Kapitoly z dejín Slovenska 1740 – 1945

Hoci bol neoabsolutizmus formálne nastolený začiatkom 50. rokov 19. storočia, v podstate už od Bachovho nástupu do funkcie ministra vnútra bolo zrejmé, že princípy politického liberalizmu, ktorými predtým kontroval Metternichovmu absolutistickému režimu, bude musieť pod vplyvom radikalizácie spoločenských pomerov opustiť. Alexander Bach aktívne zasiahol do príprav na rozohnanie ríšskeho snemu a podieľal sa na vyhlásení oktrojovanej ústavy 7. marca 1849. Nový politický režim potvrdili silvestrovské patenty z 31. decembra 1851, čo predstavuje formálny začiatok systému vlády, ktorý pretrval do roku 1859. Na vrchole štátnej hierarchie stál panovník a hneď za ním nasledoval minister vnútra Alexander Bach. Výsadné postavenie získala v tomto období armáda a katolícka cirkev.

Revolúcia 1848/1849 zásadne zmenila postavenie Uhorska. V zmysle teórie, podľa ktorej krajina vstupujúca do otvorenej vzbury proti panovníkovi stráca právo na svoje ústavné inštitúcie, tu bolo v roku 1851 nastolené provizórium. Tým bolo Uhorsko začlenené do jednotnej rakúskej ríše, pričom stratilo svoje autonómne práva. Po zrušení výnimočného stavu tu vládol miestodržiteľ arciknieža Albrecht.

Bachov absolutizmus v sebe spájal tradičné hodnoty absolutizmu a ochotu modernizovať všetky oblasti života. Modernizácia sa prejavila najmä v štátnej správe a súdnictve, zavádzaní hospodárskych reforiem a reforiem, ktoré položili základy modernej spoločnosti. Nový režim potvrdil zrušenie poddanstva, rovnosť ľudí pred zákonom, modernizoval školstvo, podporoval priemysel, najmä továrenskú výrobu a rozvoj železníc. Jeho negatívna stránka sa však prejavila zrušením ústavných foriem vlády a tiež novou podobou zákonov, ktoré vydával panovník formou nariadení. Pre rakúsku štátnu správu, ktorá bola založená na princípoch centralizmu, začalo úplne nové obdobie. Krajina totiž potrebovala rozvetvený a odborne pripravený byrokratický aparát. Samosprávu preto nahradil systém úradov, do ktorých boli menovaní schopní a lojálni úradníci. Nepriaznivý posun nastal aj v oblasti občianskych práv a slobôd, kde bola opäť nastolená cenzúra. Polícia a hustá sieť agentov prísne kontrolovali tlač a dodržiavanie zákazu zhromažďovania a spolčovania sa.

V národnej otázke dochádza v dôsledku neoabsolutizmu k potláčaniu národných hnutí, čo na ne malo neblahý vplyv. Ako jediné pozitívum sa ukázalo to, že potláčal aj národné hnutie Maďarov, čo de facto poskytovalo nemaďarským národom ochranu pred maďarizáciou. V priebehu tohto obdobia sa Slováci viackrát pokúšali vymôcť si väčšie národné a jazykové práva, no najmä súhlas formálne sa oddeliť od Uhorska a vytvoriť vlastnú samostatnú korunnú krajinu. S týmto cieľom organizovali podpisové akcie a posielali k panovníkovi deputácie, no neboli neúspešní. O niečo priaznivejšie sa situácia javila v oblasti jazykovej, keď bola v roku 1851 definitívne prijatá opravená verzia spisovnej slovenčiny. Kodifikovaná bola v Krátkej mluvnici slovenskej (1852), ktorú vypracoval Martin Hattala. Vďaka podpore ministra školstva Lea Thuna, ktorý bol naklonený požiadavkám slovanských národov, bol vytvorený priestor pre vznik slovenských gymnázií. Bol totiž toho názoru, že materinský jazyk je pre vyučovanie žiakov v ľudových školách a nižších stupňoch gymnázií veľmi prospešný.

Neoabsolutizmus si vyžadoval nemalé finančné prostriedky, ktoré krajinu významne zaťažovali. Celkovej kondícii Rakúska neprospela ani prehraná vojna v Taliansku v roku 1859, čo oslabilo jeho medzinárodné postavenie. V krajine sa začali ozývať hlasy opozície a vznikla odôvodnená obava, že by mohli vypuknúť nové revolúcie. Tieto okolnosti viedli Františka Jozefa k snahe uvoľniť vzniknuté politické napätie a Alexandra Bacha z postu ministra vnútra odvolal. To znamenalo koniec neoabsolutizmu. Októbrovým diplomom z 20. októbra 1860 sa František Jozef oficiálne zriekol absolutizmu a zaviazal sa obnoviť ústavnosť v celej monarchii. Zároveň s diplomom vydal aj nariadenie, podľa ktorého sa úradným jazykom v Uhorsku stala maďarčina. Tento krok predznamenával ďalší vývoj v národnom hnutí Slovákov. Neoabsolutizmus Alexandra Bacha de facto zmrazil politický život v monarchii, no po tom, čo sa ho panovník vzdal, a v kontexte nových politických podmienok, začali všetky národy a politické a sociálne skupiny štátu opätovne definovať a formulovať svoje národné a politické ciele.