Kapitoly z dejín Slovenska 1740 – 1945
Mníchovská dohoda
Svoj zámer ovládnuť Rakúsko a rozbiť Československo formuloval Adolf Hitler už 5. novembra 1937 na stretnutí s predstaviteľmi ozbrojených síl a Zahraničného úradu. Vychádzal z predpokladu, že Veľká Británia, Francúzsko a ani Sovietsky zväz nezasiahnu. Jeho kalkul podporila aj novembrová návšteva lorda Edwarda Wooda (známejší ako lord Halifax) v Berchtesgadene. Počas stretnutia ubezpečil ríšskeho kancelára, že Londýn nebude brániť revízii doterajších pomerov v strednej a východnej Európe. Podmienka bola, aby eventuálne zmeny prebehli mierovou cestou, evolučne a so súhlasom zainteresovaných strán. Výsledkom takejto neprezieravej politiky voči nacistom bola už spomínaná anexia Rakúska. Po „anšluse“ prišlo na rad Československo.
V prípade Československa považoval Adolf Hitler použitie vojenskej sily za nevyhnutné. Usudzoval, že jeho protivník sa bude brániť. Tento predpoklad vychádzal z intenzívneho budovania armády a pohraničných opevnení v republike, ako aj hľadania spojencov proti prípadnej nacistickej agresii. Pre realizáciu uvedeného zámeru bolo treba vytvoriť také podmienky, aby plánovaný konflikt prebehol rýchlo a izolovane. Prvé boje sa zviedli na diplomatickom a propagandistickom poli s cieľom zbaviť Prahu podpory zo zahraničia. Ako zámienka pre realizáciu tzv. Zeleného plánu (Fall Grün) – invázie do Československa – poslúžila nemecká menšina nachádzajúca sa najmä v pohraničnej oblasti Sudety. Podľa vtedy posledného riadneho sčítania ľudu z roku 1930 predstavovalo viac ako 3,2 miliónové nemecké etnikum najpočetnejšiu minoritu v republike. Z uvedeného počtu Slovensko obývalo takmer 150 000 jej príslušníkov. Dňa 30. apríla 1935 vznikla z pôvodnej Sudetonemeckej vlasteneckej fronty „nová“ Sudetonemecká strana (SdP) pod vedením Konrada Henleina. Na Slovensku a Podkarpatskej Rusi pôsobila menej významná Karpatonemecká strana (KdP) na čele s Franzom Karmasinom. V celoštátnych voľbách z 19. mája 1935 dokonca SdP, ku ktorej sa do koalície pripojila aj KdP, skončila na prvom mieste pred tradične najsilnejšou Republikánskou stranou poľnohospodárskeho a maloroľníckeho ľudu (skrátene: agrárna strana, respektíve agrárnici). Nacisti sa snažili využiť nemeckú menšinu a jej politickú reprezentáciu na destabilizáciu republiky z vnútra. V Sudetách postupom času čoraz frekventovanejšie dochádzalo k provokáciám a neskôr v septembri 1938 aj k priamym útokom prohitlerovských radikálov na československé štátne orgány a majoritné obyvateľstvo. Nacistická propaganda sa snažila každú potýčku obratne využiť. Do sveta vysielala lživé prehlásenia o útlaku a krivdách páchaných na Nemcoch. Pravdou bol opak. V republike požívali menšiny viac práv a slobôd, než tomu bolo v prípade minorít napríklad v Nemecku, Taliansku, Maďarsku či Poľsku.
V máji 1938 dochádza k prvému veľkému britsko-francúzskemu nátlaku na prezidenta Edvarda Beneša a vládu, aby viedli konštruktívny dialóg s nemeckou menšinou a vyriešili najpálčivejšie národnostné problémy. Nacistické provokácie a presuny vojsk k hraniciam viedli Prahu 21. mája 1938 k vyhláseniu čiastočnej mobilizácie. Západné mocnosti sa začali obávať, že by mohli byť zatiahnuté do hroziaceho konfliktu. Situáciu bolo treba upokojiť. Britská vláda preto v auguste 1938 vyslala do Československa lorda Waltera Runcimana. Jeho úlohou bolo sprostredkovať „mierové“ rozhovory medzi zainteresovanými stranami v republike, zabrániť vojne a vyriešiť medzinárodnú krízu. Misia nakoniec nenaplnila očakávania a skončila neúspechom. V záverečnej správe z 21. septembra 1938 sa uvádza, že spolužitie Čechoslovákov a Nemcov nie je v jednom štáte možné. Zároveň odporúčala okamžité odstúpene pohraničných oblastí.
Nacisti stupňovali tlak a Adolf Hitler sa 12. septembra 1938 dokonca otvorene vyhrážal vojenskou agresiou voči Československu. Situácia bola natoľko vážna, že došlo k ozbrojenému povstaniu tzv. henleinovcov (SdP a jej prívrženci). Po jeho potlačení musela vláda Milana Hodžu 16. septembra 1938 zakázať SdP i KdP. Deň predtým, 15. septembra 1938, sa britský ministerský predseda Neville Chamberlain stretol s Adolfom Hitlerom v jeho horskom sídle v Berghofe v Obersalzbergu. Výsledkom rozhovoru bol britský súhlas na odstúpenie Sudet a ich pripojenie k „ríši“. V nasledujúcich dňoch sa k stanovisku Londýna pripojil aj Paríž, pričom začali enormne zvyšovať tlak na Prahu. Ten vyvrcholil 21. septembra 1938 britsko-francúzskym ultimátom. V ňom obe krajiny požadovali odstúpenie území s nadpolovičnou väčšinou nemeckého obyvateľstva podľa dát z rakúskeho sčítania ľudu z roku 1910. Zároveň francúzsky vyslanec odkázal československej vláde, že pokiaľ nebude súhlasiť s uvedenými požiadavkami, tak Praha nemôže rátať s vojenskou pomocou západných mocností. Moskva síce v telegrame deklarovala ochotu pomôcť svojmu spojencovi, ale len pokiaľ tak urobí aj Paríž. Obrátiť sa nedalo ani na Malú dohodu, ktorá bola v tomto období už de facto nefunkčným paktom. V dôsledku toho ostala republika osamotená a jej reprezentanti ešte toho dňa prijali ultimátum.
Spomenuté udalosti vyústili k vnútropolitickej zmene. Deň po prijatí ultimáta podala vláda Milana Hodžu demisiu a prezident poveril riadením štátu úradnícky kabinet na čele s generálom Janem Syrovým. Adolf Hitler sa však odmietal uspokojiť s dosiahnutým. Ešte v ten istý deň 22. septembra 1938 sa stretol v Bad Godesbergu s Nevillom Chamberlainom. Nemecký kancelár ultimatívne požadoval okamžité zabratie celého pohraničia Wehrmachtom, ako aj vyriešenie územných nárokov Maďarska a Poľska. Zaskočený britský ministerský predseda zatiaľ prednesené požiadavky odmietol. Československo si uvedomovalo, že prijatie podmienok z Bad Godesbergu by de facto smerovalo k jeho zániku. Na odporúčanie svojich západných spojencov vyhlásila vláda Jana Syrového 23. septembra 1938 úplnú mobilizáciu. Britský pokus sprostredkovať dohodu medzi spornými stranami zlyhal. Z obáv pred vypuknutím vojny v Európe navrhli Londýn i Paríž zvolanie medzinárodného summitu.
Dňa 29. septembra 1938 sa v Mníchove začala konferencia najvyšších predstaviteľov vlád štyroch mocností – Nemecka (Adolf Hitler), Talianska (Benito Mussolini), Veľkej Británie (Neville Chamberlain) a Francúzska (Édouard Daladier). Sovietsky zväz nebol na jednania prizvaný. Československá delegácia nemohla do priebehu konferencie zasiahnuť a očakávala rezultát v mníchovskom hoteli Regina. Finálny dokument, znamenajúci odstúpenie pohraničných oblastí v prospech Nemecka, bol signovaný krátko po odbití polnoci 30. septembra 1938. Praha sa bez podpory spojencov nemohla efektívne brániť a nemala iné východisko ako prijať diktát štyroch mocností. Londýn a Paríž takto obetovali ďalší štát, pričom naivne dôverovali prísľubu nacistov, že išlo o ich poslednú územnú požiadavku. Francúzsky bezpečnostný systém sa definitívne rozpadol. Nemecko a Taliansko získali mocenský monopol v strednej a juhovýchodnej Európe. V dôsledku Mníchovej dohody stratila republika cirka 20 % svojho územia (28 639 km2), na ktorom podľa údajov z posledného riadneho sčítania ľudu z roku 1930 sídlilo 24,7 % populácie (3 635 970 osôb). Popritom skončili v nemeckom zábore nielen obranné opevnenia, ale takmer celá uhoľná základňa či veľká časť vyspelého priemyslu, dopravnej infraštruktúry, lesov a ornej pôdy. Adolf Hitler nebol s týmto výsledkom paradoxne spokojný, keďže bol pripravený na víťaznú vojnu a zisk celého Československa.