Kapitoly z dejín Slovenska 1740 – 1945

„Dlhé“ 19. storočie predstavovalo pre Slovákov obdobie, v ktorom sa začali aktivizovať v boji za národné a občianske práva. Tento proces začal postupne už v predchádzajúcom období za vlády Jozefa II. nadväzujúceho na reformy jeho matky, Márie Terézie, ktorý sa po jej vzore snažil modernizovať monarchiu. Počas jeho vlády nahradila v úradoch maďarčinu nemčina a zároveň sa dostalo pozornosti aj pestovaniu národných jazykov. Vďaka jeho reformám a vnútornej politike došlo k obmedzeniu privilégií a pozdvihnutiu národného povedomia mnohopočetných národností žijúcich v monarchii. Národ začal byť spájaný so štátnosťou.

V strednej Európe bol započatý proces formovania moderných národov, pričom dominantné boli dva prúdy reprezentujúce predstavy o národe a štáte. Prvá hovorila o princípe národnej rovnosti a druhá presadzovala maďarský nacionalizmus, ktorý sa skonštruoval až do takej podoby, že uhorské vlastenectvo začalo byť stotožňované s maďarstvom. Práve druhá predstava získala u vlády väčšiu podporu, čo napokon viedlo k maďarizácii.

Slováci mali v boji za svoje národné práva oproti ostatným národom v monarchii tú nevýhodu, že nemali dominantné kultúrne a národné centrum ani spisovný jazyk. Práve otázka jazyka rozdeľovala slovenskú inteligenciu na dva tábory. Prvý tvorili katolíci, ktorí zastávali názor, že Slováci sú samostatný národ, ktorý si zaslúži vlastný jazyk. Ten kodifikoval Anton Bernolák v roku 1787 na základe kultúrnej západoslovenčiny. Tá predstavovala pomerne náročný jazyk vzdelancov, a preto sa v rámci širokých ľudových más neujala. Druhý tábor reprezentovali evanjelici, ktorí vnímali Slovákov ako súčasť česko-slovenského kmeňa (v zmysle národa). Tí zase presadzovali používanie biblickej češtiny ako spisovného jazyka. V boji proti maďarizácii a za národné práva Slovákov sa tieto tábory pod vplyvom okolností postupne zjednotili. Pokiaľ ide o spisovný jazyk, ten v roku 1843 kodifikoval Ľudovít Štúr spolu s Jozefom Miloslavom Hurbanom a Michalom Miloslavom Hodžom. Ich slovenský jazyk bol akceptovaný obomi konfesijnými skupinami a napokon aj ľudom.

Otázka národných práv si však vyžadovala ešte o niečo väčšie úsilie, systematickú prácu a hlavne súhlas panovníka. Predstavitelia slovenského národného hnutia v priebehu 19. storočia zorganizovali niekoľko petičných akcií a sformulovali niekoľko strategických dokumentov regionálneho i celoslovenského významu, ktorými chceli poukázať na svoje postavenie v štáte, a prostredníctvom ktorých sa chceli brániť proti maďarizácii tak, že v kontexte celospoločenského diania v nich spísali požiadavky za Slovákov, aby sa ich životné podmienky a postavenie v štáte zlepšili.