Kapitoly z dejín Slovenska 1740 – 1945

Začiatok 50. rokov 19. storočia sa niesol v znamení presadzovania „starých“ a „overených“ hodnôt, čo viedlo k obnoveniu centralizmu a napokon i k obnoveniu absolutizmu pod taktovkou Alexandra Bacha. Bachov absolutizmus (1850 – 1859; nazývaný tiež neoabsolutizmus) nezanevrel na všetky výdobytky revolúcie. Tie najhlavnejšie boli dokonca ďalej rozvíjané, čo vytvorilo predpoklady pre modernizáciu priemyslu, dopravy a školstva. Slovenské národné hnutie sa však ani napriek enormnému úsiliu z veľkých úspechov tešiť nemohlo. Pozitívom tohto desaťročia bola skutočnosť, že tlak maďarizácie sa čiastočne znížil.

Bachov absolutizmus v sebe spájal hodnoty tradičného absolutizmu s ochotou modernizovať. Tento režim síce potvrdil zrušenie poddanstva, rovnosť ľudí pred zákonom či modernizáciu v oblasti súdnictva, školstva, dopravy, priemyslu a daní, no ruka v ruke s tým išlo zrušenie ústavnej formy vlády, pričom vládol panovník prostredníctvom nariadení. Samospráva de facto neexistovala, obnovená bola cenzúra a policajný dozor, ktorý pozorne dohliadal na dodržiavanie zákazu združovať sa. Systém síce poskytoval akú-takú ochranu pred maďarizáciou, no potláčal aktivitu národných hnutí. Režim si teda nenašiel podporovateľov ani v jednom zo súperiacich táborov. Ukončený bol vydaním Októbrového diplomu 20. októbra 1860, ktorým de facto zavádzal konštitučnú monarchiu.

Začiatkom roku 1861 vydal František Jozef I. Februárový patent, ktorý tento stav potvrdil. Predstavitelia slovenského národného hnutia sa preto rozhodli, že najvhodnejšie bude, ak slovenské požiadavky zabezpečujúce národné práva schváli celonárodný orgán. Memorandum národa slovenského, ktoré vychádzalo z návrhu Štefana Marka Daxnera, prijalo v dňoch 6. – 7. júna 1861 v Turčianskom Svätom Martine niekoľkotisícové slovenské národné zhromaždenie. Dokument predstavoval základný národnopolitický program, o ktorý sa opierala slovenská politika až do prvej svetovej vojny. Memorandum bolo odovzdané predsedovi snemu Kolomanovi Tiszovi 26. júna 1861, čo bolo, nanešťastie, štyri dni po tom, čo panovník rozpustil uhorský snem. Memorandom sa teda už nemal kto zaoberať.

Memorandum obsahovo nadväzovalo na štátoprávne požiadavky z rokov 1848/1849, pričom rešpektovalo Októbrový diplom i Februárovú ústavu. Uznávalo celistvosť Uhorska i postavenie maďarského jazyka v diplomatickom styku, odmietalo však maďarskú nadradenosť. Žiadalo zrušenie zákonov diskriminujúcich nemaďarské národy a uznanie svojbytnosti slovenského národa a to tak, aby mu bolo vyčlenené vlastné územie – Hornouhorské slovenské Okolie, kde malo byť samozrejmosťou používanie slovenského jazyka. Okrem toho Memorandum požadovalo zriadenie slovenskej právnickej akadémie a Katedry slovenského jazyka a literatúry na univerzite v Pešti a tiež štátnu podporu pre slovenské spolky a úmerné zastúpenie v uhorskom sneme.

Memorandum bolo vládou prijaté vo všeobecnosti negatívne. Slováci boli opäť obvinení z panslavizmu a z rozbíjania jednoty Uhorska. Hoci bol dokument pomerne rozsiahly, požiadavky Slovákov prezentoval len rámcovo. Tie boli následne podrobnejšie rozpracované v ďalšom prosbopise Slovákov panovníkovi, ktorý je známy pod názvom Viedenské memorandum.

Memorandum národa slovenského predstavuje neúspešný pokus o slovensko-maďarské vyrovnanie. Odsúdené na neúspech bolo z viacerých dôvodov. Jedným z nich bola napríklad skutočnosť, že panovník rozpustil snem skôr, než sa vôbec začala riešiť národnostná otázka. Ďalším bolo stanovisko maďarskej strany, ktoré pripravil národnostný výbor snemu. Podľa neho požiadavky nemaďarských národov jednoducho nemohli byť uspokojené.