Kapitoly z dejín Slovenska 1740 – 1945

Maďarizačné tendencie uhorskej vlády boli väčšinou zakončené oficiálnym zákazom spolkových aktivít a zrušením slovenských spolkov. Tento osud postihol aj vyššie spomínanú Spoločnosť českoslovanskú, hoci tento krok súvisel so zákazom činnosti všetkých študentských spolkov. Jej teraz už bývalí členovia sa začali upínať na založenie novej národno-kultúrnej inštitúcie, ktorá by Spoločnosť nahradila. Po vzore Srbov a Čechov počítali so založením Matice slovenskej. Tá však bola v tomto momente nedosiahnuteľná. V snahe zabezpečiť kontinuitu národnobuditeľskej práce museli postupovať takpovediac neštandardne. Jej radikálnejší členovia na čele s Alexandrom Boleslavínom Vrchovským sa v júni 1837 rozhodli založiť tajný študentský spolok Vzájomnosť, pri čom sa inšpirovali najmä poľskými radikálnymi spolkami. S nimi, i s ďalšími slovanskými spolkami, ktoré vyznávali hodnoty slovanskej vzájomnosti, národnej slobody a občianskej rovnosti, udržiaval spolok úzky kontakt. Ich zjednocujúcimi prvkami bola vízia federácie slobodných slovanských národov a negatívny postoj k poddanstvu a feudalizmu. Vzájomnosť teda predstavovala nový prostriedok rozvíjajúcej sa národnej aktivity mladej slovenskej inteligencie vo vyostrujúcom sa národnostnom zápase Slovákov.

Cieľom spolku bolo za každých okolností podporovať národného ducha a rozširovať vzdelanosť medzi slovenským ľudom. Prostriedkom na realizáciu tohto cieľa malo byť zakladanie, respektíve udržiavanie národných vzdelávacích a výchovných inštitúcií pre mládež a ľud (najmä hospodárske a kultúrne spolky), rozširovanie kníh a časopisov a vlastná vydavateľská činnosť, na čo bolo, samozrejme, nevyhnutné zabezpečovať nemalé finančné prostriedky. Zdieľanie informácií o činnosti v regiónoch zabezpečovala pomerne čulá korešpondencia medzi jednotlivými členmi prostredníctvom tzv. vzájomnostných listov, ktoré zvykli časopisecky vydávať.

Výber členov do spolku bol veľmi prísny, čo malo zabezpečiť, že všetci členovia budú schopní a spoľahliví pri napĺňaní jeho cieľov. V dôsledku takéhoto výberového procesu mala Vzájomnosť pravdepodobne len 15 členov. Za členov boli väčšinou vybraní už predtým v národnom hnutí aktívni študenti a bývalí členovia zaniknutej Spoločnosti. Skutočnosť, že Ľudovít Štúr sa členom nestal, svedčí o určitej diferenciácii medzi slovenskou mládežou. Možno konštatovať, že kým Vrchovský a členovia Vzájomnosti reprezentovali priebojnejšiu a radikálnejšiu skupinu národnostného hnutia, Štúr reprezentoval, aj keď mimo Vzájomnosti, umiernenejšiu skupinu. Aj napriek tomu však patril snáď k najaktívnejším realizátorom jej programu. Členom Vzájomnosti sa totiž nestal nie kvôli názorovým či ideologickým rozdielom, ale kvôli povahovým črtám (považovali ho za príliš panovačného).

Začiatok roku 1840 bol pre Vzájomnosť pomerne náročný a súhrou nepriaznivých okolností narastala u jej členov frustrácia. Situáciu komplikovali aj narastajúce obavy z odhalenia spolku, pretože polícia už vyšetrovala osoby spriaznené s tajnými poľskými spolkami, ktoré boli priamo alebo nepriamo napojené na jeho členov. Keď začali byť podozriví a vyšetrovaní aj samotní členovia Vzájomnosti, aktivita spolku razom upadla. Koncom roku 1840 spolok definitívne ukončil svoju činnosť.