichovu ponuku. V opačnom prípade totiž hrozilo nasledovné: Bavorsko si prisvojí Čechy, Horné Rakúsko a Tirolsko, saský kurfirst získa Moravu, Francúzsko obsadí Luxembursko a Rakúske Nizozemsko, španielsky kráľ si prisvojí Lombardsko, Parmu a Toskánsko, Prusko získa už obsadené Sliezsko a taktiež Kladsko. Márií Terézií by tak ostalo len Dolné Rakúsko a Uhorsko. Vojna sa pre Máriu Teréziu vyvíjala nepriaznivo. Postup francúzskych, bavorských a pruských jednotiek zmenšoval ľudské a materiálne zdroje habsburskej monarchie natoľko, že sa v priebehu niekoľkých mesiacov obmedzovali už len na niektoré alpské krajiny a Uhorsko.

Panovníčka svoju pozornosť v danej chvíli zamerala na Uhorsko, ktoré malo s Habsburgovcami historicky zložité vzťahy. V okruhu poradcov Márie Terézie prevládala nedôvera. Pre mnohých bolo zložité pochopiť, ako by pomoc mohla prísť z Uhorska, ktoré dovtedy spôsobovalo monarchii mnoho problémov. Táto zaujatosť odrádzala viedenských stratégov rátať s uhorským vojskom napriek tomu, že jeho pomoc bola v danej chvíli potrebná. Mária Terézia prikázala zvolať uhorský snem, ktorý sa zišiel 18. mája 1741 v Bratislave. Očakávala od neho nielen svoju korunováciu, ale aj vojenskú a finančnú podporu. Dôležitým gestom bola abdikácia jej manžela Františka Štefana z postu uhorského miestodržiteľa, keďže uhorskí šľachtici ho považovali za cudzinca. Za palatína bol zvolený gróf Ján Pálffy, ktorého rešpektovali uhorské stavy a taktiež vládnuca dynastia. Počas približne mesačného rokovania musela Mária Terézia sľúbiť nezdaniteľnosť pôdy, zjednotenie Uhorska a zastúpenie Uhrov v centrálnych dvorských úradoch. Dňa 25. júna 1741 bola v bratislavskom Dóme svätého Martina korunovaná za uhorskú kráľovnú.

V lete 1741 sa vojenská situácia v monarchii prudko zhoršovala. Koncom roka 1741 boli pod kontrolou nepriateľských vojsk Horné Rakúsko, Sliezsko, časť Moravy a Čechy a vytvorilo sa nebezpečenstvo priameho ohrozenia Viedne. Karol Albrecht sa dokonca počiatkom decembra nechal v Prahe korunovať za českého kráľa. Za tohto stavu sa Mária Terézia rozhodla uhorské stavy požiadať o vojenskú pomoc. Miestom septembrových rokovaní sa stal Bratislavský hrad. Podľa legendy sa obliekla do tradičného uhorského kroja a držiac v náručí svojho trojmesačného syna Jozefa (neskôr vládol ako Jozef II. 1780 – 1790), predniesla emotívnu reč. Tá mala na hlavných predstaviteľov stavov zapôsobiť až natoľko, že vytiahli svoje šable a sľúbili ochotu padnúť v boji za svoju kráľovnú. Základy tohto príbehu pravdepodobne položil francúzsky osvietenský filozof a historik Charles-Louis Montesquieu, ktorý o vtedajšom počínaní uhorskej šľachty napísal: „Len v nej planul život ako ušľachtilý hnev, zabudla na všetko v mene boja a považovala za česť, že odpustila svojím utlačovateľom a išla kvôli nim na smrť.“

Ešte počas konania snemu bola zvolaná všeobecná insurekcia. Pozostávala zo šľachtických osôb, náhradníkov a stoličných oddielov. Okrem toho vznikali aj rôzne nepravidelné oddiely. Z požadovaných 100 000 vojakov sa do vojny o rakúske dedičstvo zapojilo približne 60 000 vojakov pochádzajúcich z rôznych častí Uhorska. Dobré renomé si získalo najmä uhorské jazdectvo, ktorého bojové schopnosti ocenil samotný pruský kráľ. Realitou však ostáva, že vojenskú podporu musela Mária Terézia dosiahnuť prostredníctvom rôznych kompromisov, akými boli napríklad: potvrdenie osobitného postavenia Uhorska v rámci monarchie, prísľub obsadzovať svetské a cirkevné úrady len domácimi osobami, prinavrátenie nezávislosti uhorskej kráľovskej kancelárií, podriadenie všetkých baní, ciel a komorových majetkov len uhorskej komore. Odmietnuté však bolo vytvorenie uhorskej rady fungujúcej ako Tajná rada, čím by sa jednoducho umožnil vznik únie Uhorska so zvyškom monarchie. Rovnako neúspešná bola aj požiadavka pripojiť Sedmohradsko a Slavóniu k Uhorsku. To, že Uhorsko ostalo v kritických časoch napokon verné monarchii je nutné chápať taktiež v širších súvislostiach. Ak by sa krajina osamostatnila, musela by viesť ďalšiu potenciálnu vojnu s Osmanskou ríšou bez cudzej pomoci. Okrem toho si boli uhorské stavy vedomé, že ak by Habsburgovcov nahradil bavorský kurfirst Karol Albrecht (podľa nových plánov protirakúskej koalície), tak by mohol vládnuť absolutisticky a bez akýchkoľvek kompromisov.

Situácia na bojiskách sa začala čoskoro meniť. Ešte v októbri 1741 uzatvorila Mária Terézia s Pruskom prímerie, za čo obdržala od Veľkej Británie finančné prostriedky a 12 000 vojenský zbor. Začiatkom roka 1742 sa rakúskemu poľnému maršalovi Ludwigovi Andreasovi von Khevenhüller podarilo vytlačiť z Horného Rakúska francúzske a bavorské vojská. Vo februári potom jeho oddiely vpadli do Bavorska a obsadili Mníchov. Ríšske stavy aj napriek týmto okolnostiam podľahli tlaku Pruska a za nemeckého cisára zvolili Karola Albrechta (vládol ako Karol VII. v rokoch 1742 – 1745). Postupne sa podarilo habsburským vojskám vytlačiť z Čiech francúzske a bavorské vojská. To však znepokojilo Prusov, ktorí sa obávali rastúcej sily habsburskej armády. Aby si poistili zabraté Sliezsko, porušili prímerie a v spolupráci so Sasmi vydrancovali Moravu. Následne sa vydali proti armáde vedenej Karolom Lotrinským (švagor Márie Terézie), ktorú porazili 17. mája v bitke pri Chotusiciach. Avšak aj Prusko utrpelo straty. V júli 1742 preto vystúpilo z protihabsburskej koalície a uzavrelo mier, ku ktorému sa čoskoro pripojilo aj Sasko. Mária Terézia sa musela v prospech Pruska vzdať Sliezska a Kladska. Ponechala si však vojvodstvo Těšínske a Opavské a taktiež panstvo Jindřichov. Bola tak ukončená Prvá sliezska vojna, no o rakúske dedičstvo sa bojovalo aj naďalej v Porýní, Nizozemsku a Taliansku. Habsburským vojskám sa podarilo v boji proti Francúzom dobyť späť Prahu a v máji 1743 bola Mária Terézia vo Svätovítskej katedrále korunovaná za českú kráľovnú.

Táto situácia znepokojila pruského kráľa, ktorý sa obával straty Sliezska a uzavrel spojenectvo s Francúzskom. V auguste 1744 sa rozhodol postupovať do Čiech. Cestou obsadil Sasko a v septembri po ťažkom delostreleckom ostreľovaní dobyl Prahu. Odtiaľ chcel pokračovať na Viedeň, avšak uhorské vojská mieriace cez Moravu do Sliezska ho prinútili k návratu. V januári 1745 náhle zomrel cisár Karol VII. Jeho nástupca v hodnosti bavorského kurfirsta, Maximilián III. Jozef sa s Habsburgovcami dohodol. Uznal Pragmatickú sankciu, zriekol sa všetkých nárokov na habsburské dedičstvo a zaviazal sa dať pri voľbe cisára svoj hlas Františkovi Štefanovi. Jeho cisárska korunovácia sa uskutočnila 4. októbra 1745 vo Frankfurte nad Mohanom. Mária Terézia však nemohla počítať s tým, že by ju kurfirsti zvolili za cisárovnú, pretože to nebolo v súlade s tzv. sálskym zákonníkom, podľa ktorého mohli v ríši vládnuť len mužskí jedinci. Po niekoľkých bitkách bola zároveň decembrovým Drážďanským mierom ukončená Druhá sliezska vojna (1744 – 1745), v ktorom sa Mária Terézia definitívne zriekla Sliezska. Naopak pruský kráľ Fridrich II. prisľúbil, že uzná jej manžela za cisára. O tri roky neskôr (t. j. v roku 1748) bola podpísaná taktiež mierová zmluva v Aachene, ktorá potvrdzovala Drážďanský mier a znamenala koniec vojny o rakúske dedičstvo. Habsburská monarchia ňou stratila v prospech Španielska parmské, piacenzské a guastallské vojvodstvá, nachádzajúce sa na Apeninskom polostrove. Okrem toho bolo potvrdená strata Sliezska v prospech Pruska, Francúzsko vrátilo habsburskej monarchii Rakúske Nizozemsko a medzinárodne bola uznaná Pragmatická sankcia. Napriek niektorým územným stratám sa tak Márií Terézií podarilo uhájiť väčšinu zo svojho dedičstva.

Takmer polovica 40-ročnej vlády Márie Terézie bola vyplnená vojnami. So stratou hospodársky rozvinutého Sliezska sa nemienila zmieriť a v roku 1756 vypukla Tretia sliezska vojna (1756 – 1763). V historiografii je známa aj ako Sedemročná vojna. Jej výsledkom bolo viac menej obnovenie statusu quo z roku 1756, keďže Sliezsko ostalo aj naďalej súčasťou Pruska. Rivalita medzi pruským kráľom a habsburskou panovníčkou pokračovala aj vo vojne o tzv. Bavorské dedičstvo (1778 – 1779), ktorá je v nemecky hovoriacom prostredí nazývaná aj ako zemiaková (Kartoffelkrieg) či slivkový povyk (Zwetschkenrummel). Tento konflikt však nemal jasného víťaza. Stále väčší strach z rizika veľkých bitiek viedol k zdĺhavému taktickému manévrovaniu, ktoré neviedlo k rozhodujúcim výsledkom a končilo obojstranným vyčerpaním oboch bojujúcich strán.

Porážky vo vojnách o Sliezsko boli do istej miery kompenzované pomerne aktívnou zahraničnou politikou, ktorej súčasťou sa stali aj potomkovia Márie Terézie. Svoje deti sa panovníčka rozhodla spojiť s významnými európskymi panovníckymi dynastiami. Ak tieto sobáše nemali priamo garantovať spojenectvo, tak aspoň mali zaručovať neutralitu dôležitých európskych monarchií. Mária Terézia sa tak mohla zamerať na konsolidovanie pomerov v dedičných krajinách a na presadenie reforiem, ktoré by upevnili jej centrálnu moc a zároveň schopnosť odolať potenciálnym hrozbám v budúcnosti. Príkladom významného úspechu medzinárodnej politiky Márie Terézie bolo najmä uzatvorenie spojenectva s Francúzskom v rokoch 1755 – 1756, o ktoré sa do značnej miery zaslúžil rakúsko-český diplomat Wenzel Anton von Kaunitz Rietberg. Toto spojenectvo navyše potvrdzoval sobáš najmladšej dcéry Márie Terézie, Márie Antónie (Mária Antoinetta) s francúzskym následníkom trónu Ľudovítom (vládol ako Ľudovít XVI. v rokoch 1774 – 1792) v roku 1770.

Z pohľadu uhorských a slovenských dejín je napríklad dôležité, že sa habsburská monarchia podieľala v roku 1772 spolu s Ruskom a Pruskom na tzv. prvom delení Poľska. Márií Terézií sa podarilo získať 13 spišských miest, ktoré dal Poľskému kráľovstvu do zálohy v roku 1412 rímsko-nemecký cisár Žigmund Luxemburský (1433 – 1437). Mestám, ktoré sa opäť stali súčasťou Uhorska, neskôr potvrdila pôvodné privilégiá a pripojila k nim aj Starú Ľubovňu, Podolínec a Hniezdne. Vznikol tak samosprávny celok známy ako Provincia šestnástich spišských miest. Okrem spišských miest získala aj Halič (bez Krakova). Nemorálnosť pri delení Poľska si mala uvedomovať samotná Mária Terézia. Traduje sa, že ju to dokonca dohnalo k slzám. Fridrich II. o tom vyhlásil nasledovné: „Plakala, keď brala a čím viac plakala, tým viac brala.“ Z delenia poľského územia skutočne habsburská panovníčka vyťažila viac než pruský kráľ alebo ruská cárovná Katarína II. Veľká (1762 – 1796). K svojim dŕžavám pridala viac než 2 000 000 obyvateľov a územie s rozlohou 83 000 km².