Kapitoly z dejín Slovenska 1740 – 1945

Metternichovský absolutizmus predstavuje politický systém habsburskej monarchie v prvej polovici 19. storočia. Je charakteristický tým, že sa hlásil k tradičnému absolutizmu a zásadám Viedenského kongresu, no na druhej strane úplne odmietal osvietenský absolutizmus, ktorý v predchádzajúcom období modernizoval monarchiu nielen hospodársky, ale aj v otázkach ľudskej rovnosti, čo v krajine podnietilo vznik národných hnutí.

Vláda Františka bola charakteristická tým, že potreboval byť o všetkom informovaný a o všetkom rozhodovať. Naproti tomu počas vlády Ferdinanda V. (1835 – 1848), ktorého vzhľadom na jeho nepriaznivý zdravotný stav možno označiť za neschopného panovníka, sa moc v štáte postupne sústredila v rukách predstaviteľov najvyššej štátnej byrokracie – kniežaťa Metternicha a grófa Kolowrata. Obaja sa stali členmi Tajnej štátnej konferencie, ktorá oficiálne fungovala ako poradný orgán panovníka, no v skutočnosti predstavovala najvplyvnejší úrad v štáte. Typickými pre ich spôsob vládnutia bol prísny centralizmus, ťažkopádny byrokratický aparát, lojálni úradníci, tajná polícia či cenzúra. Rozvinutá bola sieť donášačov, preto zvykne byť monarchia v tomto období označovaná za policajný štát. Život v krajine bol sprevádzaný podozrievaním a atmosférou strachu.

V roku 1825 bol po 14 rokoch opäť zvolaný snem, ktorý priniesol aspoň aké-také zmiernenie Františkovho absolutizmu a ukončil jeho vládu prostredníctvom patentov. Obnovená bola povinnosť zvolávať snem každé tri roky, zavedené bolo nedeliteľné právo na povoľovanie daní. Potvrdené boli tiež zákony obnovujúce zvrchovanosť krajiny. Významnou udalosťou snemu bolo vystúpenie grófa Štefana Szechényiho (Sečéniho), ktorý predstavil myšlienku formovania modernej uhorskej spoločnosti. To v najbližších rokoch viedlo k zintenzívneniu snáh o presadenie výsostného postavenia maďarčiny ako hlavného uhorského jazyka. Maďarčina začala byť postupne zavádzaná nielen úradného života.

Počiatkom 30. rokov 19. storočia sa začali naplno prejavovať konzervativizmus a nepružnosť systému a jeho neschopnosť reagovať na nové. Vedenie štátu sa síce snažilo vnášať modernizáciu do oblasti hospodárstva, úplne však odmietalo nové ideové prúdy a riešenie národnej otázky, ktorá aj pod vplyvom vzrastajúcej maďarizácie vystupovala do popredia čoraz intenzívnejšie. V dôsledku maďarského reformného hnutia došlo k pomaďarčovaniu slovenského zemianstva a slovenská národne uvedomelá inteligencia napokon pozostávala len z malého množstva vzdelancov, učiteľov a kňazov oboch konfesií, ktorí sa všemožne snažili podporiť národnú emancipáciu Slovákov (bližšie kapitoly Strategické dokumenty Slovákov a Spolky a kultúrne ustanovizne v „dlhom“ 19. storočí). Zástupcovia slovenského národného hnutia, ktorí tlmočili panovníkovi a vláde požiadavky za Slovákov, však bez spriaznených osôb z radov vyšších spoločenských vrstiev príliš veľkú šancu na úspech nemali.

Pokiaľ ide o Metternichovu politiku voči národnostiam žijúcim v štáte, v jednoduchosti by sme mohli povedať, že sa nimi nechcel nechať „vyrušovať“. Akceptoval ich, no snažil sa nevšímať si ich. Nemal námietky ani voči používaniu národných jazykov či prirodzenému kultúrnemu vývoju, pokiaľ nenarušovali politický status quo či stabilitu krajiny. Môžeme teda konštatovať, že práve neochota vlády pomôcť menším národom ohrozeným maďarskou rozpínavosťou dala voľný priebeh maďarskému národnému hnutiu v Uhorsku, ktoré sa vďaka tomu významne emancipovalo. V dôsledku toho sa vláda de facto delila o moc s uhorskou šľachtou a jej samosprávnymi orgánmi.

V rokoch 1848/1849 vypukla v rámci „jari národov“ revolúcia vo Viedni, ktorá cielila okrem iného aj na odstránenie metternichovského absolutizmu. K jej výsledkom môžeme skutočne pripísať úspech v podobe odstúpenia Metternicha a odstránenia jeho režimu. Tento úspech však viedol k nastoleniu ešte o niečo tvrdšieho režimu – neoabsolutizmu.