Kapitoly z dejín Slovenska 1740 – 1945

Prvý slovenský štátoprávny program – Žiadosti slovenského národa, 10. máj 1848:

„Pred Jeho c. k. Jasnosť, pred krajinský uhorský snem, pred Jeho Výsosť uhorského palatína, kráľovského námestníka pred Ministerstvo uhorské a pred všetkých priateľov človečenstva a národnosti.

1. Slovenský národ v uhorskej vlasti preciťuje po deväťstoročnom sne ako pranárod krajiny tejto, osvedomujúc sa, že svätá zem táto a matka krajina, síce pôvodisko a kolíska povestí a starodávnej sláve jeho predkov a divadlo, na ktorom otcovia jeho a hrdinovia za uhorskú korunu krv vlievali, bola donedávna len macochou jeho, zachodiacou s ním nemilosrdne a držiacou jeho reč a národnosť na reťaziach potupy a zahanbenia. Ale v okamžení tomto prebudenia svojho chce národ slovenský zabudnúť na stoletia ukrivdenosti a zhanobenosti svojej, odpúšťa sebe aj svojim ujarmovateľom a nič inšie nehýbe jeho rozradovaným srdcom ako svätý zápal lásky a horúca túžba po ubezpečení slobody, národnosti a krajiny svojej… národ slovenský, ako z jednej strany nechce utláčať iné národy, tak z druhej nedovolí seba do starého jarma zapriahnuť a osvedčuje sa teraz i napotom, že slávne meno uhorského vlastenca žiadnemu neprisúdi tomu, ktorý nešetrí práva národnosti druhého, pod korunou uhorskou bývajúceho národa. Následkom toho žiadame:
2. Aby sa zriadil na základe rovnosti uhorských národov jeden všeobecný snem bratských národov, pod korunou uhorskou žijúcich, na ktorom bude každý národ ako národ zastúpený – a každý zástupca národný zaviazaný svojou národnou rečou národ svoj zastupovať a reči národov, na sneme zákonne zastúpených, znať. Mimo tohto krajinského všeobecného snemu národov žiadame:
3. Národné osobitné snemy, na ktorých sa povedú rady národné, a to síce ako národného, tak všeobecne krajinského dobra sa týkajúce, ktorým cieľom sa majú vyznačiť medze národopisné, aby každý národ ku svojmu národnému striedku mocne sa priťahovať mohol a smel a nebola prinútená menšina Maďarov väčšine slovenskej a menšina slovenská väčšine Maďarov slúžiť a sa poddávať, a práve pre toto prísno chránenia slobôd a práv národných žiadame.
4. Aby vyslancovia všetkých národov uhorských zaviazaní boli prísahou vo smysle návodov, sebe od svojich vysielateľov vydaných, na sneme krajinskom hovoriť a v páde neverejnosti a zrady národnej, aby pokutám, od vysielateľov ustanoviť sa majúcim, poddaní boli. Menovito národ slovenský, najviac zradcov národnosti svojej počitujúci, ma dostatočnie príčiny žiadosť túto vysloviť a všeobecne podporuvať.
5. Žiadame, aby zákon ten, podľa ktorého už teraz v tomto počiatočnom preporodzuvaní sa krajiny pri rokovaniach stoličných a výborových maďarská reč sa za reč rokovania predpisuje a tým samým národ náš zrovna ku bezzákonosti zákonom sa donucuje – žiadame, aby zákon ten hneď teraz tak premenený bol, žeby sa do obecného verejného rokovania reč materinská uviedla. (…)
6. Žiadame dokonálo zriadenie škôl národných, a to ako počiatočných (elementárnych), tak aj reálnych, meštianskych, ústavov dievčenských, ústavov pre vychovávanie učiteľov a kňazov, potom ústavov literárnych vyšších, menovite: gymnázií, lýceí, akadémií, ústavu polytechnického a jednej univerzity. Všetky tieto ústavy majú byť založené na základe slobodného vynaučovania: a reč vynaučovania pre synov a dcéry národa slovenskieho nemá byť inšia ako slovenská, aby na základe tomto národ slovenský si mohol vychovať synov, jemu a krajine verných.
7. Žiadame, aby maďarské stolice na svojich školách a vyšších i nižších ústavoch literárnych katedry reči slovenskej pre Maďarov a stolice slovenské katedry reči maďarskej pre Slovákov pozakladali, aby sa tak národy tieto jeden ku druhému priblížili, menovite, aby Slováci Maďarov na sneme hovoriacich po maďarsky a Maďari Slovákov hovoriacich na sneme po slovensky rozumieť mohli.
8. Rovnosti národnej duchom vedení žiadame, aby sa všetko panovanie jednych národov a národností nad druhými národnosťami uhorskými z koreňa vyvrátilo a tak žiaden národ ani v najmenšom od svojho vlastného ustupovať prinútený nebol: a z toho ohľadu žiadame, aby slovenský národ svoju národnosť svojimi farbami a zástavami označovať smel bez prekážky. Zástavy červeno-biele máme za slovenské, červeno-bielo-zelené za maďarské; zástavy červeno-bielo-zelené s címerom uhorským za krajinské. A tak chceme aj vodcov gardy národnej slovenskej len Slovákov a komando pre ňu slovenské.
9. Žiadame, aby právo národného voliteľstva nebolo určované rádom a stavom, ale duchom a právom rovnosti, a preto chceme, aby každý rodu svojmu verný, zločinstvom a výstupkami nezašpintaný občan a obyvateľ uhorský, dvadsať rokov majúci, voliť a štyriadvadsať rokov majúci, vyvolený byť mohol. (…)
10. Žiadame slobodu tlače bez zákona tlače, slobodu vydávania novín a časopisov bez kaucií, zakladanie tlačiarní a kameňopisární takže bez kaucií; ďalej slobodu úplnú schádzania a spolčovania sa k poradám verejným o veciach obecných; neináčej i osobnú bezpečnosť pri cestovaní po krajine: lebo s bolesťou sa žalovať musíme, že nadobudnutá teraz ústavná sloboda skrze rozširujúci sa po krajoch našich slovenských terorizmus a neprestajné strašenie, vyhrážanie natoľko sa potlačuje, že i verejné pod holým nebom rečnenie k národu sa za buričstvo pokladá.
11. Žiadame, aby sa pre uspokojenie spoluobčanov našich po dedinách, mestečkách a kopaniciach bývajúcich a od dávnych rokov na rozličné spôsoby od rozličných ľudí utláčaných, klamaných, o hory a pasienky, o role, obecné živnosti, kopanice, výrobiská a iné ich majetky pripravovaných, aby sa teda pre uspokojenie týchto ukrivdených občanov odrazu také poriadky porobili, že by oni ku svojim predošlým nepohnutým majetkom, teda ku svojim dávnym kopaniciam, pasienkom, horám, výrobiskám atď. prísť a týmto imaním neobmedzene oni i ich potomci podľa práva vládnuť mohli. Žiadame ďalej, aby sa v tomto zmysle a tou cestou, ktorou sa urbárski poddaní od povinností urbárskych oslobodili, aj alodiálni (ktorí sa na iných miestach majiteľmi slobodných živností, kurialistami, taxalistami, kaštieľnikmi, komorníkmi, majerníkmi menujú) od poddanskej práce a povinovatosti zbavili, hlavne tí, ktorí tridsaťšesť rokov robotizeň panskú zbývali. Takže aby sa i regalia beneficia k dobru obcí obrátili. (…)
12. Ponevač slovenský básnik a spisovateľ Ján Kráľ i so svojím priateľom Rotarídesom, učiteľom v Príbelciach, do ťažkieho väzenia v Šahách zatvorení sa preto, že ľud slovenský v Príbelciach pred verejne oznámeným zákonom ku hájeňu jeho slobôd povzbudzovali – z tej príčiny žiadame, aby títo, len preto, nevinní väzňovia a zástupcovia i rozširovatelia občianskej slobody čím skôr na slobodu vypustení boli.
13. Vediac to, že v susednom kraji Haliči (Galicii), takže pod berlou rakúskou s nami súcom, bratinskieho rodu Poliaci slobody, ktorie my požívame, ešte nedosiahli – preto, že im velikie prekážky nešťastná byrokracia v cestu klásť neprestáva – žiadame, aby všetky národy, pod uhorskou korunou súce, úradnými svojimi cestami mocný spolucitnosti kresťanskej a ľudskej hlas vyniesli a u Jeho Jasnosti nášho kráľa a pána vo Viedni o to prosebne nástojili, aby už konečne nečtastniemu národu spravedlivosť a milosť sa stala.
14. Slovenský národ kladie výmienku svojho šťestia a ubezpečenia svojej národnosti na vyplnenia týchto spravedlivých žiadostí; vyslovujúc predkom svoju úctu, vďaku a dúveru ku slávnemu Ministerstvu, tak aj ku všetkým občanom uhorským, ktorí tieto žiadosti podporuvať budú, naproti tomu v odkladaní alebo obchádzaní týchto našich žiadostí vidieť budeme odsudzovanie národa nášho ku bývalej slepote a služobnosti.“

Zdroj: BOKES, František (ed.) Dokumenty k slovenskému národnému hnutiu v rokoch 1848 – 1914 I. Bratislava: SAV, 1963, s. 23 – 26.