VYBRANÉ KAPITOLY Z DEJÍN HELENISTICKEJ A STREDOVEKEJ FILOZOFIE

            [85] Stoici hovoria, že u živočíchov prvým pudom je pud sebazáchovy, keďže sama príroda im ho na začiatku vštepuje, ako tvrdí Chrisippos v 1. knihe spisu O cieľoch, vraviac, že prvou a najvlastnejšou vecou každého živočícha je jeho vlastná konštitúcia a jej poznanie (syneidésin); lebo nemožno očakávať, že by príroda odcudzila živočícha jemu samému, ani to, že by mu, stvoriac ho, nedala poznať jeho vlastnú konštitúciu. Ostáva teda len tvrdenie, že príroda, stvoriac živočícha vštepila mu lásku k sebe samému; tá spôsobuje, že sa živočích vyhýba tomu, čo mu škodí, a vyhľadáva to, čo mu osoží.

            A keď niektorí vravia, že prvým pudom živočíchov je rozkoš, stoici na to odpo­vedajú, že to nie je pravda. [86] Hovoria totiž, že rozkoš, ak skutočne existuje, objavuje sa až neskoršie, keď už príroda sama osebe našla a dosiahla všetko, čo je pre jej trvanie hodné. To je to, čo spôsobuje, že živočíchy sú veselé a rastliny kvitnú. Príroda vraj nerozlišovala medzi rastlinami a živočíchmi, pretože – hoci rastliny usmerňuje bez pudu a zmyslového vnímania – aj v nás sa dejú niektoré veci tak ako v rastlinách. Ži­vočíchy však okrem toho dostali aj pud, pomocou ktorého idú za vecami im vlast­nými, pričom sa akýmsi prirodzeným zariadením spravujú týmto pudom. Keďže však živočíchom s rozumom – pre ich doko­nalejší stupeň – dala príroda rozum, správne sa hovorí, že tí, čo žijú podľa prírody, žijú rozumne. Rozum tu totiž pristupuje ako usmerňovateľ pudu.

            [87] Preto Zenón vo svojom spise O ľudskej prirodzenosti prvý vyhlásil, že cieľom človeka je žiť v zhode s prírodou (homologúmenós té fysei zén), čo znamená žiť cnostne (kat¢ aretén zén); k tomu nás totiž vedie príroda (fysis). Podobne sa vyjadril aj Kleantes v spise O rozkoši, ďalej Poseidonios a Hekaton vo svojich spisoch O cieľoch. A žiť cnostne nie je nič iné ako žiť v zhode s tým, čomu nás učí príroda, ako hovorí Chrysippos v 1. knihe svojho spisu O cieľoch. [88] Lebo naša prirodzenosť je časťou prirodzenosti vesmíru. Preto je cieľom život v zhode s prírodou, čo zase znamená žiť v zhode s vlastnou prirodzenosťou i s priro­dzenosťou celku a vyhýbať sa všetkému, čo zakazuje spoločný zákon, zdravý rozum (orthos logos); on všetkým preniká a je totožný s Diom, ktorý všetko na svete riadi a spravuje. V tom spočíva aj cnosť blaženého človeka a krásny tok života, že sa všetky veci dejú v súlade s duchom (daimonos) každého jednotlivca a vôľou toho, kto spravuje celý svet. Diogenes potom doslova hovorí, že cieľom je riadiť sa rozumom pri voľbe vecí, ktoré sú podľa prírody. Archedemos však vraví, že cieľom je žiť tak, aby sme si splnili všetky povinnosti (kathékonta).

            [89] Prírodou, s ktorou máme žiť v zhode, rozumie Chrysippos jednak všeobecnú prírodu, jednak zvláštnu ľudskú prirodzenosť. Kleantes však chce, aby sme nasledovali len všeobecnú prírodu, a nie aj prirodzenosť individuálnu.

            Cnosť mu je harmonický stav duše, o ktorú sa treba usilovať kvôli nej samej, a nie zo strachu, z nádeje alebo z nejakej inej vonkajšej príčiny. V nej spočíva blaženosť (eudaimonia), pretože duša sa usiluje o dokonalú harmó­niu celého života. Rozumného živočí­cha však niekedy odvádza od toho alebo presvedčivá sila vonkajších vecí, alebo rady ľudí, s ktorými sa stýka. Príroda sama totiž vštepuje iba také chúťky, ktoré nie sú zvrátené.

…

            [101] Stoici tvrdia, že dobrom je len to, čo je krásne, ako hovorí Hekaton v 3. knihe svojho spisu O dobrách a Chrysippos vo svojich spisoch O krásne. Je ním cnosť i to, čo má podiel na cnosti; a to je ekvivalentné s tvrdením, že každé dobro je krásne a že dobro má rovnakú silu ako krásno, pretože sa mu rovná. Lebo keďže je dobré, je aj krásne. Je však krásne, a teda aj dobré. Sú toho názoru, že všetky dobrá sú rovnaké, že sa o každé dobro treba zo všetkých síl usilovať a že dobro nepripúšťa ani zmenše­nie ani zväčšenie. Veci rozdeľujú na dobrá, zlá a na veci indiferentné.

            [102] Dobrami sú cnosti, múdrosť, spravodlivosť, udatnosť, umiernenosť a ostatné. Zlami sú ich protiklady, nerozumnosť, nespravodlivosť a ostatné. Indiferentné (neurčité) sú veci, ktoré ani neosožia, ani neškodia, napríklad: život, zdravie, rozkoš, krása, sila, bohatstvo, dobré meno, urodzený pôvod; a tak isto aj ich protiklady, smrť, choroba, bolesť, ošklivosť, slabosť, chudoba, zlé meno, neurodzený pôvod a im podobné veci, ako hovorí Hekaton v 7. knihe svojho spisu O cieli, Apollodoros vo svojej Etike a aj Chrysippos. Lebo podľa nich tieto veci nie sú dobrami, ale indiferentnými vecami, a to želateľnými, ak prihliadneme na ďalšie rozdelenie. [103] Ako je totiž vlastnosťou tepla zohrievať, a nie ochladzovať, tak je vlastnosťou dobra osožiť a neškodiť. No bohatstvo a zdravie neprinášajú o nič viac úžitku ako škody. Dobrom teda nie je ani bohatstvo, ani zdravie. Okrem toho hovoria, že nie je dobrom to, čo možno užívať aj dobre aj zle. Bohatstvo a zdravie však možno užívať aj dobre aj zle. Teda ani bohat­stvo ani zdravie nie sú dobrom. Poseidonios však hovorí, že aj tieto veci patria medzi dobrá. Hekaton naproti tomu v 9. knihe spisu O dobrách a Chrysippos v knihách O rozkoši píše, že ani rozkoš nie je dobrom. Lebo sú vraj aj hanebné rozkoše, a dobrom predsa nemôže byť nič, čo je hanebné. [104] Osožiť znamená činnosť alebo stav v súhlase s cnosťou, škodiť znamená činnosť alebo stav v súhlase s neresťou.

            Výraz indiferentný (adiaforon) sa používa v dvojakom zmysle. Po prvé, o veciach, ktoré nepôsobia ani na vytvorenie šťastia ani na vytvorenie nešťastia, naprí­klad bohatstvo, sláva, zdravie, sila a podobné veci. Šťastným totiž možno byť aj bez nich, a len spôsob, ako ich používame, má vzťah k šťastiu alebo k nešťastiu. V inom zmysle sa výraz indiferentný používa pre veci, ktoré nevyvolávajú ani túžbu ani odpor, napríklad to, či máme na hlave párny alebo nepárny počet vlasov, alebo či vystierame alebo zohýname prst na ruke, zatiaľ čo o indiferentných veciach predtým spomenutých nemožno takto hovoriť, pretože vyvolávajú túžbu alebo odpor. [105] Preto jedny z nich sú predmetom voľby, zatiaľ čo pri druhej skupine sa neprihliada na to, či sú želateľné, alebo sa im treba vyhýbať.

            Z indiferentných vecí jedným sa dáva prednosť (proégmena), druhé sa zavrhujú (apoproégmena). Prednosť sa dáva tým, ktoré majú nejakú hodnotu (axia); zavrhujú sa tie, ktoré nemajú pozitívnu hodnotu.[1] Hodnotou nazývajú: po prvé, niečo, čo istým spô­sobom prispieva k harmonickému životu pridružujúcemu sa ku každému dobru, po druhé, akúsi schopnosť alebo užitočnosť, ktorá má nepriamo vzťah k životu podľa prírody (fysis); napríklad mohli by sme to povedať o príspevku, ktorým bohatstvo a zdravie napomáhajú životu podľa prírody. Po tretie, hodnotou nazývajú cenu vecí určenú odbor­níkom, napríklad keď sa povie, že pšenica sa vymieňa za jačmeň a pridá sa ešte mulica.

            [106] Prednosť sa teda dáva veciam, ktoré majú hodnotu, napríklad z duševných vecí je to prirodzené nadanie, obratnosť, zdokonaľovanie sa a podobné, z telesných vecí život, zdravie, sila, dobrá kondícia, zdravé údy, krása a podobné; z vonkajších vecí zase bohatstvo, sláva, urodzený pôvod a podobne. Naproti tomu z duševných vecí sa zavrhujú netalentovanosť, neobratnosť a podobné veci; z telesných vecí smrť, choroba, slabosť, zlá kondícia, zmrzačenie, ošklivosť a podobné; z vecí vonkajších je to chudoba, nedostatok slávy, nízky pôvod a podobné. Veciam, ktoré nepatria ani do jednej z týchto kategórií, sa ani nedáva prednosť, ani sa nezavrhujú.

            [107] Ďalej z vecí, ktorým sa dáva prednosť, jedným sa dáva prednosť pre ne samy, druhým pre iné veci, niektorým aj pre ne samy aj pre iné veci. Tak prirodzenému nadaniu, zdokonaľovaniu sa a podobným veciam sa dáva prednosť pre ne samy. Pre iné veci sa dáva prednosť bohatstvu, urodzenému pôvodu a podobným veciam. Pre oboje sa dáva prednosť sile, bystrosti zmyslových orgánov a zdravým údom. Pre ne samy sa im dáva prednosť preto, že je to v zhode s prírodou; pre iné veci preto, lebo nám prinášajú nemalé výhody. Podobne je to aj s vecami, ktoré sa zavrhujú, ale z opačného dôvodu.

…

            [110] Stoici hovoria, že duša pozostáva z ôsmich častí, a to z piatich zmyslov, zo schop­nosti hovoriť, zo schopnosti myslieť, ktorá je totožná s mysľou, a zo schopnosti plodiť. Vravia ďalej, že z klamných mienok vzniká zvrátenie mysle, a z toho zase mnoho vášní, ktoré sú príčinou nestálosti mysle. Vášeň (pathé) je podľa Zenóna nerozumný a neprirodzený pohyb duše alebo nadmerný pud.

            Podľa Hekatona v 2. knihe jeho spisu O vášňach a podľa Zenóna v spise O vášňach najvyššie postavenie medzi vášňami [111] majú štyri druhy vášní: strasť, strach, túžba a rozkoš. Podľa nich vášne sú iba mienky, ako hovorí Chrysippos vo svojom spise O vášňach. Lebo lakomosť predpokladá, že peniaze sú dobro, a podobne je to aj s opilstvom, nespútanosťou a ostatnými vášňami.

…

            [116] Podľa stoikov však jestvujú aj tri dobré vášne (eupatheias): radosť, opatrnosť a vôľa. Radosť stavajú ako protiklad k rozkoši, pretože ju považujú za rozumný pocit. Opatrnosť stavajú ako protiklad k strachu, pretože ju pokladajú za rozumné vyhýbanie sa nebezpečenstvu; mudrc totiž nebude mať strach, ale bude opatrný. Vôľu stavajú ako protiklad k žiadostivosti, pretože ju pokladajú za rozumnú snahu. A ako majú základné vášne niekoľko druhov, tak isto ich majú aj prvotné dobré emocionálne stavy. Tak pod vôľu sa zaraďuje láskavosť, dobrotivosť, prívetivosť a srdečnosť. Pod opatrnosť sa zaraduje hanblivosť a cudnosť, a napokon pod radosť – potešenie, veselosť a dobromyseľnosť.

            [117] Stoici hovoria, že mudrc sa nedá strhnúť vášňami, pretože nemôže podľahnúť tejto slabosti. Aj niektorí zlí ľudia sú bez vášní, ale v inom zmysle. Tu to totiž zna­me­ná, že sú tvrdí a neoblomní. Mudrc nie je ani hrdý, lebo rovnakú cenu pripisuje sláve i nedostatku slávy. Bez hrdosti však môžu byť aj iní, lenže tí sa zaraďujú medzi ľahko­myseľných, a to sú ľudia zlí. Podľa stoikov zdatní ľudia sú prísni, pretože ani sami neholdujú rozkoši, ani u iných ju nepripúšťajú. Aj iní ľudia môžu byť prísni, ale s nimi je to tak ako s trpkým vínom, ktoré sa používa v lekárňach ako liek, a nie ako nápoj.

[1] Zhrňme uvedené rozdelenie. Základné delenie „vecí“: A) dobrá (agatha) = cnosti / zdatnosti (aretai); B) zlá (kaka) = necnosti; C) indiferentné (adiafora).

Rozdelenie indiferentných „vecí“: C1) proégmena – tie, ktorým dávame prednosť, majú pozitívnu hodnotu /zdravie, život…/ C2) apoproégmena – tie, ktoré zavrhujeme, majú negatívnu hodnotu /choroba, smrť…/ C3) indiferentné v plnom slova zmysle – nie sú predme­tom voľby, lebo nevyvolávajú túžbu ani odpor /to či máme párny, alebo nepárny počet vlasov/.

DL VII, 1, 85 – 117, výber. Preklad M. Okál. Zdroj: Antológia z diel filozofov – Od Aristotela po Plotina. Ed. J. Martinka, Bratislava: IRIS, 2007. Grécke slová vzhľadom na originál a poznámku doplnil M. P.