Kapitoly z dejín Slovenska 1740 – 1945

V 18. storočí súviseli mnohé celospoločenské zmeny v Európe s osvietenstvom. Toto ideové hnutie, ktoré sa postupne formovalo v Anglicku (16. storočie) a Francúzsku (17. storočie), vytvorilo v historicko-politickom vývoji európskeho kontinentu novú epochu. Pre osvietenský spôsob myslenia je typická otvorená kritika všetkého, čo je prekážkou pri používaní vlastného rozumu. Jeho stúpenci obhajovali slobodu ľudského jednotlivca a požadovali zabezpečenie spravodlivosti a všeobecného blaha pre všetky spoločenské triedy bez rozdielu. Osvietenstvo však nebolo jednoliatym fenoménom. Na rôznych miestach sa prejavovalo odlišne. Vo Veľkej Británii a Severnej Amerike sa osvietenstvo prikláňalo napríklad k rozširovaniu zvrchovanosti ľudu a obmedzovaniu vládnej moci. V stredoeurópskom priestore sa však osvietenstvo často orientovalo opačným smerom: k regulácii, náuke o štáte, poriadku a podriadení sa jednotlivca spoločnému blahu tak, ako si ho predstavoval panovník.

Ambície reformovať habsburskú ríšu mal už Karol VI. Viaceré jeho plány, ktoré boli zamerané napríklad na hospodársku konsolidáciu či technickú modernizáciu, sa však z dôvodu špecifických problémov v jednotlivých častiach monarchie nepodarilo docieliť. Mária Terézia pokračovala v reformnom úsilí s ešte väčším odhodlaním. Reformy boli viazané na jej súhlas a podporu. Keďže však naďalej vládla ako panovníčka z Božej milosti (Dei gratia) a s absolútnou mocou, je možné označiť jej formu panovania za reformný, resp. osvietenský absolutizmus. Okrem Márie Terézie sú za hlavných predstaviteľov tejto metódy a formy vlády v rámci habsburskej monarchie považovaní aj jej synovia Jozef II. a Leopold II. (1790 – 1792). Reformy Jozefa II. boli natoľko rozsiahle, že prakticky zmenili celú sústavu štátu. Leopold II. vládol len dva roky, a tak svoje reformátorské ambície nestihol naplniť. V ostatných európskych krajinách sú za hlavných reprezentantov osvietenského absolutizmu označovaní: pruský kráľ Fridrich II., ruská cárovná Katarína II. Veľká, švédsky kráľ Gustáv III. (1771 – 1792), či španielsky kráľ Karol III. (1759 – 1788).

Spoločnou črtou väčšiny osvietenských absolutistov bolo, že najvyššiu hodnotu pre nich predstavoval štát a jeho záujmom malo byť podriadené všetko ľudské konanie. Dokonca aj samých seba považovali za obyčajných služobníkov štátu. V záujme jednoduchšieho zavádzania osvietenských reforiem a lepšieho fungovania štátu dochádzalo k prehlbovaniu centralizácie. To viedlo k obmedzovaniu moci stavovských snemov a limitovaniu stavovských privilégií. V úradoch sa začala presadzovať nová vrstva úradníkov, ktorí sa riadili jednotnými a presnými predpismi. Títo vzdelaní byrokrati sa za svoju činnosť zodpovedali štátu, ktorý ich menoval a platil. Zároveň sa stali aj nositeľmi reforiem. V rámci reformy súdnictva dochádzalo k zjednocovaniu a zjednodušovaniu zákonov, odstraňovaniu mučenia a neľudských fyzických trestov. Podpora vzdelávania bola motivovaná nielen potrebou vzdelaných úradníkov a vojakov, ale aj osvietenskou snahou odstránenia nevzdelanosti. Vo viacerých krajinách bola zavádzaná povinná školská dochádzka, ktorá mala všetkým deťom zaistiť aspoň základné vzdelanie a vychovať ich k úcte a poslušnosti voči štátu a panovníkovi. Pod štátny dohľad sa dostávala aj cirkev. Kontrolovala sa napríklad výchova duchovenstva. Mníšske rády, ktoré sa nezaoberali vzdelávaním, ošetrovateľskou činnosťou či dobročinnosťou, boli rušené a ich majetky boli konfiškované štátom. V hospodárskej oblasti sa osvietenskí panovníci snažili odstraňovať cechové obmedzenia a colné bariéry medzi jednotlivými oblasťami ríše a vytvoriť tak vhodné podmienky pre rozvoj manufaktúr. Často sa pokúšali zrušiť nevoľníctvo, ktoré vnímali ako nehumánne a hospodársky neperspektívne. Zavádzali jednotné miery a váhy, podporovali stavbu ciest a vodných kanálov.