Kapitoly z dejín Slovenska 1740 – 1945

Situácia v monarchii sa pre menšie národy aj napriek ich revolučným vystúpeniam voči maďarizácii a celkovo nepriaznivým podmienkam nevyvíjala priaznivo. Nepomohla im ani skutočnosť, že panovník František Jozef I. vydal v marci 1848 oktrojovanú ústavu rešpektujúcu nové slobody – rovnosť národov a ľudí pred zákonom, občianske práva či zrušenie poddanstva. Ústava vyhlásila spoločné rakúske občianstvo, colné a obchodné územie, právny poriadok a súdny systém. Predstavovala panovníkovu snahu vytvoriť jednotný štát bez výsadného postavenia Uhorska. Jej výdobytky však zostali iba na papieri a oficiálne bola zrušená silvestrovskými patentmi koncom decembra 1851. Krajina bola uvrhnutá do obdobia provizória, počas ktorého sa chopil príležitosti a moci Alexander Bach.

Vydanie ústavy dávalo predstaviteľom slovenského národného hnutia zoskupeným okolo Ľudovíta Štúra a Jozefa Miloslava Hurbana signál, že by požiadavky Slovákov mohli byť konečne vypočuté. V priebehu februára a marca 1849 preto zmobilizovali svoje sily a pripravili ďalší dokument, v ktorom ich spísali.

Marcový prosbopis pozostával z piatich bodov, v ktorých panovníka žiadali o uznanie Slovákov za národ a zároveň o priznanie jeho rovnoprávnosti s ostatnými národmi monarchie. Ďalej žiadali, aby mali Slováci zriadené také úrady a inštitúcie, ktoré by ich pevne spojili s rakúskymi krajinami (krajinský snem a vlastná správa) a vymanili by sa tak spod vplyvu Uhorska. Nasledovali požiadavky týkajúce sa nahradenia maďarčiny v úradoch slovenčinou (s čím súviselo aj odvolanie maďarských úradníkov), zriadenia najvyššieho krajinského súdu, ktorý by bol podriadený priamo ústrednej vláde, a tiež uskutočnenia konštitučného a národného Slovenska, ktorému by bol priznaný autonómny útvar v podobe slovenského kniežatstva. V pôvodnom texte Prosbopisu žiadali predstavitelia slovenského národného hnutia zriadenie slovenskej korunnej krajiny – Slovenského veľkokniežatstva, ale po vydaní oktrojovanej ústavy túto požiadavku vyškrtli. Z uvedeného vyplýva, že dokument bol napísaný v intenciách princípov austroslavizmu, ktorý predstavuje koncepciu zblíženia Slovanov v rámci Rakúskeho cisárstva.

Program Slovákov obsiahnutý v Marcovom prosbopise bol presadzovaný poprednými slovenskými politikmi a slovenskými vládnymi dôverníkmi v priebehu celého roku 1849. Podporilo ho tiež petičné hnutie organizované na jeseň toho roku. Vláda však federalizáciu monarchie odkladala a nakoniec ju na jeseň 1849 úplne zavrhla.