Kapitoly z dejín Slovenska 1740 – 1945

Mníchovská dohoda mala zásadný dopad na vnútorný vývoj v Československu. V dôsledku rastúceho nemeckého nátlaku prezident Edvard Beneš 5. októbra 1938 abdikoval. O 17 dní neskôr emigroval spolu s manželkou do Veľkej Británie. Deň pred svojou abdikáciou stihla hlava štátu vymenovať druhú úradnícku vládu Jana Syrového. V prípade Slovenska využívali nacisti na rozbitie republiky Autonomistický blok pod vedením Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS). V prebiehajúcej politickej kríze došlo už 6. októbra 1938 po rokovaniach strán pod vedením HSĽS v Žiline k vyhláseniu autonómie – tzv. Žilinská dohoda. Praha ešte v ten istý deň vymenovala Jozefa Tisa za ministra pre správu Slovenka, ktorý sa 7. októbra 1938 postavil do čela autonómnej vlády. Jej súčasťou boli aj štyria ministri: za HSĽS Matúš Černák a Ferdinant Ďurčanský, za agrárnu stranu Ján Lichner a Pavol Teplanský. Takéto „vyrovnanie sa“ medzi Čechmi a Slovákmi malo viesť k vnútornej stabilizácii republiky. HSĽS postupne do 8. novembra 1938 pohltila väčšinu strán na Slovensku. Sama seba vyhlásila za jedinú reprezentantku slovenského národa a upravila svoje pomenovanie na Hlinkovu slovenskú ľudovú stranu – Stranu slovenskej národnej jednoty (HSĽS-SSNJ). Zároveň do decembra 1938 došlo k zániku všetkých ostatných politických zoskupení s výnimkou tých menšinových. Niektoré strany splynuli s HSĽS-SSNJ, iným bola zakázaná činnosť (Komunistická strana, Sociálnodemokratická strana, Židovská strana a pod.). Takto si ľudáci vytvorili monopol na politickú moc a postupne sa stali výhradnými predstaviteľmi politického života na Slovensku. Novovzniknutá vláda bola jednoznačne nedemokratická, s autoritatívnymi prvkami a separatistickými tendenciami. Orientovala sa na nacistické Nemecko, pričom ju možno definovať ako protiľavicovú a protižidovskú, navyše so silne protičeským akcentom.

Krátko po svojom vzniku musela autonómna vláda absolvovať náročné rokovania s Maďarskom. Nútilo ju k tomu doplňujúce vyhlásenie Mníchovskej dohody, v ktorom sa uvádzalo, že problém maďarskej a poľskej menšiny v štáte je nutné vyriešiť do troch mesiacov. Pri zlyhaní rokovaní medzi zainteresovanými stranami (Československo, Maďarsko a Poľsko) malo prebehnúť rokovanie štyroch mocností, tak ako tomu bolo v Mníchove. Samotné bilaterálne rokovania s Maďarskom prebiehali medzi 9. až 13. októbrom v pohraničnom meste Komárno. Do čela slovenskej delegácie bol Prahou menovaný Jozef Tiso. Medzi ďalších členov patrili Ferdinand Ďurčanský, Rudolf Viest a Ivan Krno, pričom k dispozícii bola aj expertná skupina. Podkarpatskú Rus reprezentoval Ivan Párkányi. Maďarskú stranu zastupoval minister zahraničia Kálmán Kánya, minister kultúry Pál Teleki, štátni tajomníci Tibor Pataky, Tibor Péchy a ďalší. Rokovania nakoniec stroskotali na prehnaných požiadavkách Budapešti: odstúpenie všetkých území obývaných Maďarmi (podľa nekorektného princípu použitého v prípade nemeckej menšiny v Mníchove), vykonanie plebiscitu na zvyšku územia Slovenska a Podkarpatskej Rusi. Za hraničnou čiarou by skončili napríklad Bratislava, Nitra, Košice, Užhorod či Mukačevo. Zároveň by v mnohých prípadoch nebol rešpektovaný etnický princíp, čím by došlo k strate celých oblastí s prevahou slovenského osídlenia.

Po zlyhaní bilaterálnych rokovaní v Komárne bola celá záležitosť postúpená do medzinárodného rozhodcovského konania – arbitráže. V súlade s doplňujúcim vyhlásením Mníchovskej dohody mali rozhodnúť najvyšší predstavitelia štyroch mocností. Napriek tomu sa Veľká Británia ani Francúzsko rokovaní nezúčastnili, čím len potvrdili dominanciu nacistov v tomto priestore. Dňa 2. novembra 1938 sa v zámku Belvedér vo Viedni stretli delegácie Nemecka, Talianska, Maďarska a Československa pod vedením ministrov zahraničných vecí: Joachim von Ribbentrop, Galeazzo Ciano, Kálmán Kánya a František Chvalkovský. Prítomní boli aj predseda slovenskej autonómnej vlády Jozef Tiso a minister spravodlivosti Ferdinand Ďurčanský. Podkarpatskú Rus zastupoval Avgustyn Vološyn. Hlavné slovo mali predstavitelia Nemecka a Talianska. V dôsledku nacistického a fašistického diktátu vo Viedni prišla republika o územie s rozlohou 11 840,24 km², na ktorom podľa sčítania ľudu z roku 1930 sídlilo 1 027 117 osôb. Za hraničnou čiarou sa pritom ocitli mnohé oblasti s prevahou nemaďarského obyvateľstva. Z uvedeného počtu stratilo Slovensko 10 317 km² s 853 884 obyvateľmi. V zábore skončili napríklad Senec, Galanta, Nové Zámky, Levice, Košice, Užhorod, Mukačevo a pod. Oproti prvému návrhu v Komárne bola zachránená napríklad Bratislava či Nitra. Hospodárstva sa dotklo najmä odstúpenie úrodných oblastí s vysokými hektárovými výnosmi, ako aj mnohých priemyselných podnikov, baní, elektrární a pod. Spomínané „rokovania“ z 2. novembra 1938 sa zapísali do dejín pod názvom Viedenská arbitráž.

Na rozpade Československa sa podieľalo aj Poľsko, ktoré anektovalo časť strategicky a hospodársky dôležitého územia Tešínska. Následne do 1. decembra 1938 prebiehali bilaterálne rokovania s Varšavou, pričom dochádzalo lokálnym pohraničným ozbrojeným stretom. Republika prišla o územie s rozlohou 816,27 km² s 228 763 obyvateľmi. Z toho Slovensko muselo odstúpiť oblasti na Kysuciach, Orave a Spiši – cirka „len“ 215,44 km² s 9 378 obyvateľmi. Navyše po nátlaku Berlína skončili v „ríši“ územie Petržalky, Devína a Devínskej Novej Vsi – celkovo 43 km² a 15 500 obyvateľov.

Udalosti z roku 1938 mali negatívny dopad nielen na vnútropolitický vývoj, obranyschopnosť a územnú celistvosť republiky, ale v neposlednom rade radikálne zasiahli do jej hospodárskej a národnostnej štruktúry. V dôsledku nemeckého, maďarského a poľského záboru prišiel štát celkovo o približne 30 % svojho územia, na ktorom sídlila zhruba jedna tretina jeho obyvateľstva. Na obsadených územiach dochádzalo k perzekúciám – k šikanovaniu a vyháňaniu Čechov i Slovákov, či nútenej asimilácii. Nacisti pod vedením Adolfa Hitlera sa neuspokojili s dosiahnutým a svoje ďalšie úsilie zamerali na vymazanie Československa z mapy Európy.