Kapitoly z dejín Slovenska 1740 – 1945

Nemecko spolu s jeho spojencami pôvodne plánovalo viesť rýchly a rozhodný konflikt, ktorý však prerástol do zdĺhavej zákopovej vojny s miliónovými stratami. Po niekoľkoročných bezvýsledných bojoch došlo k vyradeniu jedného z hlavných protivníkov. Dňa 3. marca 1918 podpísalo Rusko s ústrednými mocnosťami v Brest-Litovsku separátny mier, čím definitívne vystúpilo z vojny. Berlín i Viedeň, povzbudené týmto úspechom, vrhli všetky svoje sily do útoku. Na jar 1918 podniklo Nemecko na západnom fronte sériu rozsiahlych vojenských operácií známych ako Ludendorffova ofenzíva. Po počiatočných úspechoch sa podarilo Dohode zastaviť postup nepriateľa. V júli 1918 zorganizovalo nemecké velenie posledný mohutný útok, ktorý vošiel do dejín ako druhá bitka na Marne. Francúzske, britské, americké a talianske jednotky dokázali odolať náporu a začiatkom augusta 1918 prešli do protiofenzívy. Nemecká obrana sa zrútila a vojská cisára Wilhelma II. už len ustupovali. V septembri 1918 nakoniec Dohoda podnikla záverečnú generálnu ofenzívu.

Ústredným mocnostiam sa nedarilo ani na ostatných bojiskách. Rakúsko-Uhorsko, nachádzajúce sa v zlej kondícii, vykonalo na talianskom fronte v júni 1918 ofenzívu, posmešne označovanú ako „hladová“. Talianske jednotky sa za pomoci Britov a Francúzov ubránili, pričom následne na jeseň rozdrvili vojská Karola I. Ešte pred tým došlo k porážke na Balkáne. Bulharsko vystúpilo z konfliktu 29. septembra 1918. Osmanská ríša kapitulovala o deň neskôr. V bezvýchodnej situácii Rakúsko-Uhorsko podpísalo 3. novembra 1918 prímerie. Nemecko, hlavný pôvodca vojny, zložilo zbrane o osem dní neskôr. Práve vojenské neúspechy ústredných mocností uľahčili proces vzniku nástupnických štátov, medzi ktoré patrilo aj Československo.

Vypuknutie vojny v roku 1914 „zaskočilo“ slovenskú politickú scénu totálne nepripravenú. Väčšina elít spočiatku nerátala s rozbitím monarchie, pričom si vôbec nedokázali predstaviť rozpad Uhorska. Svoje nádeje upierali na reformy a dúfali v celkové zlepšenie pomerov. Svetový konflikt však oslabil samotné základy habsburskej ríše. Postupne sa začali ešte viac prehlbovať vnútorné problémy a disproporcie, medzi ktoré patrila aj nevyriešená národnostná otázka. Podstatný zlom pre ašpirácie Čechov a Slovákov predstavoval rok 1918. V domácom i zahraničnom odboji sa definitívne presadila idea vytvorenia spoločného štátu. Vyčerpané Rakúsko-Uhorsko sa nachádzalo na pokraji kolapsu, Európou i svetom sa šírili nové politické prúdy a myšlienky. Dňa 8. januára 1918 uzrela svetlo sveta mierová vízia amerického prezidenta – 14 bodov prezidenta Wilsona. V desiatom bode sa písalo o zabezpečení autonómneho vývoja pre národy Rakúsko-Uhorska. Treba zdôrazniť, že pre vznik nového štátu bola podstatná nielen vôľa jeho zakladateľov, ale v nemenšej miere aj ochota dohodových mocností.

Enormné úsilie pri hľadaní medzinárodnej podpory vyvíjali najmä krajania pôsobiaci mimo monarchie. Medzi februárom a májom 1916 vznikol v Paríži vrcholný orgán zahraničného odboja – Československá národná rada (ČSNR). Jej predsedom sa stal Tomáš Garrigue Masaryk. Do jej vedenia patrili podpredsedovia Josef Dürich a Milan Rastislav Štefánik, post tajomníka vykonával Edvard Beneš. Významnú iniciatívu tohto orgánu predstavovalo založenie dobrovoľníckych oddielov – tzv. légií. Práve krv prelievaná na frontoch legionármi posilňovala kredibilitu ČSNR v zahraničí. Ďalším podstatným krokom bolo vycestovanie Tomáša Garrigua Masaryka do Spojených štátov, kde došlo 30. mája 1918 k podpísaniu Pittsburskej dohody. Touto akciou došlo k oficiálnemu zblíženiu amerických Čechov a Slovákov s európskym zahraničným odbojom. Všetky zainteresované strany deklarovali podporu vzniku spoločnej demokratickej republiky, kde „Slovensko bude mať svoju vlastnú administratívu, svoj snem a svoje súdy“.

Aktívna diplomacia a ochota bojovať vyústili 29. júna 1918 k uznaniu ČSNR Parížom za výhradnú reprezentantku budúceho štátu. Postupne sa k Francúzsku pridali aj ostatné veľmoci: Veľká Británia, Spojené štáty americké, Taliansko a Japonsko. Dňa 14. októbra 1918 sa ČSNR prehlásila za dočasnú československú vládu. O dva dni neskôr sa cisár Karol I. v bezvýchodnej vojenskej i vnútropolitickej situácii pokúsil zachrániť monarchiu prostredníctvom jej federalizácie. Jeho snaha však nebola úspešná. Iniciatívy sa chopil Tomáš Garrigue Masaryk, ktorý v rovnaký deň 16. októbra 1918 doručil americkému prezidentovi Prehlásenie nezávislosti československého národa jeho dočasnou vládou československou, známe aj ako Washingtonská deklarácia. Oficiálne bola vydaná v Paríži o dva dni neskôr. Washingtonská deklarácia odmietla návrh cisára na federalizáciu a vyhlásila nezávislosť československého národa od Rakúsko-Uhorska.

Zásadné udalosti vedúce k samostatnému štátu sa odohrávali aj na pôde monarchie. V českých krajinách už od roku 1914 pôsobila domáca odbojová organizácia – tzv. Maffie. Základným cieľom bolo zhromažďovanie informácií za úzkej spolupráce so zahraničím. V marci 1915 tvorili jej predsedníctvo Edvard Beneš, Karel Kramář, Alois Rašín, Josef Scheiner a Přemysl Šámal. Monarchia sa postupne natoľko oslabila, že nedokázala efektívne zasiahnuť voči odstredivým silám. V takejto situácii bola skoncipovaná Trojkráľová deklarácia. Prijali ju českí poslanci ríšskej rady a krajinských snemov 6. januára 1918 v Obecnom dome v Prahe. Po obsahovej stránke kritizovala pomery v Rakúsko-Uhorsku a požadovala právo národov na sebaurčenie. Takisto na Slovensku možno v poslednom roku vojny badať politickú aktivitu. Na 1. mája 1918 bolo zvolané do Liptovského Svätého Mikuláša sociálnodemokratické zhromaždenie. Účastníci, za prítomnosti Vavra Šrobára, prijali Mikulášsku rezolúciu, ktorá obsahovala šesť bodov. Jednou z jej téz bolo bezpodmienečné uznanie práva národov na sebaurčenie, pričom toto právo mala mať aj „uhorská vetva československého kmeňa“. K podobnému rezultátu dospeli 24. mája 1918 vedúci činitelia Slovenskej národnej strany pod vedením Matúša Dulu v Turčianskom Svätom Martine, keď požadovali vytvorenie samostatného štátu zo Slovenska, Čiech, Moravy a Sliezska. V júni 1918 vznikol Národný výbor (NV), ktorý sa stal vrcholným orgánom českej a zakrátko aj celej československej domácej politickej scény. Jeho delegácia vedená Karlom Kramářom sa zúčastnila finálnych jednaní o podobe nového spoločného štátu so zástupcami zahraničného odboja. Rokovania sa konali medzi 28. – 31. októbrom 1918 v Ženeve. K účastníkom patril napríklad Edvard Beneš, Štefan Osuský či predstavitelia dvoch najvýznamnejších bánk.