Kapitoly z dejín Slovenska 1740 – 1945

Prezident Edvard Beneš obdržal Vianočnú dohodu začiatkom marca 1944. Samotný text bol pritom pozmenený a neobsahoval zmienku o vytvorení SNR. Zároveň došlo k zamlčaniu skutočnosti, že zjednotené bloky nezahŕňali zástancov obnovenia predmníchovského stavu. Prizvaná nebola napríklad skupina Vavra Šrobára, ktorá budovala vlastné odbojové štruktúry. Tento úskok dopomohol k dočasnému uznaniu SNR londýnskou exilovou vládou. Na Slovensku sa medzitým pripravovalo ozbrojené vystúpenie proti ľudáckemu režimu. Pre potreby organizovania celej operácie sa sformovalo Vojenské ústredie SNR. Do jeho čela bol menovaný podplukovník Ján Golian.

Po vypuknutí Slovenského národného povstania dňa 29. augusta 1944 získali jednotky Vojenského ústredia a partizáni kontrolu nad pomerne rozsiahlym územím. Na Slovensku niekoľko mesiacov fungovalo dvojvládie. Západ a východ kontroloval ľudácky režim. Na strednom Slovensku došlo k formálnemu obnoveniu Československej republiky. Treba podotknúť, že po februárovom prevrate si komunisti neprávom uzurpovali všetky zásluhy za povstanie. V skutočnosti boli hlavnou silou odporu občiansky blok a armáda.

Významný dátum predstavoval 1. september 1944, keď svetlo sveta uzrela Deklarácia SNR, ako aj nariadenia č. 1 a 3. Od tohto dňa jedine SNR mohla vykonávať zákonodarnú a výkonnú moc na Slovensku. Zároveň sa sformovalo jej predsedníctvo a Zbor povereníkov (ZP). ZP tvorilo deväť povereníctiev, ktoré možno považovať za obdobu ministerstiev. Absentovalo jedine povereníctvo zahraničných vecí. Zahraničná politika spadala výlučne do kompetencie exilovej vlády v Londýne. Navyše sa nariadením č. 4 zo dňa 1. septembra 1944 rozpúšťali Hlinkova slovenská ľudová strana, Hlinkova garda, Deutsche Partei (Nemecká strana), Magyar Nemzeti Párt (Maďarská národná strana), ako aj ďalšie organizácie, slúžiace ľudáckemu režimu a nacistickému Nemecku.

Dňa 7. októbra 1944 odletela delegácia v zložení Ján Ursíny, Ladislav Novomeský a podplukovník Mirko Vesel do Londýna, kde sa mal preberať vzájomný pomer medzi domácim a zahraničným odbojom. Po rokovaniach musela exilová vláda na čele s Edvardom Benešom akceptovať vtedajšiu realitu na povstaleckom území, čím došlo k uznaniu SNR a jej kompetencií. Otvorenou zostala otázka postavenia Slovenska v obnovenej republike. Rozhodnúť sa malo medzi centralistickým modelom a federáciou. Obe strany sa dohodli vyriešiť štátoprávne vzťahy až po skončení vojny. V rovnakom čase pricestovala do Banskej Bystrice vládna delegácia z Londýna pod vedením Františka Němca. Jej člen generál Rudolf Viest vystriedal na poste hlavného veliteľa povstaleckých síl Jána Goliana.

Postavenie najvyššieho odbojového orgánu bolo výrazne oslabené po porážke povstania. Nemci obsadili 27. októbra 1944 Banskú Bystricu a nasledujúci deň vydal generál Rudolf Viest armádnym jednotkám rozkaz, aby prešli na partizánsky spôsob boja. Časť členov SNR sa uchýlila na územia ovládané Červenou armádou. V oslobodených Košiciach začala SNR počiatkom februára 1944 opäť vykonávať svoju činnosť, pričom si podriaďovala národné výbory – spontánne sa formujúce lokálne orgány správy. Jan Rychlík vo svojej knihe Česi a Slováci ve 20. století (s podtitulom: Česko-slovenské vztahy 1914 – 1945) uvádza, že udalosti sa mohli vyvíjať inak pokiaľ by povstalecká armáda udržala získané teritórium do príchodu Sovietov. V takom prípade by Edvard Beneš nemohol na nadchádzajúcich rokovania odmietnuť požiadavky slovenského domáceho odboja. Realita však bola iná, keďže územie definitívne oslobodené Červenou armádou musela SNR preberať cez československého delegáta, ktorý bol predĺženou rukou londýnskej exilovej vlády.

Priaznivá situácia na bojiskách v prvých mesiacoch roku 1945 vytvorila podmienky pre návrat londýnskej exilovej vlády do vlasti. Vzhľadom na fakt, že bola oslobodená len časť územia padlo rozhodnutie usídliť sa v Košiciach. Edvard Beneš sa rozhodol prijať pozvanie Viačeslava Molotova a pricestovať na Slovensko cez Sovietsky zväz. Práve v Moskve sa mali prerokovať zásadne politické a vojenské otázky. Od tohto zámeru odrádzal prezidenta 12. februára 1945 dosluhujúci minister exilovej vlády Ladislav Feierabend. Nesúhlasil najmä s prílišnou orientáciou na Sovietov. Odpoveď Edvarda Beneša, pochádzajúca zo syntézy Velké dějiny zemí Koruny české (zväzok XV.b) od Jana Gebharta a Jana Kuklíka, znela nasledovne: „Naše politika je dána naší geografickou polohou a významem Sovětského svazu ve světovém dění. Žádný realistický politik nemůže dělat jinou politiku. Západ nás přidělil do východní sféry a my se v ní musíme co nejlépe pohybovat. Přes všechny události na Podkarpatské Rusi věřím, že Sovětský svaz nemá ve střední Evropě imperialistické cíle a přeje si silné a nezávislé Československo.“ Zmienka o Podkarpatskej Rusi reflektovala prebiehajúci teritoriálny spor. Moskva v tomto období tlačila na exilovú vládu, aby sa vzdala tohto územia. Edvard Beneš navyše mylne vychádzal z predpokladu, že sa Sovietsky zväz v blízkej budúcnosti demokratizuje, pričom očakával zmiernenie jeho apetítu po nových dŕžavách. Ďalší vývoj však ukázal presný opak. Z Československa sa v podstate stal satelit Sovietskeho zväzu, ktorému muselo po vojne odstúpiť Podkarpatskú Rus.

Samotné moskovské rokovania prebiehali od 22. do 29. marca 1945. Ich cieľom bolo zostaviť novú vládu a skoncipovať spoločný politický program. Zároveň sa riešili aj ďalšie zásadné otázky, medzi nimi i pozícia Slovenska a jeho orgánov. Českú stranu reprezentovali štyri politické subjekty: Komunistická strana Československa (KSČ), Československá strana národně socialitická (ČSNS), Československá strana lidová (ČSL) a Československá sociálně demokratická strana dělnická (ČSSD). Slovensko reprezentovala delegácia SNR zložená zo zástupcov Demokratickej strany (DS) a Komunistickej strany Slovenska (KSS). DS pritom vznikla zlúčením skupín občianskeho bloku. Rokovania boli pre SNR čiastočne úspešné, keďže v podstate obhájila svoje postavenie a veľkú časť požiadaviek. Na druhej strane sa malo všetko definitívne doriešiť v povojnovom období.

Moskovskými rokovaniami došlo navyše k zjednoteniu zahraničného (západného i východného) a domáceho odboja (českého i slovenského), pričom z ich reprezentantov bola sformovaná československá vláda. Nový kabinet tvorilo 25 členov. Počet kresiel sa prerozdelil medzi jednotlivé strany na základe paritného princípu. Predsedom sa stal sociálny demokrat Zdeněk Fierlinger. Zvyšných päť politických subjektov obsadilo funkcie podpredsedov. Vzhľadom na existenciu dvoch extrémne ľavicových strán (KSČ a KSS) mali komunisti vo vláde prevahu. Zároveň do ich radov patrili aj niektorí formálne deklarovaní nestraníci ako napríklad minister národnej obrany Ludvík Svoboda. Do čela rezortu vnútra bol menovaný Václav Nosek, čím komunisti získali popri armáde rozhodujúci vplyv aj na políciu. Vo vzťahu k národnostnej štruktúre získali Slováci vo vláde až 9 kresiel. Za DS pôsobili v novej garnitúre Ján Ursíny (podpredseda vlády), Vavro Šrobár (minister financií), Ivan Pietor (minister vnútorného obchodu) a Ján Lichner (štátny tajomník na ministerstve zahraničného obchodu). Funkciu štátneho tajomníka na ministerstve národnej obrany vykonával nestraník Mikuláš Ferjenčík. KSS reprezentovali Viliam Široký (podpredseda vlády), Július Ďuriš (minister poľnohospodárstva), Jozef Šoltész (minister ochrany práce a sociálnej starostlivosti) a Vladimír Clementis (štátny tajomník na ministerstve zahraničných vecí).

Politickí reprezentanti sa po ukončení rokovaní presunuli z Moskvy do Košíc. Po ich príchode nastala kuriózna situácia. Na Slovensku mala legislatívne i exekutívne právomoci výhradne SNR. Nová vláda teda nemala k dispozícii teritórium, na ktorom by mohla vykonávať svoje kompetencie. České krajiny boli v tomto období stále okupované nacistami. Obe strany teda museli v budúcnosti zadefinovať rozsah kompetencií ústredných orgánov a SNR v povojnovej republike. Dňa 5. apríla 1945 sa v „metropole východu“ konalo prvé zasadanie novej vládnej koalície, nazývanej Národný front Čechov a Slovákov (NF). Na základe predchádzajúcich moskovských rokovaní došlo k prijatiu tzv. Košického vládneho programu. Celkovo obsahoval 16 kapitol. Obnovená republika sa mala vo všetkých smeroch orientovať na Sovietsky zväz a budovať vlastné ozbrojené sily podľa vzoru Červenej armády. Dokument uznáva samobytnosť slovenského národa, SNR za nositeľku štátnej moci na území Slovenska a ZP ako jej výkonný orgán. Vzťah medzi oboma národmi mal byť riešený na základe zásady „rovný s rovnými“. Práve táto vágna formulácia bola do budúcna zdrojom mnohých nedorozumení. Z uvedeného navyše vyplýva definitívne zavrhnutie Masarykovej idey čechoslovakizmu. Na Nemcov a Maďarov sa aplikoval princíp kolektívnej viny a boli zbavení občianstva. Výnimku mohli získať príslušníci menšín, ktorí vykonávali antifašistickú činnosť, respektíve kroky v prospech republiky. Popri politických, vojenských a národnostných témach sú v texte rozobraté i najzásadnejšie hospodárske, sociálne a kultúrne aspekty obnoveného štátu.

Dňa 9. mája 1945 sa úspešne skončilo oslobodzovanie Prahy, čím sa zavŕšil proces obnovy Československej republiky. Druhá svetová vojna sa v Európe skončila. NF mal pred sebou mnoho neľahkých úloh. Bolo treba vysporiadať sa s kolaborantmi, obnoviť zničené hospodárstvo, zorganizovať voľby, prijať ústavu a opätovne spojiť oba národy do jedného štátneho celku. Pri pohľade na vtedajší politický systém treba konštatovať, že došlo k zavedeniu obmedzenej demokracie. Zachovaná síce bola väčšina politických práv a slobôd, no koncepcia NF nepovoľovala legálnu opozíciu. Vládnu koalíciu tvorili len tie strany, ktoré sa zúčastnili moskovských rokovaní (KSČ, ČSNS, ČSL, ČSSD, DS a KSS). Agrárnici, ľudáci a ostatní boli vylúčení z politického života. Podľa historika Jana Rychlíka možno vtedajší štát považovať de facto za konfederáciu. Slovenská reprezentácia mohla prostredníctvom absolútneho veta blokovať výkon moci pražských ústredných orgánov na Slovensku, pričom na jar 1945 disponovala taktiež vlastnými vojenskými jednotkami, colným územím a menou. Takáto situácia bola pre českú stranu neprijateľná. V ďalšom období preto prebehli rokovania o kompetenciách centrálnych a slovenských orgánov.