VYBRANÉ KAPITOLY Z DEJÍN HELENISTICKEJ A STREDOVEKEJ FILOZOFIE

            Látka je zlom vtedy, keď sa stáva prekážkou návratu k Jednu. To však pripadá do úvahy len u bytostí, ktoré sú schopné zvoliť si látku za cieľ svojich túžob – bytostí, ktoré majú vedomie, čo platí predovšetkým o človeku. Človek, pre ktorého je jeho telo hlavným cieľom, sa tak orientuje smerom k zlu. Nie však preto, že by samotné ľudské telo bolo zlom. Ľudské telo je formované dušou, je výtvorom duše (aj preto Plótinos hovorí, že nie duša je v tele, ale telo sa vznáša v duši ako sieť v mori), takže samo o sebe nie je zlé. Zlým v ňom je len jeho materiálna zložka, teda tá zložka, ktorej nedominuje duša. Človek sa však má obracať k duši a prostredníctvom nej k Duchu, ktorý pramení z Jedna. Obrat k telesnému znamená odpútavanie sa od smerovania k Duchu s jeho ideami a pripútavanie sa k tomu, čo nie je Dušou ani ideou, ale čo je v konečnom dôsledku „ničím“ a „zlom“.

            Človek ako osoba je dušou, ktorá využíva telo ako nástroj svojho dočasného telesného života. Plótinos rozlišuje medzi osobou a tým, čo je spojením tela a duše. Osoba je identická s mysliacim subjektom, je súhrnom kognitívnych stavov. Vtelená osoba je vlastne entitou, ktorá je v konflikte sama so sebou. Na jednej strane je čistým myslením, inteligibilným „ráciom“, na strane druhej je spojená s iracionálnymi stavmi ako sú telesné žiadosti a emócie. Duša vteleného človeka sa vlastne orientuje dvoma smermi. Jedna jej časť je vždy nasmerovaná k inteligibilnému, druhá k veciam látkového sveta. To, čo je uprostred medzi týmito smermi sme vlastne my, je to naše vtelené vedomé „ja“, ktoré je schopné si voliť.

            Človek ako vtelená osoba si môže zvoliť buď príklon k iracionálnej časti – teda konať výlučne na základe svojich žiadostí a emócií, alebo sa od nich odpútať a identifikovať sa so svojou racionálnou/duchovnou časťou, so svojím „vyšším ja“. Ak si zvolí iracionálne smerovanie, volí si zlú, materiálnu stránku seba, ak si zvolí racionálne smerovanie, prikláňa sa k tomu, čo je jeho zdrojom. Zvolením si iracionálnej časti človek zabúda na seba, zvolením racionálnej, si na seba spomína – stáva sa sám sebou, očisťuje sa od nižšej zložky a smeruje k zložke vyššej.

            Človek, ktorý žije v tomto hmotnom svete, je vždy nutne spojený so svojím telom a teda s látkou. Očisťovať sa od telesných žiadostí a emócií neznamená tieto žiadosti a emócie zlikvidovať (ultimátnym činom by v tomto zmysle bola samovražda, ktorú Plótinos odmieta), ale určiť im správnu hranicu, vychovať ich. Plótinos rozlišuje medzi nižšími a vyššími cnosťami. Nižšie, v nadväznosti na Platóna, nazýva „občianskymi“ alebo „ľudovými“. Tieto cnosti nám slúžia na to, aby sme dokázali kontrolovať svoje vášne a žiadosti. Ten, kto ich praktizuje, nastupuje cestu očisty, prestáva byť otrokom svojich vášní a môže nastúpiť na cestu k vyšším, intelektuálnym cnostiam. Filozofia podľa Plótina nie je ničím iným, než praktizovaním týchto vyšších cností. Tak, ako sa nižšia časť vtelenej ľudskej duše nemôže očistiť bez telesnej (teda etickej a sociálnej) praxe, nemôže sa jej vyššia, intelektová časť očistiť bez „diskurzívnej“ praxe filozofického myslenia. K návratu k sebe samému potrebujeme praktizovať oba typy cností – nižšie aj vyššie, telesné aj intelektové.

            Čo má vlastne Plótinos na mysli, keď hovorí o návrate k sebe samému? Nič menšie, než návrat k nášmu pôvodnému zdroju – k Jednu. Kde však hľadať a ako sa dostať k niečomu, čo je mimo priestor a čas? Plótinos svoju úvahu rozvíja nasledovne. Nič čo existuje, nemôže byť bez Jedna. Dom je domom len vtedy, keď drží pokope, keď je „jedným“, ak sa rozpadne, prestáva byť domom. Stádo alebo vojsko sú jedným potiaľ, pokiaľ sú spolu v jednote, ak sa rozutekajú, prestávajú ako stádo alebo vojsko existovať. Telá ľudí, živočíchov a rastlín sú tiež len potiaľ, pokiaľ sú jedným. Jedno je tak prítomné aj v tých najnižších zložkách skutočnosti. Nižším zložkám skutočnosti sprostredkujú túto jednotu vyššie zložky skutočnosti. Telá napríklad majú svoju jednotu vďaka tomu, že im ju sprostredkúva duša.

            Ak chceme nastúpiť cestu k Jednu, musíme sa obrátiť nie von, ale do svojho vnútra – do svojej duše. Duša však tiež nie je priamym zdrojom jednoty (v duši sú, ako sme videli, rôzne potreby a smerovania). Duša má svoju jednotu sprostredkovanú od Ducha, a zdrojom jednoty Ducha je Jedno. Ak sa teda chceme dostať k Jednu, musíme etickou praxou očistiť svoje telá a postúpiť k duši. Teoretickou praxou myslenia očistiť svoju dušu a prejsť k Duchu/Rozumu samotnému a k jeho obsahom, ktorými sú idey. Ani tu však naše úsilie nemôže zastať, ale musíme vystúpiť nad Rozum. Tento posledný výkon už nie je výkonom ani telesným, ani duševným, ani duchovným. Je to extáza (gr. ekstasis znamená doslova „vy-vstanie“), zjednodušenie a oddanie sa, túžba po nazeraní, dotyku, po tom, byť jedno s Jedným – to je cieľ našej cesty, návrat k nášmu zdroju, k tomu, čím naozaj sme.

            K večnému spojeniu s Jedným môže prísť až po našej smrti. Ak sa to niekomu podarí počas jeho života (tak, ako sa to podľa Porfyria podarilo Plótinovi minimálne štyrikrát), potom sa z tohto stavu vracia naspäť. Klesne z nazerania a prebudí v sebe cnosť (najprv vyššiu, diskurzívnu, potom nižšiu, telesnú) a zistí, že sám je vďaka tomu spojeniu preniknutý poriadkom a tvarom, stáva sa ľahkým a pripraveným pomocou cnosti vystúpiť naspäť k Rozumu a pomocou jeho múdrosti k Onomu (por. Enn. I, 1; I, 2; VI, 9). Cesta k Jednu je návratom jedného k Jednu, návratom k sebe samému. Vďaka tomuto návratu sa stávame lepšími ľuďmi, dosahujeme skutočnú blaženosť.