Univerzita sv. Cyrila a Metoda v Trnave

Námestie J. Herdu 577/2

917 01 Trnava

+421 33 5565 221

Sekretariát

Kapitoly z dejín Slovenska 1740 – 1945

Zahraničný a domáci odboj v rokoch 1939 – 1943

Nacistická agresia a politika appeasementu viedli v marci 1939 k rozbitiu republiky. Na druhej strane sa v zahraničí postupne formoval odboj spolu s exilovou vládou. O možnom obnovení Československa pritom rozhodovali najmä zahraničné faktory – situácia na frontoch a politika mocností. Činnosť domáceho hnutia odporu však nemožno považovať za bezvýznamnú, keďže manifestovala nesúhlas veľkej časti obyvateľstva s vtedajšou situáciou. Udalosti z marca 1939 jednoznačne predstavovali porušenie Mníchovskej dohody. Hlavné mocnosti – Veľká Británia, Francúzsko, Sovietsky zväz a Spojené štáty americké – preto rozbitie republiky a ani Slovenský štát de iure nikdy neuznali. Na ich území i po marci 1939 pôsobili diplomatické zbory a predstavitelia fyzicky neexistujúceho Československa. Zjednodušene možno zahraničný odboj rozdeliť na západný, s najvýznamnejšími centrami v Londýne a Paríži, a východný, s centrom v Moskve. Ďalšie centrá sa nachádzali v Poľsku (len do septembra 1939) či v Spojených štátoch amerických. Dominantnou osobnosťou sa postupne stal Edvard Beneš, ktorý zdôrazňoval trvanie právnej kontinuity Československa a podnikal rozsiahlu aktivitu na jeho obnovu. Postoj veľmocí však spočiatku nebol v tejto otázke jasný a ani jednotný. Exiloví politici i jednotky museli vynaložiť obrovské úsilie na dosiahnutie svojho cieľa.

V rámci západného zahraničného odboja rezonoval v počiatkoch najmä spor o vedúce postavenie medzi Edvardom Benešom, Štefanom Osuským a Milanom Hodžom. Štefan Osuský, vyslanec Československa v Paríži, síce bol za obnovenie spoločného štátu, ale so špecifickým postavením Slovenska, tak ako ho stanovovala Pittsburská dohoda. Navyše zastával názor, že Edvard Beneš nemá legitimitu, keďže v októbri 1938 abdikoval na svoj post. V prípade bývalého predsedu vlády, agrárnika Milan Hodžu, možno v prístupe k štátoprávnemu usporiadaniu hovoriť o autonomizme či federalizme. Naproti tomu Edvard Beneš na čele londýnskeho centra preferoval stále ideu čechoslovakizmu a prísny centralizmus. V autonómii videl návrat k pomníchovskému obdobiu, pričom ju považoval za destabilizujúci faktor.

Po napadnutí Poľska a vstupu jeho spojencov do vojny v septembri 1939 sa začalo na území francúzska formovať československé zahraničné vojsko. Vzhľadom na nedostatok dôvery a pretrvávajúce rozpory slovenských „autonomistov“ (Štefan Osuský, Milan Hodža, Ján Paulíny-Tóth, Vladimír Clementis) s „Benešovcami“ (Hubert Ripka, Jaromír Smutný a iní) odmietol francúzsky kabinet uznať dočasnú exilovú vládu. Namiesto nej bol v Paríži 17. októbra 1939 kompromisne sformovaný vrcholný odbojový orgán – Československý národný výbor (ČSNV). Jeho členmi sa stali Edvard Beneš, Štefan Osuský, Edvard Outrata, Hubert Ripka, Juraj Slávik, ako aj generáli Sergej Ingr a Rufolf Viest. Do jeho štruktúr nebol prijatý Milan Hodža. Francúzsko oficiálne uznalo ČSNV dňa 17. novembra 1939, Veľká Británia tak učinila 20. decembra 1939. Treba podotknúť, že najsilnejšiu podporu mal Edvard Beneš v Londýne. Naopak pôsobenie Štefana Osuskéko a Milana Hodžu v Paríži komplikovalo jeho mocenské postavenie v odboji.

Situácia sa zmenila po páde Francúzska v júni 1940. ČSNV, politici i armáda museli byť evakuovaní do Londýna. Na čelo západného zahraničného odboja sa dostal Edvard Beneš, ktorý z pragmatického hľadiska vyhovoval Britom viac ako Štefan Osuský či Milan Hodža. Dňa 9. júla 1940 došlo k pretransformovaniu ČSNV na dočasnú československú vládu. Vo funkcii prezidenta bol potvrdený Edvard Beneš. Predsedom vlády sa stal lidovec Jan Šrámek. Za členov kabinetu boli menovaní Ján Bečko, Ladislav Feierabend, Sergej Ingr, Ján Lichner, Jan Masaryk, Jaromír Nečas, František Němec, Štefan Osuský, Eduard Outrata, Ján Paulíny-Tóth, Hubert Ripka, Juraj Slávik a Rudolf Viest. Veľká Británia oficiálne uznala dočasnú vládu 21. júla 1940. Zároveň v rovnaký deň vznikla Štátna rada. Pôvodne mala plniť funkciu dočasného parlamentu. V praxi však disponovala len obmedzenými kompetenciami, zväčša poradného a symbolického charakteru. Vydávanie zákonov bolo suplované prezidentskými dekrétmi, označovanými aj ako Benešove dekréty. Predsedom Štátnej rady sa stal sociálny demokrat Rudolf Bechyně. Milan Hodža prijal miesto podpredsedu, čím sa stal súčasťou oficiálneho odboja. Prezident, vláda a Štátna rada tvorili dočasné štátne zriadenie. Dňa 18. júla 1941 informoval minister zahraničných vecí Anthony Eden listom svojho náprotivka Jana Masaryka, že vláda Jeho Veličenstva uznáva Československú republiku a jej „londýnske“ orgány de iure. Rovnako tak učinili 26. októbra 1942 aj Spojené štáty americké a o tri dni neskôr Francúzsky národný výbor.

V rámci procesu medzinárodného uznania Československej republiky a jej orgánov zohrala významnú úlohu operácia Anthropoid, organizovaná exilovou vládou a armádou vo Veľkej Británii. Dňa 27. mája 1942 uskutočnili československí parašutisti v okupovanej Prahe, za pomoci domáceho hnutia odporu, atentát na zastupujúceho ríšskeho protektora Reinharda Heydricha. Akciu „fyzicky“ vykonali najmä Jozef Gabčík a Jan Kubiš za pomoci ostatných spolubojovníkov pod vedením nadporučíka Adolfa Opálku. Nacisti sa pomstili terorom zahŕňajúcim mučenie a masové vraždy. Symbolom utrpenia sa stalo vypálenie obce Lidice a osady Ležáky. Odstránenie Reinharda Heydricha a šok z následných nacistických represálií navyše významne prispeli k anulovaniu podpisu Veľkej Británie a Francúzska na arbitrážnom rozhodnutí z 30. septembra 1938. V praxi to znamenalo opätovné uznanie Československa v predmníchovských hraniciach, ktorého súčasťou malo byť, samozrejme, aj Slovensko a Podkarpatská Rus.

Podobne ako západné mocnosti ani Sovietsky zväz rozpad republiky v marci roku 1939 neuznal, pričom československý vyslanec Zdeněk Fierlinger zostal na svojom poste v Moskve. V exile tu navyše od roku 1938 pôsobil komunista Klement Gottwald. Na druhej strane po podpísaní paktu Ribbentrop-Molotov a následnom útoku na Poľsko došlo k nadviazaniu diplomatických kontaktov medzi Sovietskym zväzom a Slovenskou republikou. Uvedené zbližovanie treba chápať v kontexte geopolitickej situácie, keďže nacisti a komunisti v tomto období významne kooperovali. Obrat nastal po začatí operácie Barbarossa dňa 22. júna 1941, ku ktorej sa postupne pridali aj nemecké satelity. V dôsledku toho Moskva prerušila diplomatické styky s Bratislavou. Sovietsky zväz uznal 18. júla 1941 londýnsku exilovú vládu ako aj Československú republiku v jej pôvodných predmníchovských hraniciach.

Po počiatočných úspechoch na východnom fronte utrpelo Nemecko katastrofálne porážky. Navyše po bitke pri Kursku, v lete roku 1943, začali nacistické vojská definitívne ustupovať. Vojna sa nevyvíjala dobre ani pre Taliansko a Japonsko. Postupne došlo k doformovaniu protihitlerovskej koalície. Dňa 26. mája 1942 uzavrela Moskva spojeneckú dohodu s Londýnom. Významnú rolu zohrali Spojené štáty americké, ktoré okrem fyzickej účasti vo vojne poskytovali spojencom rozsiahlu materiálnu pomoc. Na základe vývoja vojenskej situácie sa dalo predpokladať, že Sovietsky zväz bude dominantnou silou v strednej, východnej i juhovýchodnej Európe. Londýnska exilová vláda sa preto pragmaticky snažila získať bezpečnostné záruky pre Československo práve u Josifa Stalina. Zároveň však veľmi naivne predpokladala, že si zachová nezávislosť a povojnová republika sa stane akýmsi mostom medzi východom a západom. V uvedených intenciách preto obe strany uzavreli 12. decembra 1943 v Moskve Zmluvu o priateľstve vzájomnej pomoci a povojnovej spolupráci medzi Československou republikou a Zväzom sovietskych socialistických republík. Signovaním boli poverení Zdeněk Fierlinger a Viačeslav Molotov. Celý akt prebiehal za prítomnosti Edvarda Beneša a Josifa Stalina. Zmluva s platnosťou na 20 rokov obsahovala šesť článkov. Zainteresované strany sa zaviazali k vzájomnej pomoci proti Nemecku a jeho spojencom v Európe. Štvrtý článok obsahoval prísľub priateľskej spolupráce v dobe mieru. Obaja partneri mali navyše vzájomne rešpektovať svoju nezávislosť a zvrchovanosť, nezasahovať do vnútorných záležitostí druhého štátu, ako aj pestovať úzke hospodárske styky. Súčasťou zmluvy sa stali štyri memorandá, ktoré riešili národnostné, hospodárske a vojenské otázky, ako aj transfer Nemcom a Maďarov z republiky po ukončení vojny.

Domáce hnutie odporu sa na Slovensku skladalo z mnohých skupín, zväčša zastávajúcich rozdielne postoje a názory. Práve táto ideová pluralita pomerne dlhé obdobie znemožňovala vzájomnú tesnejšiu kooperáciu. Zjednodušene však možno protirežimové sily rozdeliť na nekomunistický (označovaný aj ako občiansky) a komunistický odboj. V rámci tohto delenia nadobudli dominantné postavenie bývalí agrárnici reprezentovaní Jánom Ursínym a mladí komunisti na čele s Gustávom Husákom. Oba tábory síce preferovali autonomizmus v jeho najširšej podobe, no zároveň si uvedomovali nevyhnutnosť návratu Slovenska do spoločnej republiky. Zjednotenie odboja nastalo oficiálne 25. decembra 1943. V tento deň zástupcovia občianskeho bloku (Jozef Lettrich, Ján Ursíny a Matej Josko) spolu s komunistickými predstaviteľmi (Gustáv Husák, Karol Šmidke a Ladislav Novomeský) sformulovali spoločný politický program s názvom Vianočná dohoda. Neskôr sa k nej pripojili napríklad sociálny demokrat Ivan Horváth, ako aj nespokojný národohospodár Peter Zaťko. Dohodou sa konštituovala Slovenská národná rada (SNR), ktorá sa mala stať jedinou reprezentantkou politickej, zákonodarnej, výkonnej a vojenskej moci na Slovensku. Jej cieľom bolo odstrániť nacistický diktát vykonávaný establišmentom pod vedením HSĽS. Menom SNR došlo k uznaniu exilovej vlády v Londýne a celého zahraničného odboja. V texte sa explicitne spomínajú národ slovenský a národ český, pričom ich vzájomný vzťah mal byť v povojnovej republike riešený na princípe „rovný s rovným“. Z uvedenej formulácie de facto vyplýva odmietnutie samotnej idey čechoslovakizmu. Spojovník v použitých skratkách „č.-sl.“ a „Č-SR“ zasa naznačoval zámer presadiť autonómiu, respektíve federáciu. Spoločný štát sa mal navyše v zahranično-politickej a vojenskej sfére opierať najmä o Sovietsky zväz. Vianočná dohoda predstavovala kompromisné skĺbenie občianskeho a komunistického svetonázoru. Uvedené je zrejmé napríklad z nasledujúcej formulácie, podľa ktorej mal byť nový režim „pevne vedený, pritom však demokratický“.