Kapitoly z dejín Slovenska 1740 – 1945

Síce veľká vojna oficiálne skončila 11. novembra 1918, no situáciu v Európe nebolo možné označiť za pokojnú či mierovú. Najmä novovznikajúce štáty museli viesť so svojimi susedmi konflikty nielen o priaznivejšie hranice, ale často aj o vlastnú existenciu. Výnimkou nebolo ani Československo, ktoré v tomto období bojovalo s Poľskom (tzv. sedemdňová vojna o Tešínsko – január 1919) a Maďarskom (na juhu a východe Slovenska). Situácia v strednej a východnej Európe sa ešte viac vyhrotila počas poľsko-ruskej vojny (január 1919 – marec 1921). Budapešť sa snažila využiť tento konflikt a s ním spojené obavy dohodových mocností zo šírenia boľševizmu, pričom ponúkla Varšave vojenskú pomoc. Regent Miklós Horthy dokonca uvažoval o zabratí Slovenska a následnom vytvorení „karpatskej protiboľševickej hrádze“. Samozrejme za uvedeným sa skrývala snaha Budapešti o revíziu hraníc stanovených Trianonskou zmluvou. Napriek protestom Československa Francúzsko spočiatku sympatizovalo s ochotou maďarskej armády zasiahnuť. Praha z obáv o svoju územnú celistvosť začala realizovať spoločný obranný projekt s Kráľovstvom Srbov, Chorvátov a Slovincov, ako aj s Rumunskom. Takto medzi rokmi 1920 a 1921 prebehli bilaterálne rokovania, ktorých výsledkom bol vznik vojensko-politického paktu známeho ako Malá dohoda. Aliancia bola primárne namierená voči maďarskej agresii a jeho snahám o revíziu nových hraníc. Paríž nakoniec uznal význam Malej dohody pre zachovanie poriadku v strednej a juhovýchodnej Európe, pričom bola postupne zakomponovaná do francúzskeho bezpečnostného systému.

Československá diplomacia sa pod vedením ministra zahraničných vecí Edvarda Beneša orientovala na Veľkú Britániu, ale najmä na Francúzsko. V súlade s uvedeným podpísala Praha s Parížom 25. januára 1924 spojeneckú zmluvu – Zmluva o spojenectve a priateľstve medzi Francúzskom a Československom. Na druhej strane západné mocnosti neboli v nasledujúcom roku na konferencii v Locarne ochotné a ani schopné garantovať nedotknuteľnosť východných hraníc. Výsledkom bolo oslabenie postavenia Paríža na starom kontinente a neúspech dlhodobo eliminovať mocenské ambície Berlína. Mimo konferencie Francúzsko vyjadrilo aspoň symbolicky podporu nedotknuteľnosti poľskej a československej územnej celistvosti. „Cesta na východ“ však bola otvorená, čo Nemecko v budúcnosti náležite využilo.

Po nástupe nacistov k moci a krachu odzbrojovacej konferencie v Ženeve si najvyšší predstavitelia francúzska naplno uvedomovali krízu bezpečnostného systému. V dôsledku toho sa Paríž začal intenzívnejšie orientovať na stredoeurópske štáty a Sovietsky zväz. Zároveň sa do popredia začala dostávať snaha o realizáciu tzv. východného Locarna. Jeho duchovným autorom bol Jean Luis Barthou – od 9. februára 1934 pôsobil ako minister zahraničných vecí. V praxi mal vzniknúť komplikovaný systém obranných aliancií. Tie mali byť garantom nedotknuteľnosti hraníc na „východe“ a do budúcna sa mali stať základom novej európskej kolektívnej bezpečnosti. Nemecko sa malo buď pridať, alebo zostať obkľúčené. Po zložitých negociáciách sa nakoniec nepodarilo východne Locarno realizovať. Projekt pozitívne rezonoval v Sovietskom zväze a Československu. Podporu mu z pragmatických dôvodov nakoniec vyslovila aj Veľká Británia. Na druhej strane ho však odmietlo Nemecko a Poľsko – oba štáty uzavreli ešte 26. januára 1934 zmluvu o neútočení. Francúzskej vízii neboli príliš naklonené ani pobaltské krajiny, ako aj zvyšní členovia Malej dohody – Juhoslávia a Rumunsko. Samotný autor projektu tragicky zahynul 9. októbra 1934 počas atentátu na juhoslovanského panovníka Alexandra I. v Marseille. Jeho nástupca na poste ministra zahraničných vecí Pierre Laval presadzoval odlišný prístup charakterizovaný snahou zblížiť sa s Nemeckom a Talianskom.

Napriek krachu východného Locarna a snahe o novú politickú orientáciu sa nakoniec podarilo uzavrieť obranný pakt medzi Parížom, Moskvou a Prahou. Dňa 2. mája 1935 došlo k uzavretiu Zmluvy o vzájomnej pomoci medzi Francúzskom a Zväzom sovietskych socialistických republík, ktorá zaručovala vzájomnú vojenskú pomoc pri nevyprovokovanom útoku na jedného z jej signatárov. Na francúzsko-sovietsku konvenciu nadväzovala Zmluva o vzájomnej pomoci medzi Československou republikou a Zväzom sovietskych socialistických republík zo 16. mája 1935. Na jej základe mohla byť Prahe poskytnutá aktívna sovietska vojenská pomoc len v prípade, že tak urobí aj francúzska strana. Samozrejme, Moskva signovaním oboch dokumentov sledovala predovšetkým svoje vlastné mocenské záujmy. Podobne ani Francúzsko nebralo záväzky vyplývajúce z oboch zmlúv príliš vážne. Toto tvrdenie výborne vystihuje odkaz Prierra Lavala (z publikácie Světová politika ve 20. století I. od Vladimíra Nálevku) nemeckému titulárovi v Paríži: „Oznámte svojej vláde, že budem vždy ochotný ustúpiť od francúzsko-sovietskeho paktu, pokiaľ to bude nutné, aby som uzavrel pakt väčšieho dosahu, pakt francúzsko-nemecký.“ Navyše je treba podotknúť, že aktívne nasadenie francúzskej armády za hranicami domoviny odporovalo presadzovanej defenzívnej stratégii opierajúcej sa o Maginotovu líniu.