Kapitoly z dejín Slovenska 1740 – 1945

Dlhé“ 19. storočie sa v monarchii nieslo v znamení vlády štyroch panovníkov, pričom nie každý z nich mal dostatočný čas či moc určovať jej smerovanie v rovnakej miere. Vnútorná politika každého jedného z nich však do veľkej miery ovplyvnila život obyvateľstva príslušného početným národnostiam žijúcich v štáte. Zjednodušene možno povedať, že panovníci sympatizovali najskôr s Rakúšanmi, v dôsledku čoho sa do škôl zavádzala ako vyučovací jazyk nemčina, postupne však v Uhorsku začali prevládať sympatie k Uhrom a maďarizačný trend, ktorý bol oficiálne nastolený tzv. prvým maďarizačným zákonom (zákonný článok XVI/1791) už v roku 1791, predznamenával ďalší asymetrický vývoj v monarchii, tentokrát však v prospech maďarčiny. V intenciách ostrej či miernej maďarizácie sa potom niesli nasledujúce desaťročia a tento trend bol definitívne ukončený až vznikom nástupníckych štátov.

Vďaka niekoľkým postupne schváleným maďarizačným zákonom maďarčina a uhorský národ postupne získavali v štáte prevahu, aj keď je nutné podotknúť, že nie všetci tí, ktorí podporovali tento trend, presadzovali agresívne formy maďarizácie monarchie. Príkladom je Štefan Szechény (Sečéni), ktorý bol zástancom postupnej (podľa jeho predstáv asi sto rokov trvajúcej) asimilácie, ktorej výsledkom mal byť jednotný uhorský národ. Dnes už však vieme, že takáto cesta v monarchii nastolená nebola a maďarizácia sa väčšinou presadzovala pomerne rázne, aj keď nie vždy zasahovala do života všetkého obyvateľstva rovnako.

Maďarizácia postupovala takpovediac z najvyšších miest, teda cez úrady a inštitúcie, v ktorých sa stal úradným jazykom práve jazyk maďarský. Zákonným článkom XXIV/1868, tzv. národnostným zákonom, sa maďarčina stala štátnym jazykom. Do škôl však bola zavádzaná postupne – spočiatku ako nepovinný a neskôr ako povinný predmet, a nakoniec ako jediný jazyk, v ktorom sa mali žiaci vzdelávať, pričom materinský jazyk sa vyučoval len minimálne. To bolo v úplnom rozpore so zákonným článkom XLIV/1868, ktorý mal jednotlivým národnostiam garantovať možnosť vzdelávať sa v materinskom jazyku.

Maďarizačné tendencie sa postupne preniesli do všetkých oblastí života ľudu a situácia napokon vyvrcholila stavom, keď sa materinský jazyk nielenže nepoužíval v úradnom styku, ale stal sa vyslovene nežiadúcim, čo sa prejavilo napríklad zrušením patronátnych gymnázií či zákazom spolkovej a vydavateľskej činnosti slovenskej inteligencie, ktorá chcela týmito aktivitami pozdvihnúť nielen vzdelanosť, ale aj pocit národnej príslušnosti slovenského ľudu.