Kapitoly z dejín Slovenska 1740 – 1945

Zámorie, najmä Spojené štáty americké a Kanada, predstavovalo v očiach niektorých slovenských vysťahovalcov riešenie problémov, s ktorými sa potýkali v rodnej zemi. Dôležité je však povedať, že do cudziny neodchádzali iba tí, ktorí potrebovali riešiť ťažkú životnú situáciu svoju či svojej rodiny. Motiváciou opustiť domovskú krajinu bola tiež, aj keď v o niečo menšej miere, zvedavosť či túžba po dobrodružstve. O ceste do zámoria a o živote tam totiž často až prehnane pozitívne informovali profesionálni náboroví agenti, ktorí pracovali väčšinou pre nemecké prepravné spoločnosti. Faktom však je, že už len kúpa cestovného lístka znamenala pre celú rodinu enormnú finančnú záťaž, nehovoriac o tom, že prišla o pracujúceho člena rodiny. Pritom pozitívny výsledok vycestovania v podobe dobrého zárobku bol neistý. Vycestovať si teda mohli dovoliť iba tí, ktorí na to mali (finančne i fyzicky – cesta bola totiž zdĺhavá a podmienky na lodi boli väčšinou nevyhovujúce). V tomto bode neraz vstupovali do rozhodovania vycestovať Tatra banka či iné peňažné ústavy, ktoré si zaviazali vysťahovalcov ešte pred opustením domoviny, a to najmä formou rôznych pôžičiek či poskytnutím preddavkov na cestovné, ktorých zábezpekou bola najčastejšie nehnuteľnosť. Z územia Slovenska odchádzali väčšinou drobní roľníci, robotníci a baníci v produktívnom veku (20 – 40 rokov). Odhaduje sa, že pomerne veľká časť z nich bola vzhľadom na možnosť vzdelávať sa v materinskom jazyku v čase odchodu negramotná, respektíve ich vzdelanostná úroveň bola pomerne nízka.

Po vylodení na ostrove Elis (Elis Island) musel prejsť každý pasažier, respektíve vysťahovalec zdravotnou kontrolou a prijímacou kanceláriou. Ak vyhovel, otvorili sa mu dvere do nového sveta. Cieľovú stanicu vysťahovalcov predstavovali väčšinou miesta, kde sa už predtým zdržiavali ich krajania. Pre Slovákov to bolo najčastejšie šesť amerických štátov, z ktorých mali výsadné postavenie Pensylvánia, kde boli sústredené najväčšie uhoľné bane, železiarne a ďalšie veľké priemyselné závody (napríklad oceliarne v okolí mesta Pittsburgh), Illinois (mesto Chicago), kde pracovali väčšinou na bitúnkoch, či Ohio (mesto Cleveland), ktoré sa stalo centrom slovenského kultúrneho, spolkového a politického života (bližšie kapitola Slovenské spolky v Amerike). No prvou a najstaršou slovenskou osadou v Amerike bol Streator.

Slováci zdržiavajúci sa v Pensylvánii vykonávali veľmi náročnú prácu, ktorá však bola relatívne najlepšie platená. Súviselo to s ich snahou zarobiť dostatok financií, aby si mohli vo svojej rodnej krajine kúpiť kvalitnú pôdu, ktorá by mala potenciál uživiť ich. Začiatkom 20. storočia sa v župách s najvyšším počtom vysťahovalcov ukázal trend, ktorý potvrdil ich odchod za zárobkom a návrat do rodnej vlasti po 3 – 4 rokoch práce v zámorí. Identifikovaný však bol aj iný trend – navrátení vysťahovalci, ktorí v zámorí zarobili dostatok peňazí, sa po čase vracajú späť do Spojených štátov amerických, pričom tam odchádzajú aj s rodinou.

Prečo ale (nielen) slovenskí vysťahovalci odchádzali práve do Ameriky? Súviselo to najmä s tým, že v 19. storočí zaznamenáva americká priemyselná výroba enormný rozmach, vďaka čomu je schopná pohltiť obrovskú pracovnú silu. Na druhej strane tu máme veľké množstvo roľníkov, robotníkov či baníkov, ktorí majú vo svojej domovskej krajine problém zamestnať sa, respektíve zabezpečiť sebe a svojej rodine dôstojné živobytie. Zdá sa teda, že Amerika dokázala poskytnúť ľuďom, ktorí sa nebáli pracovať, presne to, čo potrebovali, a zároveň uspokojila svoj dopyt po lacnej pracovnej sile.