Kapitoly z dejín Slovenska 1740 – 1945

Po smrti Márie Terézie v novembri 1780 sa Jozef II. stal jediným panovníkom vo všetkých krajinách habsburskej monarchie. Reformy, ktoré jeho matka predtým uvádzala do praxe opatrne a taktne, zavádzal on nekompromisne až radikálne. Dekáda jeho samovlády (1780 – 1790) je preto niekedy označovaná za najrevolučnejšie obdobie v dejinách habsburského štátu. Tempo Jozefovho reformného úsilia vyjadruje aj jeho pracovné nasadenie, ktoré neustále zvyšoval. Pri písacom stole či inšpekciách strávil približne 18 hodín denne. Táto vysoká pracovná morálka sa odrazila aj na počte vydaných zákonov, dekrétov či nariadení. Do roku 1784 ich bolo celkovo 600 a v ďalších piatich rokoch vlády 5400. Veľkú časť z nich predstavovali zmeny, upresnenia či rušenia skôr vydaných patentov.

V centre reforiem Jozefa II. stála prestavba mnohonárodnostnej ríše. Do tej doby len voľne spojené krajiny a národy monarchie mali byť zjednotené do jedného organizmu pomocou prísne centralisticky organizovaného správneho aparátu a úradníctva, ktoré už neskladalo prísahu panovníkovi, ale štátu. Koncepcia jednotného štátu nepripúšťala žiadnu samosprávu provincií miest a žiadne privilégiá, aké mala napríklad ešte v období vlády Márie Terézie šľachta a cirkev. Zjednodušene je možné konštatovať, že Jozefovou ambíciou bolo vytvoriť z habsburskej monarchie centralizovaný unitárny štát, v ktorom by podľa jeho slov nebol zvýhodňovaný nijaký národ: „Som cisárom nemeckej ríše, všetky ostatné dŕžavy, ktoré mám, sú teda jej provinciami. Ja nie som ani kráľ Uhorska, ani český kráľ, ani rakúsky arcivojvoda, ani tirolský gróf, ale panovník jednotnej ríše“. Tým pádom odmietal korunovácie vo svojich kráľovstvách (české, uhorské), čím si od uhorskej šľachty vyslúžil posmešnú prezývku kráľ v klobúku (kalapos király). Navyše symbol Uhorského kráľovstva – svätoštefanskú korunu, nechal v roku 1784 presunúť z Bratislavského hradu do Viedne.

Predzvesťou veľkých zmien sa v decembri 1780 stalo zrušenie katolíckych misií, ktoré predovšetkým v českých krajinách praktikovali tzv. koniášovský náboženský teror. Počas neho boli protestantské knihy, ktoré boli označené za závadné, pálené na hraniciach. Za ich vlastníctvo hrozilo tiež mučenie, vyhnanstvo či uväznenie. Udavači boli povzbudzovaní odmenou desiatich zlatých za každý nekatolícky spis, ktorý ohlásili.

Jedným z prvých reformných krokov Jozefa bolo zmiernenie cenzúry (jún 1781). Zákon o cenzúre prenášal dohľad nad tlačeným slovom z katolíckej cirkvi na úrady a zakazoval v podstate len to, čo by podkopávalo autoritu cirkvi, kresťanskej morálky a cisára. Na jednej strane síce podliehalo cenzúre zverejňovanie pápežských búl, avšak uvoľnenie obmedzení bolo impulzom pre periodickú tlač. Za Jozefovej vlády začalo vychádzať niekoľko novinových titulov, medzi ktorými boli aj niektoré slovenské (Nowiny o rolním a polním hospodářstwí, Prešpurské noviny, Staré noviny literního umění).

Jozef II. si na rozdiel od svojej matky osvojil odlišný názor na cirkev. Z ideologického hľadiska boli jeho cirkevné reformy postavené na osvietenských základoch. Jeho najdôležitejším opatrením v náboženských záležitostiach bolo vydanie Tolerančného patentu v októbri 1781. V ňom sa ustanovovalo: „Nekatolíci vo všetkom, s výnimkou verejného vykonávania bohoslužieb, sú úplne na úrovni postavenia s katolíkmi, a vyznávačom augsburskej a helvétskej konfesie, ako aj nezjednoteným Grékom, sa súkromné vykonávanie náboženstva povoľuje tak, že katolíckemu náboženstvu len prednosť verejnej bohoslužby ostáva.“ V západnej časti monarchie vstúpil tento zákon do platnosti 13. októbra 1781 a v Uhorsku 25. októbra 1781. Vďaka Tolerančnému patentu mohli kresťanskí nekatolíci stavať vlastné modlitebne, avšak bez zvonov, veží a priameho vchodu z ulice. Rovnako tak smeli zriaďovať cirkevné zbory, vykonávať obrady či mať vlastných kňazov a učiteľov. V civilnom živote im bolo povolené vykonávať povolania bez obmedzenia, pôsobiť vo verejných úradoch, v štátnej službe a bolo im priznané tiež právo voľne disponovať s majetkom. Z Jozefovho Tolerančného patentu síce boli vyňaté tzv. sekty, ako napríklad anabaptisti či unitariáni, avšak ich prenasledovanie sa zmiernilo.

Ďalší Jozefov krok sa týkal Židov, ktorí mali v habsburských krajinách (a nielen tam) len obmedzené občianske práva. Na začiatku roku 1782 bol vydaný tolerančný patent pre Židov. Najprv platil len pre Viedeň a Dolné Rakúsko, ale neskôr tiež pre ostatné časti monarchie. Od tej doby mohli Židia vykonávať najrôznejšie povolania a navštevovať školy, vrátane univerzít. Smeli zamestnávať kresťanský alebo židovský personál a prenajímať si v mestách byty. To v praxi znamenalo, že postupne začali miznúť židovské getá. Zrušené boli dovtedy platné príkazy o nosení diskriminačných odevov a Židia si museli vybrať nemecky znejúce osobné a rodové mená. V nemčine mali byť zapisované aj ich úradné záznamy. Jozef svoje opatrenia nezavádzal len z humanitárnych, ale tiež hospodárskych dôvodov. Napísal o tom: „Mojím úmyslom rozhodne nie je rozmnožovať v dedičných krajinách židovský národ… ale len to, aby tam, kde žije, bol štátu užitočný“.

Po novom usporiadaní vzťahu k nekatolíckym cirkvám nasledovalo Jozefovo cirkevno-politické rozhodnutie, ktoré vyvolalo značný rozruch. V novembri 1781 v dedičných krajinách a v januári nasledujúceho roka v Uhorsku, začal s likvidáciou cirkevných rádov. Cieľom Jozefovej politiky sa stali náboženské ustanovizne, ktoré neplnili žiadny sociálny účel ani neposkytovali starostlivosť o chorých či školské vzdelanie. Toto opatrenie bolo účinné. V priebehu niekoľkých rokov bola v dedičných krajinách a v Uhorsku zrušená približne jedna tretina z dovtedy viac než 2 000 kláštorov. Ich majetok zabavený štátom bol prevedený do tzv. náboženského fondu. Tento fond slúžil na budovanie duchovnej správy a k vyplácaniu štátnych platov kňazom. Mnísi si mohli vybrať: pôjdu do duchovnej správy, budú vo svojom kláštornom živote pokračovať v inej krajine alebo budú poberať pridelenú penziu. Rušenie kláštorov však predstavovalo hrubý zásah do kultúrnych tradícií jednotlivých krajín. Ich náhle zrušenie a rýchly predaj mali za následok stratu viacerých cenných historických pamiatok a kníh. Niektoré knižné zbierky sa síce rozdelili medzi univerzity, školy a Cisársku dvorskú knižnicu, avšak knihovníci dostali pokyn nestarať sa o knihy, ktoré vraj nemali žiadnu hodnotu, staré vydania z 15. storočia a pod. Mnohé písomnosti tak zostali napospas rozkladu alebo ich vyhodili do jazier.

V Ríme sa nad Jozefovými reformami živo diskutovalo. Niektorí kardináli dokonca navrhovali, aby na neho bola uvalená kliatba. Pápež Pius V. však uprednostňoval diplomatické riešenia a rozhodol sa začiatkom roka 1782 odcestovať do Viedne. Jeho krok bol o to významnejší, že bol prvým pápežom, ktorý po takmer troch storočiach prekročil Alpy. Viedenský dvor prijal pápeža úctivo, ale nie ponížene. Diplomatický dialóg, na ktorom si Pius V. toľko zakladal, mu nebol v ničom platný. Svoje námietky mal dodať písomne, cisárski teológovia ich mali preskúmať a rovnako tak písomne na ne aj odpovedať. Ako gesto dobrej vôle pápež povýšil Jozefovho mladšieho brata Maximiliána na kardinála, avšak očakávanej protislužby sa nedočkal. Bol nútený pristúpiť na Jozefom presadzované podriadenie sa cirkvi štátu a navyše ešte ukľudňoval uhorských biskupov, ktorí sa vyhrážali protivládnou vzburou.

Napriek tomu, že niektoré sociálne reformy Jozefa II. boli kontroverzné, v mnohom predbehli svoju dobu. Významnú úlohu zohrávalo predovšetkým zrušenie nevoľníctva. Už Mária Terézia usilovala o reformy smerujúce k zlepšeniu právneho a hospodárskeho postavenia roľníctva. Jozef ako fyziokrat zastával názor, že hospodárska sila plynie z pôdy. Svojím patentom z 1. novembra 1781 zrušil v Čechách, na Morave a v Sliezsku nevoľníctvo. Aby sa v štáte vytvorila prísna rovnováha rozšíril o niekoľko rokov neskôr platnosť patentu tiež na alpské krajiny. V Uhorsku sa jeho zavedenie odkladalo. Medzi poddanským obyvateľstvom sa začali šíriť správy o tom, že panovník nevoľníctvo už dávnejšie zrušil, avšak šľachta to zatajuje. V snahe urýchliť tempo zmeny dokonca v Sedmohradsku povstalo v roku 1784 vyše 30 000 nevoľníkov, ktorí začali vraždiť zemepánov. Povstanie bolo potlačené a jeho vodcovia boli popravení lámaním na kolese. Patent o zrušení nevoľníctva napokon v Uhorsku vyšiel 22. augusta 1785. Poddaným umožňoval slobodné sťahovanie, voľné nakladanie s hnuteľným majetkom a neurbárskymi pozemkami. Zároveň patent odstraňoval všetky zemepanské obmedzenia týkajúce sa uzatvárania manželských zväzkov, vyučenia remesla, štúdia či nútenej služby poddanských detí. Význam patentu v skutočnosti nebol taký, ako v západnej časti monarchie. Týkal sa približne 10 až 20 % populácie poddaných.

Predpokladom realizovania Jozefových plánov jednotného riadenia ríše boli správne reformy. Každá z krajín monarchie mala odlišné štátoprávne systémy. V roku 1782 napríklad došlo k zlúčeniu uhorskej dvorskej a sedmohradskej kancelárie vo Viedni. Pod novú spoločnú kanceláriu spadali aj finančné záležitosti Uhorska. Bola tak zrušená samostatnosť Uhorskej komory so sídlom v Bratislave, ktorá sa zároveň presťahovala do Budína. Prostredníctvom patentov panovník reformoval niektoré najvyššie a stredné orgány tým, že ich zlúčil, resp. zrušil. Vrcholným správnym orgánom Uhorska sa stala Uhorská kancelária. Rovnako tak sa zmenil charakter Miestodržiteľskej rady. Začala plniť funkciu sprostredkovateľa medzi panovníkom, ústrednými úradmi a nižšími článkami správy. Uhorská šľachta dokázala prostredníctvom svojej stoličnej autonómie isté obdobie Jozefove snahy sabotovať. Odpor sa rozhodol panovník riešiť reformou verejnej správy v rokoch 1785 – 1786. Najskôr v auguste 1784 zakázal stoliciam vzájomnú korešpondenciu, ktorá sa týkala politických záležitostí a následne odvolal všetkých hlavných županov z ich postov. Stredným článkom štátnej správy sa stali správne obvody na čele s kráľovskými komisármi. Podžupanov nahradili menovaní štátni úradníci. Uhorsko Jozef rozdelil na desať obvodov (dištriktov), ktoré zahŕňali niekoľko stolíc. Na území súčasného Slovenska vznikli tri obvody so sídlami v Nitre, Banskej Bystrici a Košiciach. Okrem toho bola obmedzená právomoc stoličnej generálnej kongregácie (zhromaždenia), ktorá bola už od stredoveku najvýznamnejším orgánom šľachtickej samosprávy.

Daňovú reformu pripravoval panovník od roku 1783. Verejne vtedy vyhlásil zámer zaviesť všeobecné zdanenie, ktoré sa týkalo tak poddanských, ako aj šľachtických a cirkevných statkov. Jediným ukazovateľom sa mal stať dlhodobý priemerný výnos. Pripravovaná reforma mala vychádzať z presných podkladov, tie však tzv. tereziánsky kataster nezaručoval. Jozef preto nanovo nariadil zamerať všetky pozemky (jozefínsky kataster) bez ohľadu na to, kto bol ich vlastníkom. Cieľom meraní bolo zistiť, kto čo vlastní a akú vysokú daň má platiť. V Uhorsku sa súpis, aj napriek odporu niektorých stolíc, realizoval v rokoch 1784 – 1785. V radoch uhorskej šľachty však tento krok vyvolal okamžitú krízu. Po prvé, uhorská šľachta považovala oslobodenie od daní za historické privilégium. Aktívne kládla odpor voči akémukoľvek oslabovaniu svojho postavenia a bohatstva. Po druhé, uhorskej aristokracii sa podarilo v priebehu stáročí získať majetky, ktoré pôvodne patrili korune, resp. susedom. Tým pádom vznikali rôzne majetkové spory, ktoré príslušné súdne inštancie riešili zdĺhavo. Súpisom pozemkového majetku tak mohli vzniknúť spory, ktoré by šľachtu zatiahli do nákladných a dlhotrvajúcich súdnych konaní.

Na základe cisárskeho rozhodnutia sa v roku 1784 začalo sčítanie obyvateľstva bez rozdielu stavu, a to na území celej monarchie. Na území Uhorska začalo 1. novembra 1784 a trvalo do leta nasledujúceho roka. V rokoch 1786 – 1787 sa vykonala jeho revízia. Jozefínske sčítanie malo vojenský charakter, čo sa odrazilo najmä vo väčšom záujme o mužskú časť populácie. Muži boli triedení podľa rodinného (ženatý/slobodný) a sociálneho stavu (napr. kňaz, šľachtic, mešťan, sedliak, želiar a pod.). Náboženské rozdiely neboli z pohľadu sčítania podstatné. Rozlišovalo obyvateľov len na kresťanov a židov. V prípade žien, ktorým sa s ohľadom na vojenský charakter cenzu nevenovala takmer žiadna pozornosť, sa zisťoval prakticky len ich počet a kategorizovanie na kresťanky a židovky. Podľa sčítania malo Uhorsko v roku 1785 až 6 467 829 obyvateľov. Pre uhorskú šľachtu bolo sčítanie veľkou urážkou, pretože sa ocitla v sčítacích hárkoch spolu s poddanými.

Jozefínska doba priniesla aj reformu právneho systému. V roku 1786 bol vydaný Rakúsky občiansky zákonník a o rok neskôr došlo k vydaniu nového trestného zákonníka Codex Josephiani. Trestný zákonník pozostávajúci z dvoch častí, bol prelomovým dielom vo vývoji trestného práva. Cisár vychádzal z myšlienky rovnosti pred zákonom a trestu ako prostriedku na odstrašenie. Už v období, keď vládol spoločne s matkou, bolo odstránené mučenie a ako samovládca zrušil trest smrti. Výnimka platila len pre stanné súdy. Na miesto toho boli stanovené veľmi prísne tresty, ako bolo napríklad vlečenie lodí po Dunaji alebo prikovanie k reťaziam. Podľa utilitárneho osvietenského princípu mal aj zločinec priniesť štátu úžitok nútenou prácou. Aby ľudia odčinili asociálny skutok, dostávali predovšetkým také tresty, na ktoré sa nazeralo ako na spoločenskú potupu. Bolo to napríklad verejné strihanie vlasov u žien alebo zametanie ulíc, ktoré postihovalo tiež previnilcov z radov šľachty.

K podstatným zmenám došlo aj v oblasti občianskeho práva. V januári 1783 vydal Jozef manželský zákon, definujúci manželstvo ako občiansku zmluvu. To narazilo na ostré protesty cirkvi, ale Jozef sa tým nenechal odradiť. Manželské právo bolo od tej doby výlučne záležitosťou štátu. Manželský zákon povoľoval za istých podmienok tiež rozvod, avšak len pre manželov nekatolíckeho vierovyznania. Dcéry získali rovnaké právne postavenie ako synovia a zlepšilo sa postavenie nemanželských detí. Vzniklo nové, pomerne pokrokové právne usporiadanie s troma inštanciami, ktorému podliehali všetci bez rozdielu.

Vyvrcholením Jozefových politicko-administratívnych reforiem bolo postupné zavádzanie nemčiny do úradov, súdnictva a škôl. Dňa 26. apríla 1784 vydal patent Lingua generalis monarchiae, v ktorom nariaďoval používať nemčinu ako úradný jazyk v celej habsburskej monarchii. Centrálne úrady v Uhorsku mali v nemeckom jazyku úradovať od 1. novembra 1784. Zavedením nemčiny panovník nesledoval germanizačné ciele, ale nemecký jazyk uprednostnil iba z racionálnych príčin. Podľa Jozefa bol štátny celok s jednotným úradným jazykom jednoducho užitočnejší. V príslušnom dekréte okrem iného uviedol: „Nemá zmysel nahrádzať latinčinu maďarčinou, pretože tento jazyk sa v slovansky a nemecky hovoriacich oblastiach štátu nikdy všeobecne nerozšíri. Pre riadenie (štátu) prichádza do úvahy len nemčina“. V Uhorsku však na takúto rýchlu zmenu úradného jazyka neboli vytvorené podmienky. Za nereálne sa považovali tiež termíny, od ktorých sa na jednotlivých stupňoch štátnej správy malo úradovať iba po nemecky. Toto rozhodnutie ešte väčšmi posilnilo opozíciu uhorských stavov voči panovníkovi. Ostrá vlna uhorského patriotizmu sa postupne transformovala na maďarský nacionalizmus. Zo strany tej časti uhorskej šľachty, ktorá zdôrazňovala svoju maďarskú identitu, nešlo len o otázku jazyka. Ich odpor mal tiež štátoprávny charakter (obrana uhorskej ústavy, politická nezávislosť krajiny), v rámci ktorého išlo o prestíž jazyka vlasti (honi nyelv), ako niektorí vtedy označovali maďarčinu.

Posledné roky Jozefovej vlády boli sprevádzané napätím vo viacerých oblastiach monarchie. Okrem Uhorska boli nepokoje prítomné v Čechách, Rakúskom Nizozemsku, západnom Tirolsku či Voralbersku. V kritických chvíľach sa rozpadla aj jeho zahraničná politika. Mnohé kniežatá Svätej rímskej ríše v ňom videli hrozbu pre existujúci poriadok. Pozitívny priebeh nemala ani vojna vedená s Osmanskou ríšou, ktorú v spolupráci s Ruskom ako so spojencom začal v roku 1787. Kvôli nedostatku vojakov musel o pomoc požiadať uhorské stavy. Výmenou za to však musel odvolať všetky reformy okrem tých, ktoré zaručovali náboženskú toleranciu a zrušenie nevoľníctva.

Na jeseň 1788 sa Jozef vrátil z Balkánu chorľavý. Lekárska starostlivosť, ktorú okamžite vyhľadal, mu už príliš nepomáhala. Svojmu bratovi Leopoldovi písal, že vykašliava krv a ťažko sa mu dýcha. Podľa niektorých súčasných autorov mal panovník pľúcnu tuberkulózu. Jozefov stav sa prudko zhoršoval od januára 1790, kedy ho trápila vysoká horúčka, záchvaty kašľa a bolesti hrudníka. Keďže tušil, že sa blíži jeho smrť, pracoval neúnavne ďalej. Zariaďoval nástupníctvo, diktoval listy svojim súrodencom, priateľom, kancelárovi Kaunitzovi či ruskej cárovnej Kataríne II. Napokon 20. februára 1790 monarcha zomrel.

Obdobie vlády Jozefa II. predstavuje v panovaní habsburskej (habsbursko-lotrinskej) dynastie výrazný míľnik. V pozícií vládcu mnohonárodnostnej ríše chcel za krátky čas dosiahnuť príliš mnoho. Veľkú časť zo svojho reformného diela musel vziať späť, niečo zrušili jeho konzervatívne zmýšľajúci následníci. Mnohé však prečkalo svoju dobu – myšlienka tolerancie, idea sociálnej zodpovednosti štátu, rovnosť občanov pred zákonom a humánnejšie spoločenské usporiadanie.