Kapitoly z dejín Slovenska 1740 – 1945

Budúci cisár Leopold II. sa narodil 5. mája 1747 ako v poradí tretí syn Márie Terézie a Františka Štefana I. Lotrinského. Pri krste dostal meno Peter Leopold na počesť ruského cára Petra Veľkého (1682 – 1725), keďže jeho krstnou matkou bola cárovná Alžbeta I. Petrovna (1741 – 1762). Osobné meno Peter sa v habsburskom rode takmer nepoužívalo, tak bol v rakúskom prostredí oslovovaný ako Leopold. Ako toskánsky veľkovojvoda bol oficiálne nazývaný Leopold I., prípadne Pietro Leopoldo. Keďže bol tretím najstarším spomedzi piatich mužských potomkov Márie Terézie, nepočítalo sa s tým, že by sa v budúcnosti stal cisárom. Jeho o šesť rokov starší brat Jozef bol následníkom trónu v celej ríši a o dva roky starší brat Karol mal ako druhorodený syn právo na Toskánske veľkovojvodstvo po svojom otcovi. S Leopoldom sa preto počítalo, že dostane do správy pomerne malý severotaliansky štát Modenu.

Rovnako ako jeho bratia, aj Leopold sa dostal už v mladom veku do styku s osvietenskými myšlienkami, ktoré mu sprostredkovali viacerí vychovávatelia a učitelia, ako napríklad známy právnik Carl Antonio Martini. Myslenie mladého arcivojvodu však ovplyvňovalo aj čítanie filozofických spisov od Charlesa de Montesquiea a Ludovica Antonia Muratoriho. V roku 1748 vyšlo Montesquiovo dielo s názvom Duch zákonov (L´esprit des lois). V habsburskej monarchii bolo spočiatku zakázané, avšak vplyvom Gerarda van Swietena povolené (v skrátenej verzii). Tento spis dejín politickej filozofie a politickej sociológie pravdepodobne výrazne ovplyvnil politické myslenie Leopolda. Okrem toho na neho pôsobil aj jeho otec František Štefan, s ktorým ho spájala náklonnosť k prírodným vedám, technike a taktiež hospodárskym a finančným otázkam.

Na rozdiel od svojho brata Jozefa II., vynikal Leopold politickým taktom, diplomatickou zdržanlivosťou a schopnosťou, respektíve ochotou robiť ústupky. Odlišovali sa aj v názoroch na vojnové konflikty. Kým Jozef II. považoval vojnu za politický prostriedok a pripisoval jej veľký význam, Leopold nebol vojensky založeným človekom. Pre militaristické vystupovanie nemal prílišné pochopenie a každú vojnu, ktorá nie je obranná, považoval za zbytočnú.

Do Leopoldovho života výrazne zasiahla udalosť, ktorá sa odohrala v roku 1761. Kiahňovej epidémii vtedy podľahol jeho starší brat Karol a Leopold sa tak dostal do pozície druhorodeného syna s nárokom na Toskánske veľkovojvodstvo. Jeho matka Mária Terézia zároveň zmenila jeho manželské plány. Zásnuby s modenskou princeznou Máriou Beatrice d`Este boli zrušené a za nevestu bola Leopoldovi vybraná dcéra španielskeho kráľa Karola III., Mária Ludovika, s ktorou sa napokon zosobášil v roku 1765. Z tohto manželstva vzišlo celkovo 16 potomkov, z toho 12 mužských a štyria ženskí. Práve Leopoldova línia habsburského rodu zohrala v budúcnosti monarchie dôležitú úlohu, keďže jeho členovia sa stali centrálnymi panovníkmi.

Dňa 12. januára 1765 sa Jozef II. slávnostným aktom vzdal vlády v Toskánsku v prospech svojho brata. V dobe keď sa Leopold ujímal vlády, malo Toskánske veľkovojvodstvo rozlohu približne 20 000 km² a žilo v ňom zhruba 1 000 000 obyvateľov. V rozmedzí 13. až 17. storočia zohrával tento malý štát s hlavným mestom Florencia významnú úlohu v kultúrnom a duchovnom živote Európy. Florencia sa v 15. a 16. storočí stala centrom talianskej renesancie, keďže tu pôsobili významné osobnosti ako Michelangelo, Leonardo da Vinci, Donatello či Machiavelli.

V období Leopoldovho nástupu však krajinu sužovali hospodárske a politické nepokoje. Obyvateľstvo preto do mladého veľkovojvodu vkladalo veľké nádeje a nadšene ho vítalo. On sám bol rozhodnutý, že Toskánsko sa postupne prostredníctvom osvietenských reforiem stane jednou z najvzornejších európskych krajín. Za jednu z najdôležitejších považoval veľkovojvoda najmä reformu poľnohospodárstva. Toskánsko trpelo následkami hladomoru z roku 1764, po ktorom nasledovala epidémia škvrnitého týfusu. Leopold nariadil okamžitú revíziu zásobární obilia. Pri nej vyšlo najavo, že bohatí aristokratickí a cirkevní majitelia statkov, ktorí mali vo vlastníctve dve tretiny pôdy, zhromaždili spolu s obchodníkmi značné množstvo obilia, aby mohli umelo navyšovať jeho cenu. S týmto ich počínaním Leopold rezolútne nesúhlasil. Donútil ich predať nazhromaždené obilie, zrušil clá a monopoly, ktoré brzdili výrobu chleba a uvoľnil trh s obilím. S pozdvihnutím poľnohospodárstva súviselo odvodňovanie bažinatých oblastí na pobreží, ktoré boli pretvorené na úrodné polia. Tie potom dal k dispozícií roľníkom, aby ich osídlili a obrábali. Leopold do tohto plánu investoval značné sumy finančných prostriedkov, avšak vtedajšia meliorácia mala svoje limity, ktoré súviseli s nedostatočnými technickými možnosťami 18. storočia.

Leopoldovým najdôležitejším plánom z hľadiska poľnohospodárstva bolo rozdelenie veľkých statkov na menšie sedliacke hospodárstva. Pri presadzovaní tejto reformy však narazil na odpor šľachty a cirkvi. Navyše sa menšie sedliacke hospodárstva neboli schopné po zlej úrode a prírodných katastrofách presadiť proti veľkostatkárom, ktorých obdobie krízy zasiahlo vždy v menšej miere. Proti tomu veľkovojvoda nebol schopný účinne zasiahnuť. Dokázal však odobrať šľachte právo na lov rýb a užívanie pastvín, ktoré poskytol sedliakom. Zároveň zákonom zakázal rast pozemkového vlastníctva cirkvi prostredníctvom zbožných darov a obmedzil právo tzv. mŕtvej ruky. To znamenalo, že cirkev prestala získavať do vlastnej držby majetky tých, ktorí zomreli bez dedičov. Základom Leopoldových hospodárskych reforiem bolo odstránenie vnútorných ciel, mýt a iných poplatkov. Okrem toho prikázal zrušiť cechy a cechové súdnictvo. Občania si tak mohli slobodne zvoliť svoje povolanie.

Z veľkej časti boli Leopoldove toskánske reformy v oblasti hospodárstva neúspešné z dôvodu zásahu jeho brata, cisára Jozefa II. František I. Štefan Lotrinský po sebe zanechal dedičstvo 18 000 000 zlatých, ktoré boli uložené na viacerých miestach. Jedným z nich bolo aj Toskánsko, ktorému mali byť ponechané 2 000 000 zlatých. Rakúska monarchia sa však nachádzala v zložitej finančnej situácií. Jozef II. preto od svojho brata žiadal a nakoniec aj vymohol, financie určené pôvodne pre Toskánsko na to, aby bol schopný vyrovnať rakúsky štátny dlh. V osobnej korešpondencii síce Jozef Leopoldovi stručne vysvetľoval dôvod svojej požiadavky, avšak ich vzťahy to natrvalo poznačilo. Leopold totiž plánoval tieto peniaze využiť na podporné projekty po hladomore a na vysušenie oblasti pri Maremme.

V osvietenskom duchu boli aj Leopoldove reformy súdnictva a cirkevných záležitostí. Po počiatočných prípravách vydal v roku 1786 nový trestný zákonník. Neskôr bol preložený do viacerých jazykov a vtedajšie intelektuálne kruhy ho označovali za vzorný príklad humánneho zmýšľania. Constitutio criminalis Leopoldina nazývaný aj ako Codice penale, či Codice leopoldino, obsahoval viacero ustanovení. Zákonník zrušil trest smrti, zakázal mučenie, trest ťahania lodí a prikovania k reťaziam. Ak sa voči právu previnil niekto z radov duchovenstva, musel sa zodpovedať pred svetským súdom. Všetci občania získali slobodný prístup k právu a zákonu. Zatýkanie sa viazalo len na súhlas sudcu. Výnimkou bolo, keď bol páchateľ pristihnutý priamo pri páchaní nelegálneho skutku. Rozsudky museli byť vyhlasované verejne.

Aj napriek tomu, že tento trestný zákonník ešte ponechával v platnosti pranierovanie a verejné tresty, je možné v ňom badať viaceré prvky moderného právneho systému. V praxi splnil to, čo sa od neho očakávalo. Kým v roku 1766 bolo zaznamenaných celkovo 2398 trestných činov, podľa štatistiky z roku 1784 ich bolo výrazne menej, konkrétne 570. Štatisticky sa tak preukázalo, že princíp prísnych a často krutých trestov nebol účinný. Leopoldove cirkevné reformy mali viesť k tomu, aby zmenšil moc a vplyv rímskokatolíckej cirkvi. Snažil sa preto Toskánsku cirkev podriadiť štátu a urobiť nezávislou na pápežovi. Tento zámer však nebol úspešný, keďže sa voči nemu aktívne postavila väčšina toskánskych biskupov. Z hľadiska cirkevných reforiem sa Leopoldovi podarilo zrušiť tie kláštory, ktoré boli považované za kontemplatívne (rozjímavé). Rušenie sa týkalo rovnako mužských, ako aj ženských kláštorov. Podľa Leopoldovho nariadenia mohli muži vstúpiť do kláštora až v 24 a ženy 20 rokoch života. Okrem toho bolo k tomu potrebné získať súhlas vlády vo Florencii. Majetky zrušených kláštorov boli rozdelené spomedzi fary, ktoré nemali dostatok finančných prostriedkov.

Dôležitou bola aj otázka vzdelávania. V Toskánsku rovnako, ako vo viacerých krajinách bol značne rozšírený analfabetizmus. Leopold sa preto snažil pozdvihnúť stav všeobecnej vzdelanosti a výchovy obyvateľstva. Z časti sa inšpiroval myšlienkami švajčiarskeho pedagóga a sociálneho reformátora Johanna Heinricha Pestalozziho. Jeho hlavným cieľom bolo zlepšiť životy bežných ľudí prostredníctvom nadobudnutého vzdelania. Leopold s Pestalozzim viedol písomnú korešpondenciu, jeho príchod do Toskánska ale nebol možný kvôli nedostatku finančných prostriedkov veľkovojvodstva. Leopold však budoval obecné školy a umožňoval tak širším vrstvám obyvateľstva prístup k vzdelaniu. Rovnako aktívne pristupoval aj k univerzitnému vzdelávaniu. Na univerzitách v Siene a Pise boli zriadené nové katedry a rozšírilo sa aj vedecké bádanie na akadémiách.

Ústredným plánom Leopoldových reforiem v Toskánsku bol projekt ústavy. Touto úlohou bol poverený jeden z jeho najbližších spolupracovníkov Francesco Maria Gianni. Leopolda k tomu viedla predovšetkým jeho osobná návšteva cisárskeho dvora vo Viedni v roku 1778. Bližšie sa tu zoznámil s absolutistickým štýlom vlády svojho brata, s ktorým bytostne nesúhlasil. Podľa Leopoldovej korešpondencie s jeho sestrou Máriou Kristínou je možné vidieť ako si predstavoval ideálneho panovníka. Podľa jeho slov bol dedičný vládca len úradníkom ľudu a na to mal sústrediť všetky svoje snahy.

Je dôležité poznamenať, že Leopold bol azda jediným panovníkom svojej doby, ktorý uvažoval konštitučne a z vlastnej vôle bol ochotný vzdať sa časti svojich zdedených práv. Toto myslenie bolo ťažko pochopiteľné aj pre viacero osvietenských učencov. Leopold si chcel ponechať len výkonnú moc, právo menovať ministrov, biskupov, sudcov a úradníkov. Priam novátorsky vyznievalo to, že nemienil aktívne zasahovať do trestného práva a zástupcov ľudu chcel každoročne informovať o stave štátnych financií. Takýto model vlády sa však napokon v praxi neuskutočnil.

Výraznou črtou Leopoldovej vlády v Toskánsku bol jeho odpor voči vojenstvu. Jeho postoj bol oproti ostatným panovníckym osobnostiam pomerne netradičný. 18. storočie bolo ešte obdobím, v ktorom sa konflikty medzi štátmi riešili viac ozbrojenými stretmi než diplomatickými rokovaniami. V pozícií toskánskeho veľkovojvodu sa vyhýbal veľkým vojenským potýčkam. Hneď na začiatku svojej vlády v Toskánsku sa rozhodol rozpustiť neveľkú žoldniersku armádu, ktorú nahradil občianskou milíciou. Dôkazom Leopoldovho odmietania násilného riešenia konfliktov je vyhlásenie neutrality Toskánska v roku 1778. Tá však nemala medzinárodnú právnu záväznosť, pretože ju ostatné štáty neuznali, resp. na ňu nereagovali.