Kapitoly z dejín Slovenska 1740 – 1945

V prvom mesiaci nového roku došlo k oslabeniu radikálneho krídla (do jeho radov patrili napríklad Alexander Mach, Vojtech Tuka, Matúš Černák či Ferdinand Ďurčanský). Dňa 20. januára 1939 bola vymenovaná v poradí tretia autonómna vláda. Medzi novovymenovaných umiernených ministrov možno zaradiť Jozefa Siváka (rezort školstva), Pavla Teplanského (rezort financií) či Mikuláša Pružinského (rezort priemyslu). Zdalo sa, že práve umiernené krídlo (napríklad Jozef Tiso, Martin Solol, Jozef Buday či Július Stano) by mohlo byť konštruktívnym partnerom pre ústrednú vládu v Prahe a garantom zachovania spoločného štátu. Na druhej strane, ako uvádza historik Valerián Bystrický v knihe Slovensko v 20. storočí (s podtitulom: V medzivojnovom Československu 1918 – 1945), zámery ľudákov prezentoval Jozef Tiso na druhom zasadaní snemu 21. februára 1939: „Budujeme svoj štát, svoj nový štát, svoj slovenský štát.“ Takéto vyhlásenia spôsobovali značné napätie v česko-slovenských vzťahoch. Rozpory sa snažil obratne využiť Berlín. Mníchovská dohoda sa síce mohla zdať ako veľkých úspech nemeckej zahraničnej politiky, ale v skutočnosti pripravila Adolfa Hitlera o možnosť zničiť republiku ráznym vojenským ťažením. Nacisti sa preto rozhodli využiť separatistickú HSĽS a rozbiť republiku zvnútra. Zjednodušene možno konštatovať, že okamžité, respektíve „revolučné“ vyhlásenie slovenského štátu preferovalo radikálne krídlo strany. Naopak, členovia umiernenej frakcie presadzovali pomalšiu, evolučnú cestu k samostatnosti.

Česko-slovenskú vládu mimoriadne znepokojovali separátne rokovania exponentov HSĽS s okolitými štátmi, ktoré prebiehali už od októbra 1938. Hoci zahraničná politika mala patriť výlučne do kompetencie Prahy, ľudáci zväčša bez poverenia ústrednej vlády v tajnosti nadväzovali neoficiálne diplomatické styky s Berlínom či Varšavou. Išlo napríklad o prijatie Vojtecha Tuku u Adolfa Hitlera dňa 12. februára 1939, na ktorom nemecký kancelár zdôrazňoval nutnosť vyhlásiť samostatný slovenský štát. Na konci februára 1939 odcestovala delegácia pod vedením Mikuláša Pružinského na veľtrh do Lipska. V Nemecku sa pritom zúčastnila bez vedomia ústrednej vlády na rokovaniach s Hermannom Göringom. Ríšsky minister prisľúbil hospodársku pomoc, ktorú ale podmienil vyhlásením samostatnosti. Napriek tlaku nacistov a snahe radikálov sa na rokovaní autonómnej vlády a predsedníctva snemu 6. marca 1939 presadila idea postupného osamostatnenia „evolučnou cestou“.

Situácia sa naďalej vyhrocovala. Dňa 7. marca 1939 došlo v Bratislave k rokovaniam, na ktorých nemecký emisár Arthur Seyß-Inquart požadoval od Karola Sidora a Jozefa Tisa vyhlásenie samostatnosti. Kvôli obavám z možného odtrhnutia sa Slovenska bol zrealizovaný plán vojenského zásahu a následnej „rekonštrukcie“ autonómnej vlády. Jeho základy boli položené ešte 12. februára 1939 na tajnej schôdzke ústrednej vlády iniciovanej ministrom dopravy generálom Aloisom Eliášom v Unhošti, neďaleko hlavného mesta republiky. V noci z 9. na 10. marca 1939 došlo k vyhláseniu výnimočného stavu a vojensko-policajnému zásahu na Slovensku. Celkovo bolo zatknutých a internovaných približne 250 osôb – zväčša radikálnych príslušníkov HSĽS a HG, ako aj ďalších významných predstaviteľov režimu. Prezident odvolal Jozef Tisa z postu predsedu autonómnej vlády. Na jeho miesto bol vymenovaný Jozef Sivák, ktorý však toto poverenie odmietol. Zásah centrálnej vlády býva nesprávne označovaný aj ako „Homolov puč“. Tento hanlivý názov vytvorili ľudáci a bol odvodený od veliteľa VII. armádneho zboru v Banskej Bystrici divízneho generála Bedřicha Homolu. Celá vojensko-policajná akcia síce prebehla úspešne, ale v jej dôsledku sa zintenzívnili protičeské nálady. Vzniknutú situáciu následne využili nacisti na finálne rozbitie republiky.

Po rokovaniach medzi zainteresovanými stranami došlo k zrušeniu výnimočného stavu a ešte 11. marca 1939 prezident Emil Hácha vymenoval štvrtú autonómnu vládu pod vedením Karola Sidora. Zdalo sa, že situácia sa upokojuje. Moc postupne preberali orgány Slovenskej krajiny. Avšak už nasledujúci deň sa stretla nemecká delegácia pod vedením štátneho tajomníka pre zvláštne úlohy Wilhelma Kepplera s novým predsedom vlády. Rokovaní sa zúčastnili i Arthur Seyß-Inquart a Josef Bürckel. Požadované okamžité vyhlásenie samostatného štátu Karol Sidor odmietol. Nacisti sa preto obrátili na Jozefa Tisa, nachádzajúceho sa v ústraní na svojej fare v Bánovciach. Na ceste do Berlína ho sprevádzal napríklad aj Ferdinand Ďurčanský. Kancelár Adolf Hitler spolu s ministrom zahraničných vecí Joachimom von Ribbentropom predniesli ultimátnu požiadavku okamžitého vyhlásenia samostatného štátu. V opačnom prípade nebude Nemecko garantovať slovenské hranice a ponechá ho „napospas“ svojim susedom. Jozef Tiso, vedomý si rizík a vážnosti celej situácie, požiadal o zaangažovanie najvyššieho zákonodarného orgánu. K vyhláseniu Slovenského štátu došlo napoludnie 14. marca 1939 na pôde snemu. Poslanci hlasovali povstaním, pričom v zapätí bola vymenovaná nová vláda na čele s Jozefom Tisom. Z právneho hľadiska išlo o nelegálny akt, keďže snem nemal v kompetencii prijímať ústavné zmeny.

V noci zo 14. na 15. marca 1939 prijal Adolf Hitler prezidenta Emila Háchu spolu s ministrom zahraničných vecí Františkom Chvalkovským. Po vyhrážkach a hrubom nátlaku nakoniec súhlasili so vstupom nemeckých vojsk a okupáciou českých krajín. Dňa 16. marca 1939 vznikol oficiálnym výnosom Protektorát Čechy a Morava. Zvyšné územie bývalej republiky – Karpatská Ukrajina – pripadlo Maďarsku. Slovenský štát pritom nepredstavoval vyústenie „národno-emancipačných snáh“ ako hlásali ľudáci. Vznikol predovšetkým z vôle nacistického Nemecka a na mape Európy vystupoval ako poslušný vazal „ríše“. Vláda Jozefa Tisa túto rolu viac-menej ochotne prijala a presadzovala až do svojho pádu v roku 1945.