Kapitoly z dejín Slovenska 1740 – 1945

Za hlavných predstaviteľov osvietenského absolutizmu sú v rámci stredoeurópskeho priestoru v období 18. storočia považovaní habsburskí panovníci: Mária Terézia, Jozef II. a Leopold II. Nástup Márie Terézie bol historickým míľnikom, keďže dedičom habsburských krajín sa stala žena. Takmer polovicu svojho vladárskeho obdobia síce strávila vo vojnách, avšak do jednotlivých častí habsburskej monarchie sa pokúsila s väčším či menším úspechom zaviesť aj dôležité reformné opatrenia na pozdvihnutie hospodárskej a politickej úrovne štátu.

V reformnom úsilí svojej matky sa rozhodol pokračovať aj jej syn Jozef II. Počas svojho života vydal približne 6 000 patentov a pokúšal sa habsburskú ríšu pretvoriť na utilitárny centralizovaný štát. Vo svojom úsilí však nebral ohľad na rozmanitosť mnohonárodnostného impéria a postupom času sa voči nemu vyhranila veľká časť spoločnosti. S nevôľou vnímali niektoré Jozefove reformy predovšetkým uhorské stavy. Kvôli narastajúcemu spoločenskému napätiu musel veľkú časť svojho reformného diela anulovať, časť zrušili jeho nasledovníci. Niektoré Jozefove reformy však prekonali svoju dobu, napríklad myšlienka tolerancie, idea sociálnej zodpovednosti štátu, rovnosť občanov pred zákonom a humánnejšie spoločenské usporiadanie.

Špecifikom vlády Leopolda II. je najmä to, že mala krátke trvanie. Už v pozícii toskánskeho veľkovojvodu bol známy svojim reformným programom, ktorý bol obsahovo zameraný na takmer všetky zložky vtedajšej toskánskej spoločnosti. V malom talianskom štáte sa venoval okrem hospodárskych reforiem aj reformám správneho aparátu, súdnictva a značný ohlas mal najmä jeho koncept toskánskej ústavy. V pozícii habsburského monarchu sa mu podarilo stabilizovať nepokoje, ktoré prepukli vo viacerých častiach monarchie na konci vlády jeho brata Jozefa II. Reformné osvietenské kruhy síce sklamal svojím miernym reformným tempom, avšak snažil sa napríklad zlepšiť výkon trestu odňatia slobody či decentralizovať školstvo, ktoré malo byť podľa jeho plánov riadené kvalifikovaným učiteľským zborom. Predčasná smrť Leopolda II. v roku 1792 je z hľadiska stredoeurópskeho kontextu vnímaná ako koniec osvietenského absolutizmu v habsburskej monarchii. 

Do „dlhého” 19. storočia vstupovala monarchia na reformnej vlne trvajúcej niečo málo cez 50 rokov. Túto však prerušila konzervatívna politika Františka (František I.), ktorá vychádzala z jeho charakterových čŕt. František bol silným zástancom centralizmu a celý život sa držal zásady „nič nemeniť“. V takomto politickom smerovaní našiel spoločnú reč s druhým najvýznamnejším mužom monarchie – Klemensom Wenzelom von Metternichom, ktorý sa stal v roku 1821 kancelárom. Forma vlády, ktorú v monarchii zaviedli, je v odbornej literatúre označovaná ako „kabinetný“ absolutizmus, no ujal sa tiež názov metternichovský absolutizmus. Typické preň bolo, že odmietal výdobytky osvietenského absolutizmu a obracal sa skôr smerom k tradičnému absolutizmu, zásadám Viedenského kongresu a centralizmu, čo sa v konečnom dôsledku prejavilo na celkovom úpadku monarchie. Z pozitívnych dopadov režimu sa mohlo, ako jedno z mála, tešiť maďarské národné hnutie. Metternichovský absolutizmus pretrval a rozvíjal sa aj počas vlády Ferdinanda V., ktorý de facto nebol schopný vládnuť. Situácia sa zmenila až revolúciou v rokoch 1848/1849, ktorá viedla k odstúpeniu Metternicha a ukončeniu jeho režimu. Na poste kancelára ho vystriedal Alexander Bach, ktorý však v krajine nastolil ešte prísnejší režim – neoabsolutizmus (známy tiež ako Bachov alebo bachovský absolutizmus). Ten bol, na rozdiel od predchádzajúceho režimu, obohatený o prvky osvietenstva a liberalizmu, čo viedlo k modernizácii monarchie. Pomyselnú „stopku“ však dostali všetky národné hnutia. To, čo bolo pre jedných trestom (pre Maďarov a ich národné hnutie), bolo pre iných výhrou (pre nemaďarské národy Uhorska), pretože aspoň počas 50. rokov neboli vystavené maďarizácii.

V kontexte oboch absolutizmov sa vyvíjalo slovenské národné hnutie, ktoré započalo proces formovania moderného slovenského národa. Predtým, než hnutie dospelo do skutočne reprezentatívnej podoby, sa muselo vyrovnať s názorovými rozdielmi. Spočiatku ho totiž tvorili dve skupiny, ktoré bojovali za svoje predstavy o národných a jazykových právach. Slovenské národné hnutie sa podarilo zjednotiť štúrovcom vďaka činnosti spolku Tatrín. Ďalším signifikantným prvkom štúrovského hnutia bolo, že do národného hnutia vniesli aj politické požiadavky. Predstavitelia slovenského národného hnutia formulovali v priebehu 19. storočia niekoľko dokumentov s požiadavkami pre slovenský národ. K ich prijatiu však pod vplyvom spoločensko-politického diania nedošlo. Slováci si síce nevybojovali autonómne územie, ale v jednotlivých obdobiach im boli priznané aspoň väčšie či menšie jazykové práva.

Činnosť slovenského národného hnutia sa sústredila v organizovaní a združovaní slovenského ľudu do záujmových organizácií – učených spoločností, spolkov či kultúrnych ustanovizní, ktorých cieľom bol pozdvihnúť vzdelanosť ľudu, ich národné povedomie, a tým dosiahnuť národnú emancipáciu Slovákov. Záujmové organizácie venovali svoju pozornosť kultivovaniu slovenského jazyka a kultúry, vytváraniu zbierok, vydávaniu kníh a tlače, organizovaniu rôznych podujatí či zakladaniu nedeľných škôl. V 60. rokoch sa podarilo založiť Maticu slovenskú a tri slovenské gymnáziá, vďaka ktorým mali slovenskí študenti vôbec po prvýkrát možnosť získať vyššie vzdelanie v slovenskom jazyku. Uhorská maďarizačná politika však vnímala uvedené aktivity slovenského národného hnutia s nevôľou, v dôsledku čoho bola činnosť záujmových organizácií zakázaná. Jediným spolkom, ktorému sa podarilo toto obdobie prečkať, bola Živena, ku ktorej sa koncom storočia pripojili novovzniknuté inštitúcie.

Neutešivá spoločensko-politická situácia sa najmä v 70. – 80. rokoch 19. storočia prejavila exodom slovenského obyvateľstva z Uhorska do Spojených štátov amerických a Kanady. Do prvej svetovej vojny odišlo z územia Slovenska približne 600 000 Slovákov, čo činilo viac ako pätinu obyvateľov. Slováci sa zoskupovali najmä v Pennsylvánii, Chicagu či Clevelande, ktorý sa stal centrom slovenského kultúrneho, spolkového a politického života. V Amerike sa Slovákom podarilo v roku 1907 založiť spolok – Slovenskú ligu v Amerike, ktorý zbližoval už predtým existujúce slovenské organizácie. Jeho aktivity sa rozšírili aj do slovenskej domoviny, kde dopomohli k vzniku Československa.

Vznik Československa predstavoval vyústenie niekoľkoročného intenzívneho úsilia zahraničného a domáceho odboja. V roku 1918 definitívne prevládla koncepcia vytvorenia spoločnej demokratickej republiky opierajúcej sa o ideu čechoslovakizmu. Približne v rovnakom období uznali dohodové mocnosti vládu vedenú Tomášom Garriguom Masarykom za reprezentantku formujúceho sa nového subjektu na mape Európy. Vyhlásenie nového štátu dňa 28. októbra 1918 pritom nezaručovalo automaticky aj jeho existenciu. Československo muselo o svoju existenciu bojovať s okolitými krajinami na diplomatickom i bojom poli. Zároveň stálo pred mnohými náročnými výzvami politického, národnostného, sociálneho či hospodárskeho charakteru. Celkovo však možno rok 1918 považovať za významný a pozitívny míľnik slovenských, respektíve československých dejín.

Rok 1933 možno označiť za kľúčový pre ďalší vývoj. Vo svete vrcholila veľká hospodárska kríza a v Nemecku sa dostali k moci nacisti. Hlavným cieľom ich zahraničnej politiky bolo rozložiť versaillský mierový systém, dosiahnuť revíziu hraníc a získať dominantný vplyv v Európe. Adolf Hitler opovrhoval nástupnickými štátmi, medzi ktoré patrilo i Československo. Republika síce mala uzavreté spojenecké zmluvy s Francúzskom a Sovietskym zväzom, ale ani tie nedokázali ochrániť jej územnú celistvosť. Nacistická agresia spolu s politikou appeasementu vyústila do územných zmien, v dôsledku ktorých prišlo Československo zhruba o 30 % svojho územia a jednu tretinu obyvateľstva.

Uvedené negatívne ovplyvnilo vnútropolitickú situáciu v štáte. Na Slovensku sa príležitosti chopila HSĽS, pričom iniciovala vyhlásenie autonómie. Zároveň postupne absorbovala alebo vyradila konkurenčné politické subjekty. Práve v tomto období sa začali zavádzať totalitné spôsoby vlády. V novembri 1938 sa mení štátoprávne postavenie de iure a do oficiálneho názvu sa dostáva spojovník. Oslabenie Česko-Slovenska nakoniec viedlo k jeho rozbitiu. Nacisti pritom obratne využili ľudácky separatizmus. Po nátlaku Berlína došlo 14. marca 1939 k vyhláseniu Slovenského štátu. O dva dni neskôr vznikol Protektorát Čechy a Morava.

V zahraničí sa už od roku 1939 formoval odboj. Na jeho čelo sa postupne dostal londýnsky exil pod vedením Edvarda Beneša, ktorý spojenci neskôr oficiálne uznali za dočasnú československú vládu. S vývojom situácie na frontoch bolo zrejmé, že Nemecko prehrá vojnu a v strednej Európe bude treba rátať s mocenskou prítomnosťou Sovietskeho zväzu. Z pragmatického hľadiska preto exilová vláda uzavrela v decembri 1943 spojeneckú zmluvu s Moskvou. Približne v rovnakom období dochádza k spojeniu občianskeho a komunistického odboja na Slovensku. Za významnú udalosť možno považovať vypuknutie SNP, ktoré okrem iného zásadne ovplyvnilo budúce česko-slovenské vzťahy. Definitívne padla idea čechoslovakizmu. V obnovenom štáte sa mala aplikovať zásada usporiadania vzájomných vzťahov na princípe „rovný s rovným“. V máji roku 1945 sa vojna chýlila ku koncu. Oslobodením Prahy došlo k definitívnemu obnoveniu republiky. Novým garantom jej bezpečnosti sa stal Sovietsky zväz. Začala sa predtotalitná fáza českých a slovenských dejín, ktorá 25. februára 1948 vyústila do komunistického prevratu.

Kolektív autorov dúfa, že prekladaná vysokoškolská učebnica pomôže pri vzdelávaní poslucháčov rozširujúceho štúdia dejepisu. Zároveň predstavuje vhodný edukačný materiál pre „klasických“ študentov histórie a učiteľských kombinácií. Výhodou je vyhotovenie v dvoch verziách – v tlačenej i elektronickej. Práve elektronická verzia bude ľahko šíriteľná medzi študentmi ako aj záujemcami o slovenské dejiny. Na záver treba konštatovať, že učebníc histórie je na Slovensku pomerne málo, preto dúfame, že predkladanou prácou obohatíme volúmen spisby používanej pre potreby vzdelávania poslucháčov vysokých škôl.