Univerzita sv. Cyrila a Metoda v Trnave

Námestie J. Herdu 577/2

917 01 Trnava

+421 33 5565 221

Sekretariát

VYBRANÉ KAPITOLY Z DEJÍN HELENISTICKEJ A STREDOVEKEJ FILOZOFIE

Novoplatonizmus

            Slovom novoplatonizmus sa zvyknú označovať filozofické školy odvolávajúce sa na Platónovu filozofiu, ktoré sa objavili na sklonku antiky zhruba medzi polovicou 3. a polovicou 7. storočia. Ide o obdobie, v ktorom zároveň vzniká aj kresťanská filozofia. A práve novoplatonizmus sa stane dominantnou filozofiou pre obe kultúrno-náboženské vetvy – tak pre nekresťanskú, ktorej sa budeme stručne venovať v tejto kapitole, ako aj pre kresťanskú, o ktorej bude reč v časti venovanej stredovekej filozofii.

            Samotný výraz „novoplatonizmus“ bol zavedený až v 19. storočí. Antickí a ranokresťanskí novoplatonici o sebe hovorili ako o platonikoch rozvíjajúcich ducha a filozofiu Platónových dialógov. Na rozdiel od Platóna samotného a jeho bezprostredných kritikov a nasledovateľov, interpretovali novoplatonici Platónovu filozofiu ako pozitívny systém, jednotnú filozofickú doktrínu. Takéto chápanie Platóna bolo charakteristické aj pre stredovek a v novovekej filozofii vyvrcholilo v nemeckom idealizme. Až koniec 19. a 20. storočie priniesli snahu o návrat k samotnému Platónovi a pokusy „očistiť“ výklad jeho filozofie od (novo)platónskych interpretačných schém.

            Ak by sme mali identifikovať hlavné predpoklady, na ktorých novoplatónske myslenie stojí, potom by to boli nasledovné dva: prvým je epistemologická a ontologická priorita rozumu nad zmyslami – duchovného nad hmotným. Chápať rozumovú a duchovnú činnosť ako vo svojej podstate totožné, môže byť pre súčasného človeka trochu zvláštne. Grécke slovo nús (alebo noos), ktoré by sme dnes mohli preložiť ako reflexívne vedomie, však označuje oboje – sféru racionality aj duchovna. Zjednodušene povedané, matematické zákonitosti a božské bytosti (bohovia alebo anjeli) sú večné a nemenné, patria teda do tej istej sféry. Táto sféra je pôvodnejšia a nadradená sfére, do ktorej patrí všetko dočasné a premenlivé. Z tohto dôvodu sú rozumové myslenie a duchovná kontemplácia nadradené zmyslovému vnímaniu.

            Druhým predpokladom, na ktorom novoplatonizmus stojí, je presvedčenie, že celá realita, ktorú dokážeme uchopiť svojim rozumom a zmyslami, závisí od najvyššieho princípu, ktorý je jeden a absolútny. Pre túto absolútnu „singularitu“, akoby sme snáď dnes povedali, novoplatonici používajú mená ako „Prvé“, „Jedno“, alebo „Boh“. Toto Jedno je ontologicky nadradené všetkému ostatnému a stojí na vrchole hierarchie všetkých súcien. Tak ako je Jedno nadradené celému súcnu, tak je nadradené aj celému mysleniu – Jedno je teda aj najvyšším princípom vedomia. Súhrnne povedané, prvou príčinou a absolútnym zdrojom všetkého vedomia a bytia je „Jedno“. Zároveň toto „Jedno“ svojou absolútnosťou akékoľvek bytie a vedomie prekračuje.