Kapitoly z dejín Slovenska 1740 – 1945

Po niekoľkých neúspešných regionálnych vystúpeniach (Liptovské žiadosti, Oravské žiadosti či Nitrianske žiadosti) sa vedúce osobnosti slovenského národného hnutia rozhodli vypracovať celoslovenské žiadosti. Inšpiráciu našli u iných slovanských národov, ktoré už mali podobné vystúpenia úspešne za sebou – Chorvátov a Srbov.

Žiadosti slovenského národa (známe aj ako Mikulášske žiadosti) predstavovali v 14 bodoch najucelenejší slovenský politický program v období nazývanom „jar národov“, ktorý mal byť predložený uhorskému snemu. Sformulované a prijaté boli 10. mája 1848 na stretnutí, ktoré zvolal Štefan Marko Daxner a Ján Francisci u Michala Miloslava Hodžu v Liptovskom Mikuláši. Verejnosti mali byť podľa pôvodného plánu predstavené na veľkom ľudovom zhromaždení, nakoniec však bolo zvolené o niečo menšie fórum a Žiadosti boli vyhlásené 11. mája 1848 v kúpeľoch Ondrášová. Vypublikované boli v Slovenských národných novinách a vydal ich tiež spolok Tatrín, čo bola vlastne jeho posledná aktivita pred ukončením činnosti .

V Žiadostiach slovenského národa Slováci vyjadrili vôľu žiť národným životom a požadovali okrem iného zastúpenie na krajinskom a uhorskom sneme pre všetky národy a možnosť používať v nich vlastný národný jazyk, žiadali vznik národných snemov a vytýčenie etnických hraníc, možnosť používať slovenský jazyk počas rokovaní v slovenských stoliciach a obciach, povolenie používať slovenskú národnú (červeno-bielu) zástavu a vymenovanie Slovákov za veliteľov slovenských národných gárd. Mysleli tiež na podporu vzdelávania v materinskom jazyku v školách rôzneho typu a stupňa vzdelávania. Národné požiadavky boli doplnené bodmi odkazujúcimi na dôslednejšie dodržiavanie marcových zákonov, ktoré sa malo prejaviť obmedzením vplyvu aristokracie a urýchlením emancipácie nižších spoločenských vrstiev ako aj utláčaných národov. Jednou z kľúčových pasáži dokumentu bola tá, v ktorej odmietli ideu jednotného uhorského národa a národnú nadradenosť a vyhlásili sa za samostatný národ. Národné práva žiadali aj pre ostatné národy monarchie a vyjadrili záujem prebudovať monarchiu na federatívny štát. Žiadosti boli napísané v intenciách modernizácie monarchie, preto nie je prekvapujúce, že sa v nich objavili aj body, ktoré poukazovali na zrušenie zákazu zhromažďovať sa, slobodu tlače, uzákonenie všeobecného volebného práva pre mužov či definitívnu likvidáciu feudálnych poriadkov.

Aj táto petičná akcia Slovákov bola, ešte skôr, ako stihli prísť jej zástupcovia s dokumentom k panovníkovi, uhorskou vládou vyhlásená za protizákonnú a panslavistickú. Uhorská vláda odmietala existenciu slovenského národa a požiadavky súvisiace s feudálnymi privilégiami považovali za vyriešené marcovými zákonmi. Vláda sa situáciu rozhodla riešiť demonštrovaním svojej sily. Na území Slovenska vyhlásila stanné právo a na Štúra, Hurbana a Hodžu bol vydaný zatykač. Ďalší členovia národného hnutia boli uväznení. Celospoločensky bola posilnená propaganda a boj proti slovenským národným snahám. Ďalšia aktivita hnutia sa tak musela presunúť do ilegality.