Kapitoly z dejín Slovenska 1740 – 1945

Dňa 30. januára 1933 sa v Nemecku chopila moci Národnosocialistická nemecká robotnícka strana (NSDAP) na čele s Adolfom Hitlerom, ktorý bol menovaný prezidentom Paulom von Hindenburgom za kancelára. Túto udalosť možno spätne považovať za začiatok zániku Československa. Od tohto momentu sa základným pilierom nemeckej zahraničnej politiky stala snaha o demontáž versaillského mierového systému. Jej súčasťou bolo aj rozbitie nástupnických štátov, medzi ktoré patrilo napríklad Československo a Poľsko. Dňa 14. októbra 1933 sa nemecká delegácia prestala definitívne zúčastňovať na jednaniach prebiehajúcej odzbrojovacej konferencie v Ženeve. Nacisti nechceli dopustiť, aby bol ohrozený proces výstavby vlastných ozbrojených síl. O pár dní neskôr vystúpilo Nemecko zo Spoločnosti národov. Táto inštitúcia, založená na princípe kolektívnej bezpečnosti, mala byť garantom svetového mieru. Ideovo sa dá považovať za predchodkyňu dnešnej Organizácie Spojených národov.

Za flagrantné porušenie Versaillskej mierovej zmluvy možno označiť zavedenie všeobecnej brannej povinnosti 16. marca 1935, ale najmä remilitarizáciu Porýnia zo dňa 7. marca 1936. Vstupom nemeckých vojsk do demilitarizovaného Porýnia navyše došlo k porušeniu Rýnskeho garančného paktu (súčasť dohôd zo švajčiarskeho Locarna z októbra 1925) zaručujúceho status quo na hraniciach Nemecka s Belgickom a Francúzskom. Tento krok Adolfa Hitlera predstavoval obrovský risk, keďže Nemecko ešte nebolo pripravené vojensky čeliť prípadnej vojenskej intervencii Veľkej Británie a Francúzska. Avšak na strane západných mocností chýbala vôľa zasiahnuť a vynútiť si plnenie medzinárodných dohôd. Takto sa približne od druhej polovice 30. rokov 20. storočia začínala čoraz viac presadzovať politika appeasementu. Zároveň jej prejavy, teda tolerancia a ústupky voči Berlínu, vidno v britskej politike už v roku 1933. Simultánne prebiehalo aj postupné zbližovanie sa Nemecka so svojím rivalom Talianskom. V roku 1936 sa Benito Mussolini definitívne pripojil na stranu Adolfa Hitlera, čím sa Rím vzdal svojich mocenských ambícií v strednej Európe – najmä v Rakúsku. Proces zbližovania bol formálne spečatený vznikom Osi Berlín – Rím dňa 25. októbra 1936. Uvedenému dopomohla aj angažovanosť oboch diktátorov v prebiehajúcej španielskej občianskej vojne (júl 1936 – apríl 1939). Pre Nemecko bol tento konflikt „generálkou“ pred plánovanou vojenskou agresiou v Európe. Práve v španielskej občianskej vojne jeho „dobrovoľnícke“ jednotky získali cenné skúsenosti, pričom si v praxi otestovali novú výzbroj a taktiku.

V nadchádzajúcom období upriamili nacisti svoju pozornosť na Rakúsko a Československo. Prvý vážny pokus o ovládnutie bývalej hlavnej korunnej krajiny habsburskej monarchie uskutočnili nacisti už v lete roku 1934. Narazili pritom na veľký odpor práve svojho budúceho spojenca Talianska. Postupne však zahraničnopolitické podmienky (slabosť Veľkej Británie a Francúzska, spojenectvo s Rímom či súhlas Poľska s plánovanou anexiou) a vnútropolitická situácia vo Viedni (nacistický vplyv, plánované referendum o budúcnosti krajiny) dozreli natoľko, že 12. marca 1938 došlo k „anšlusu“ (nemecky Anschluss) – anexii Rakúska hitlerovským Nemeckom. V poradí ďalšou obeťou nacistickej agresie a krátkozrakej politiky appeasementu sa malo stať Československo.