Kapitoly z dejín Slovenska 1740 – 1945

Zmena štátoprávneho usporiadania a politického systému republiky bola zavŕšená v novembri 1938. Jej hlavnou hybnou silou bola nielen hlboká vnútropolitická kríza, ale aj čoraz viac silnejúce hlasy odporcov demokratického zriadenia. Pomerne veľká časť elít i spoločnosti poukazovala na slabiny parlamentnej demokracie. Vyzdvihovali sa dynamika a zdanlivé úspechy autoritatívnych režimov, pričom bol enormný dopyt po stabilite a celoštátnej jednote. Za vinníka vzniknutej situácie bol často označovaný Edvard Beneš, ktorý v časoch pred Mníchovskou dohodou upokojoval občanov so slovami „mám plán“. Ako spomína historik Josef Tomeš v publikácii Republika Československá 1918 – 1939, uvedený výrok inšpiroval jednu dobovú ľudovú riekanku: „Vybral banku, sebral Hanku, sedl na aeroplán – to byl jeho plán.“

Podobne ako v prípade Slovenska, tak aj v českých krajinách (vrátane celorepublikovej úrovne) sa nakoniec presadil autoritatívny model. Iniciatívy sa chopili agrárnici, ktorí združili všetky, podľa ich uváženia, relevantné a potrebné politické subjekty. Zámienkou sa im stala obrana celonárodných a celoštátnych záujmov. Dňa 18. novembra 1938 vznikla Strana národní jednoty (SNJ), zahŕňajúca okrem agrárnej strany aj Československú stranu lidovú, Národní sjednocení, väčšinu Československej strany národně socialistickej, Národní obec fašistickú a iné. Komunistická strana Československa bola zakázaná už 20. októbra 1938. Následne 1. decembra 1938 bola prezidentom Emilom Háchom (nestraník, bez politickej minulosti, vo funkcii od 30. novembra 1938) menovaná nová celorepubliková vláda na čele s Rudolfom Beranom, ktorú tvoril len jeden subjekt – SNJ. Neskôr, 11. decembra 1938, vznikla zo sociálnych demokratov a zvyšku národných socialistov Národní strana práce (NSP), vedená Antonínom Hamplom. Práve NSP tvorila lojálnu a jedinú legálnu opozíciu. Od počiatku svojho pôsobenia stál kabinet Rudolfa Berana pred zásadnou úlohou – zabezpečiť pretrvanie oklieštenej republiky. Snaha nájsť medzinárodnú záštitu a garancie narazila na neochotu Paríža i Londýna. Obe západné mocnosti pritom odporúčali, aby sa Československo dohodlo priamo s Nemeckom.

Nové štátoprávne usporiadanie bolo zavŕšené prijatím ústavného zákona číslo 299 zo dňa 22. novembra 1938 o autonómii Slovenskej krajiny. Takto došlo k odklonu od unitárneho štátu a k presadeniu federatívneho zriadenia s asymetrickými prvkami – na Slovensku pôsobila autonómna vláda, v českých krajinách absentovala. Zároveň sa do názvu dostal spojovník, čím došlo k jeho modifikovaniu na Česko-Slovensko (oficiálne Česko-Slovenská republika, známa aj ako druhá republika). Po týchto zmenách začali nielen de facto, ale aj de jure existovať pražská ústredná a slovenská autonómna vláda. V rovnaký deň získala zákonom číslo 328 autonómiu i Podkarpatská Rus a jej oficiálny názov sa zmenil na Karpatskú Ukrajinu. V zákonodarnej oblasti pôsobilo na celorepublikovej úrovni „zredukované“ Národné zhromaždenie a na Slovensku vznikol zakrátko Snem Slovenskej krajiny (SSK). Súčasne s ústrednou vládou bola 1. decembra 1938 vymenovaná druhá autonómna vláda. Jej ministri na čele s predsedom Jozefom Tisom boli zároveň aj členmi ústrednej pražskej vlády.

Celorepublikové vládne a zákonodarné orgány mali vo svojej pôsobnosti najmä zahraničnú politiku, obranu, niektoré hospodárke a fiškálne otázky (mena, rozpočet, štátny dlh, monopoly a riadenie vybraných štátnych podnikov). Na druhej strane prešli pod právomoc autonómnej vlády v hospodárskej a fiškálnej sfére na Slovensku záležitosti daní, poplatkov, dávok, ciel, dopravy, pôšt a riadenie niektorých štátnych podnikov. Z hospodárskeho hľadiska narážala ľudácka autonómna vláda počas svojej existencie na mnohé ťažkosti. Obyvateľstvo pocítilo nárast cien a celkovo zvýšenie životných nákladov, čo prispelo k poklesu reálnej mzdy. Slovensko sa muselo popasovať aj s rastom nezamestnanosti, ktorý umocňoval pravidelný sezónny výkyv v zimnom období. Nedostatok finančných prostriedkov bránil realizácii hospodárskych plánov na obnovu a budovanie hospodárstva poškodeného územnými zmenami z roku 1938.

Parlamentná demokracia v Česko-Slovensku bola definitívne pochovaná prijatím zmocňovacieho zákona dňa 15. decembra 1938. V praxi to znamenalo, že nariadenia vlády mali platnosť zákona, čím svoju funkciu stratilo Národné zhromaždenie. Tým došlo k narušeniu princípu deľby moci. Výrazne posilnené boli i právomoci prezidenta. Prijatie zákona sa zdôvodňovalo mimoriadne nepriaznivou zahraničnou i vnútornou politickou situáciou. Samotní reprezentanti režimu hovorili o tzv. autoritatívnej demokracii. Okrem koncentrácie moci a racionalizácie politických strán postupne dochádzalo k zavádzaniu cenzúry, protižidovských nariadení, pričom vznikali prvé pracovné tábory pre nezamestnaných. Česko-Slovensko prestalo byť povestným „ostrovom demokracie“ v strednej Európe.

Odklon od pôvodných prvorepublikových hodnôt prebiehal najradikálnejšie na Slovensku. Hlinkova slovenská ľudová strana (HSĽS) podnikala kroky na dosiahnutie monopolu moci, pričom sa usilovala o dominanciu vo všetkých oblastiach spoločnosti (politika, hospodárstvo, kultúra a pod.). Pri budovaní „národnej jednoty“ sa inšpirovala fašizmom a nacizmom, samozrejme s prihliadnutím na vlastné slovenské špecifiká. Hlavní predstavitelia režimu veľmi dômyselne využívali demagógiu a propagandu. Medzi najhorlivejších demagógov patrili Karol Sidor či Alexander Mach. Ľudáci takisto obratne narábali so strachom z maďarských a poľských územných nárokov. Seba samých štylizovali do role záchrancov národa. Populisticky vyhlasovali, že len oni vedia ako zlepšiť politické a hospodárske pomery. Po uchopení moci vykonali personálne čistky v exekutíve a četníctve, pričom intenzívne pracovali na minimalizovaní vplyvu svojich najväčších konkurentov – bývalých agrárnikov. Na druhej strane si ústredná pražská vláda zachovala kontrolu nad armádou rozmiestnenou na Slovensku.

Z ideologického hľadiska sa HSĽS stavala proti Židom, socialistom, čechoslovakistom a cudzincom. Nevraživosť dopadala aj na rómsku menšinu. Častým bolo osočovanie českých spoluobčanov, ako aj ich diskriminácia najmä v hospodárskej oblasti. Za de facto menej cenné boli považované ženy, ktoré sa mali starať predovšetkým o rodinu a uvoľniť pracovné miesta mužom. Významnú rolu pri budovaní a presadzovaní autoritatívneho režimu zohrala polovojenská organizácia Hlinková garda (HG), na ktorej čele stál politický konkurent Jozefa Tisa – Karol Sidor. HG vznikla ešte v júni 1938 podľa nemeckého vzoru. Na jej organizovaní sa podieľali nacistickí poradcovia. Jej príslušníci neváhali porušovať zákony, pričom terorizovali najmä židovské obyvateľstvo, odporcov režimu a Čechov. Vedúci predstavitelia HG úzko spolupracovali s nacistickými agentami a funkcionármi Deutsche Partei (Nemeckej strany), právnej nástupkyne Karpatendeutsche Partei (Karpatonemeckej strany). Elitnou súčasťou organizácie sa stala tzv. Rodobrana, akási slovenská obdoba SS, pôvodne založená Vojtechom Tukom v roku 1923.

Okrem existujúcej autonómnej vlády bolo treba v súlade s prijatým ústavným zákonom č. 299 kreovať zákonodarný orgán – snem. Nedemokratické „voľby“ do SSK prebehli 18. decembra 1938 na princípe jednotnej kandidátky. V zásade mohli byť zvolení len tí kandidáti, ktorých HSĽS-SSNJ sama navrhla. Podobný mechanizmus použili nacisti vo voľbách do ríšskeho snemu v rokoch 1936 a 1938 či neskôr komunisti pri voľbách do Národného zhromaždenia v roku 1948. Výber poslancov do SSK prebehol formou ľudového hlasovania (plebiscitu), pričom občania odpovedali na demagogicky položenú otázku: „Chcete nové, slobodné Slovensko?“. Na celkový priebeh „dohliadala“ HG. Vo výsledku došlo k zvoleniu 63 poslancov, z ktorých až 47 pochádzalo z pôvodnej HSĽS. Piati boli predošlí agrárnici. Ďalších päť poslancov zastupovalo bývalé zvyšné politické subjekty. Po dvoch reprezentantoch sa ušlo nemeckej a rusínskej minorite, pričom maďarskú menšinu zastupoval len jeden delegát. Jedno poslanecké kreslo pripadlo nestraníkovi. Na spomínanú referendovú otázku odpovedalo až 97 % zo všetkých zúčastnených „áno“. Uvedený výsledok sa zdá byť v kontexte doby nereálny a je ho veľmi ťažké spätne verifikovať. Prvé zasadanie SSK sa konalo presne jeden mesiac po voľbách, pričom jeho prvým predsedom sa stal Martin Sokol. Úlohou snemu bolo plniť funkciu riadneho zákonodarného orgánu. Avšak v rámci formujúceho sa autoritatívneho režimu mal len formálnu funkciu, keďže nariadenia autonómnej vlády mali platnosť zákona.