Kapitoly z dejín Slovenska 1740 – 1945

Orientácia na poľnohospodársku výrobu a slabo rozvinutá remeselná výroba boli typickými znakmi južných a niektorých stredných oblastí Uhorska v 18. a 19. storočí. Práve z tohto dôvodu boli, pokiaľ išlo o priemyselné výrobky, odkázané na produkciu zo Slovenska, kde bola sústredená väčšina výrobných odvetví uhorského priemyslu – papiernictvo, sklárstvo, plátenníctvo, súkenníctvo, spracovanie dreva, železa, farebných a drahých kovov – zároveň sa tu koncentrovalo približne 40 % remeselnej výroby Uhorska. V prvej polovici 19. storočia mali prevažný podiel na celkovej výrobe cechy a remeslo. Produkty domáckeho remesla, najmä plátno, čipky, vrecia a nože, ale tiež hrnčiarske výrobky a výrobky olejkárov a gombičkárov, boli zároveň významným vývozným artiklom do iných častí monarchie i zahraničia, prostredníctvom ktorého si Slováci dokázali zabezpečovať obživu.

V roku 1840 schválil uhorský snem niekoľko zákonných článkov (č. XVII – XX/1840) upravujúcich pravidlá týkajúce sa podnikania a obchodovania, vďaka ktorým mohli podnikať všetci tí, ktorí sa preukázali dostatočným kapitálom. V dôsledku tejto zákonnej úpravy v slovenskej spoločnosti postupne narastala najmä drobná a o niečo menej i stredná obchodnícka vrstva; najmenej bolo väčších podnikateľov, ktorých reprezentovali hlavne veľkoobchodníci s plátnom, majitelia bielidiel a farbiarní plátna, majitelia železiarskych hút, sklární, drevárskych podnikov a tiež mlynári. Faktom však zostáva, že možnosť pracovať v priemyselných odvetviach sa týkala najmä obyvateľstva v mestách a chudobný ľud z vidieka takúto príležitosť často nemal.

Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní dochádza k pomerne výraznému rozvoju potravinárskeho priemyslu, a to najmä liehovarov, cukrovarov a pivovarov. Budovali sa tiež sklárne, píly, textilné továrne a papierne, ktoré však predstavovali podniky s malým počtom robotníkov. Najväčší bol banský priemysel. Napredovanie priemyslu však zastavila v roku 1873 hospodárska kríza, ktorá postihla celé uhorské hospodárstvo. To sa v najbližších rokoch pokúsila pomocou štátnej podpory či daňových úľav pomerne úspešne naštartovať uhorská vláda, vďaka čomu vzniklo v posledných dvoch desaťročiach 19. storočia asi 40 významných podnikov. Je však nutné povedať, že rozvoj továrenskej výroby mal negatívny vplyv na remeselnú výrobu a drobných podnikateľov.

Rozvoj mnohých priemyselných odvetví, strojovej výroby a veľkovýroby súvisel s rozvojom moderných komunikácií – železníc a riečnej paroplavby. Po vzore zahraničia, za ktorým nechcela monarchia zaostávať, bolo preto rozhodnuté o vystavaní prvej konskej dráhy (železnice). Trať mala pôvodne viesť z Bratislavy do Trnavy, napokon však bola výstavba realizovaná na dve etapy, pričom v druhej bola predĺžená až do Serede. Výstavba trate začala v roku 1836 a trvala 10 rokov. Významnou traťou bola tiež košicko-bohumínska železnica, ktorá so sebou okrem výhody rýchlej prepravy niesla aj isté negatívne dopady na priemysel, a to najmä v oblastiach, ktorými táto dopravná tepna neprechádzala.