VYBRANÉ KAPITOLY Z DEJÍN HELENISTICKEJ A STREDOVEKEJ FILOZOFIE
Predpoklady a počiatky helenistickej filozofie
Z kultúrno-historického hľadiska má helenizmus veľkú hodnotu. Z dejinno-filozofického hľadiska však niekedy býva podceňovaný. Príčinou je skutočnosť, že stredovekí a novovekí filozofi sa najčastejšie dovolávali Platóna a Aristotela, a všetko, čo bolo mimo aristotelizmu a platonizmu bolo považované za menejcenné. Tento postoj je dnes už zväčša prekonaný a výskum helenistickej filozofie prináša zaujímavé výsledky.
Sókratovi dediči
Pre helenizmus Platón a Aristotelés neboli „kľúčovými hráčmi“. Aristotelom založená tzv. peripatetická škola pretrvala len pár desaťročí po smrti svojho majstra a pre helenizmus bola už len históriou. Platónova Akadémia pretrvala oveľa dlhšie (takmer 9 storočí), avšak okolo roku 270 p. n. l. ju Arkesilaos – piaty nástupca vo vedení Akadémie po Platónovi – orientoval smerom ku skepticizmu, teda smerom k jednej z troch dominantných helenistických filozofií.
Filozofom, ktorého ohlas bol v helenizme najviac živý, bol Sókratés. Po jeho smrti sa k Sókratovi ako k svojmu učiteľovi, okrem Platóna a Xenofonta, hlásila viac než desiatka žiakov, ktorí postupne rozvinuli vlastné filozofické presvedčenia. Novoveká tradícia označí týchto ďalších žiakov a ich hnutia ako „malé sókratovské školy“, čo je historický paradox, pretože dobový vplyv viacerých z nich bol enormný. Neskoršie hlavné helenistické prúdy teda nenadväzovali na Platóna a Aristotela, ale za svojich zakladateľov pokladali buď iných Sókratových priamych žiakov (kynici Antisthena, kyrenaici Aristippa), alebo sa vehementne prihlásili priamo k Sókratovmu odkazu (akademickí skeptici a stoici). Aby sme lepšie porozumeli helenistickej filozofii, predstavíme dve takéto „malé“ sókratovské hnutia.
Kyrenajci
Zakladateľom tohto filozofického hnutia bol Sókratov žiak a Platónov súčasník Aristippos z Kyrény (odtiaľ názov školy). Kyrenaici pôsobili hlavne v 4. a v polovici 3. st. p. n. l. Najznámejšími nástupcami Aristippa boli jeho dcéra Arété a vnuk Aristippos mladší, ktorý vraj jeho učenie zosystematizoval. V polovici 3. st. p. n. l. bolo učenie kyrenaicov postupne vytlačené vplyvnejším epikureizmom. Primárnym záujmom kyrenaicov bola etika, nesená určitým skeptickým epistemologickým stanoviskom. Podľa nich vonkajšie podnety alebo okolnosti vyvolávajú v našej duši pocity/vášne (pathé), ktoré sa prejavujú ako dva základné stavy duše – rozkoš/slasť (hédoné) a bolesť/strasť (ponos). Pocity sú jedinou vecou, ku ktorej máme prístup, sprostredkúvajú výlučne samé seba a pravdivú povahu vonkajšieho sveta preto nemôžeme poznať. Ako bezprostredné obsahy našich skúseností sú pocity nespochybniteľné a vždy pravdivé (nemôžme sa mýliť v pocite, ktorý aktuálne zakúšame). Každý pocit je zároveň individuálny a neprenosný, preto sú nám pocity druhých neprístupné, nie je možné ich zdieľať a nemôže existovať niečo, ako spoločné kritérium pravdivosti.
Pocity v našej duši vyvolávajú tri základné druhy pohybov – silný, sprevádzaný strasťou, slabý, sprevádzaný rozkošou a žiadny, ktorý nie je ani slastný ani strastný. Prvým sa treba vyhýbať, druhé si voliť, tretie sú bezcenné. Všetky pocity majú krátke trvanie, keď pominú, strácajú svoju hodnotu. Hlavným cieľom je preto jednotlivá slasť, pričom uprednostniť máme slasti telesné, ktoré sú intenzívnejšie než duševné. Blaženosť (eudaimonia) vzniká ako súhrn prítomných minulých a budúcich slastí. Tento silný hedonistický aspekt bol už u Aristippa vyvažovaný dôrazom na to, že sa nesmieme nechať slasťami zotročiť (čo by viedlo k strasti). Správne užívanie slastí je podmienené sókratovskou starostlivosťou o seba, ktorá predpokladá filozofické vzdelanie, sebaovládanie a slobodu. Cieľom pre kyrenaicov je život ako celok, prežitý v slobode, pri rozumnom užívaní slastí.
Kynici
Kynici boli najpopulárnejším, najvplyvnejším a najdlhšie pôsobiacim hnutím, ktoré sa vyprofilovalo z tzv. malých sókratovských škôl. Pôsobili od polovice 4. st. p. n. l. až po koniec antiky, priamo ovplyvnili stoickú filozofiu, a literárne formy satiry, paródie a aforizmov. Názov hnutia je odvodený od gréckeho slova „kynikos“, ktoré znamená „psí“ a odkazuje na ich spôsob života. Teoretické skúmania kynici považovali za viac-menej zbytočné, namiesto nich uprednostňovali vedomé praktizovanie svojho vlastného spôsobu života.
Kynizmus radikálne prehodnotil vzťah človeka a kultúry. Kynici boli presvedčení, že príroda vybavila človeka všetkým potrebným pre život. Kultúra – ako protiklad prírody – so svojimi zákonmi, normami a konvenciami (nomos) je pre našu prirodzenosť (fysis) buď zbytočná, alebo priam škodlivá. Človeku k dosiahnutiu blaženosti (eudaimonia) stačí málo – iba to, čo uspokojí jeho prirodzené potreby. Ideálom kynizmu sa preto stala sebestačnosť (autarkeia). Tú kynici dosahovali prostredníctvom cvičenia (askésis) – tak telesného (otužilosť, kondícia, fyzická práca), ako aj duševného (nezávislosť od bohatstva, slávy, moci). Dôležitou súčasťou kynického života boli schopnosť hovoriť slobodne a úprimne (parrhésia), a schopnosť konať slobodne, nezávisle na konvenciách (eleutheria). Odklon od spoločnosti vyústil do kynického kozmopolitizmu – presvedčenia, že kynik nepatrí nijakej obci či štátu (tie sú len ľudským vynálezom), je doma tam, kde práve je, je obyvateľom celého sveta.
Hlavným inšpirátorom kynizmu bol Antisthenés, ktorý patril do najužšieho kruhu Sókratových žiakov. Zdatnosť (areté) je podľa neho predovšetkým vecou činov a nepotrebuje mnoho učenia (t. j. teoretického skúmania). Sama stačí pre blažený život, ktorý nevyžaduje nič iné len sebaovládanie, sókratovskú silnú vôľu. Priamym zakladateľom kynizmu bol o generáciu mladší Diogenés zo Sinópy. Tradícia ho predstavila ako satirického provokatéra a neortodoxného moralistu, stelesňujúceho svojím životom vlastné presvedčenia. Mnohé anekdoty referujú o jeho asketickom spôsobe života (zanedbaný odev, sud ako obydlie) a dôraznom pohŕdaní konvenciami (odmietanie autorít, masturbácia na verejnosti). Cieľom jeho kynickej bezostyšnosti (anaideia) bolo nastaviť zrkadlo dobovej spoločnosti, ukázať rozporuplnosť ľudských konvencií a nadradenosť prirodzenosti nad všetkým ostatným. K významným kynikom ďalej patrili Kratés z Théb (učiteľ zakladateľa stoicizmu Zénóna z Kitia), jeho manželka Hipparchia a jej brat Metroklés z Maróneie. Stoici označili kynizmus za „skrátenú cestu k zdatnosti“. Niektoré prvky kynizmu, predovšetkým asketizmus, si pravdepodobne osvojilo aj rané kresťanstvo.
Umenie žiť
Z „varného kotla“ aténskeho intelektuálneho života sklonku klasickej doby sa nakoniec vyprofilovali tri hlavné prúdy helenistickej filozofie – stoici, epikurejci a skeptici. Napriek tomu, že dve z týchto škôl vznikali v Aténach, ich zakladatelia neboli Aténčania. Najbližšie k Aténam mal Epikúros. Jeho rodičia boli plnoprávni Aténčania, avšak žili na ostrove Samos, kde Epikúros aj vyrástol a odkiaľ, už ako hotový filozof, prišiel do Atén, aby tam založil svoju „Záhradu“ – komunitu vyznávačov jeho učenia. Zakladateľ stoicizmu – Zénón pricestoval do Atén zo vzdialeného Cypru a jeho prví nasledovníci – Kleanthés a Chrysippos, sa narodili v Malej Ázii. Otec skepticizmu Pyrrhón v Aténach nepôsobil, no jeho filozofia neskôr hlboko ovplyvnila platónsku Akadémiu. Pochádzal z Élidy na gréckom Peloponéze a ovplyvnili ho vraj indickí brahmani, s ktorými sa stretol ako účastník Alexandrovej výpravy na východ. Aj tu možno vidieť charakter helenizmu, ktorý v sebe integroval rôzne kultúrne prvky, a jeho filozofi prinášali otvorenejšiu a univerzálne prístupnejšiu filozofiu.
Filozofia helenistických škôl sa orientovala predovšetkým na človeka. Matematika, astronómia či fyzika, ktoré boli v predklasickom a klasickom období súčasťou filozofie, sa osamostatnili. Filozofi už nekreslili mapy (ako Anaximandros), neskúmali telá živočíchov (ako Aristotelés), ani si nekládli otázky zo stereometrie (ako Platón). Filozofia sa zmenila na „umenie žiť“. „Príčinou, ktorá vedie k objaveniu sa filozofie, je zmiernenie toho, čo v živote spôsobuje nepokoj (tarachódés)“, hovorí Xenokratés (zl. 253,2). Helenistický filozof mal tento nepokoj vyliečiť. Mal hľadať a nájsť „dobrý život“, byť schopný ho obhájiť, vyučovať a v neposlednom rade aj autenticky žiť. Etika, či praktická filozofia, sa stali hlavnou náplňou filozofie.
Tri oblasti filozofovania
Helenistickí filozofi zvykli rozdeľovať filozofiu na tri časti, Ich náplň a poslanie si priblížime prostredníctvom skeptika Timóna, ktorý vraví: „ten, kto hodlá byť blaženým (eudaimón), musí hľadieť na tri veci: po prvé, aká je prirodzenosť vecí, po druhé, akým spôsobom sa máme voči nim správať a napokon, aký následok vyplynie pre tých, ktorí sa budú takto správať“ (Aristocles apud Eusebium, Praep. evang. XIV, 18, 2,4 – 3,1).
Prvú časť tejto trojice nazývali epikurejci i stoici zhodne fyzika. Nešlo tu o „mechanickú“ fyziku Archimedovho typu, ale o premyslený náhľad na fysis – prírodu, či prirodzenosť sveta, vrátane bohov, ktorých Gréci nevnímali transcendentne, ale vždy ako súčasť sveta. Fyzika helenistických filozofov neodhaľovala „prírodné zákony“, ale skúmala, ako človek so svetom a svet s človekom interaguje, a aké je jeho postavenie v ňom.
O druhej časti Timón hovorí ako o spôsobe, ako sa voči veciam správame. Keď o pár viet neskôr (Praep. evang. XIV, 18, 3,3) túto časť vysvetľuje, hovorí o ľudských zmysloch a názoroch. Epikurejci túto časť nazvali kanonika, stoici logika. Jej náplňou bola jednak teória poznania – teda otázka, ako vnímame a interpretujeme „vonkajší“ svet, jednak skúmanie toho, ako o svete a sami o sebe vypovedáme, teda ako používame jazyk – ako rozlišujeme pravdu od nepravdy, dobro od zla.
Poslednou, treťou časťou, ktorú Timón popisuje ako následok pre tých, ktorí sa budú správať s ohľadom na prvé dve časti, je etika. Predmetom tejto časti filozofie bola pre všetky tri helenistické smery otázka, ako žiť tak, aby sme sa vyhli utrpeniu a žili blažene. Všetky tri časti filozofie – fyzika, logika a etika – vytvárajú jednotný celok. Stoici súdržnosť všetkých častí filozofie ukazovali na obraze záhrady, kde logika je plotom, fyzika pôdou a stromami, a etika plodmi (D. L. 7, 40). Etika má byť vyvrcholením – plodom filozofie, nie kvôli špekulatívnym záverom, ale kvôli svojmu praktickému rozmeru. Etika nám má pomôcť žiť svoj život tak, aby sme sa dokázali vyhýbať strastiam a vnútornému nepokoju, a naučiť nás vedome dosahovať vnútorný pokoj a blaženosť.
Eudaimonia
Antická etika býva niekedy označovaná za eudaimonistickú etiku, teda za etiku blaženosti, ktorá sa zvykne klásť do protikladu voči Kantom inšpirovanej etike povinnosti (normatívna, alebo deontologická etika). Pristavme sa preto záverom pri slove „blaženosť“, s ktorým sa často stretneme aj v nasledujúcom texte, a ktoré modernému čitateľovi môže pripadať trochu nepatričné v súvislosti s etikou či cieľom života.
Slovom blaženosť sa zvykne prekladať grécke podstatné meno eudaimonia (εὐδαιμονία), odvodené od prídavného mena eudaimón (εὐδαίμων), ktoré doslova znamená „byť požehnaný dobrým daimónom“, „mať dobrého strážneho boha“. Eudaimonia sa v dobovej gréčtine bežne používala vo významoch „hojnosť“, „prosperita“, „šťastie“, „skutočná, plná spokojnosť“. V modernej terminológii by významu tohto slova prislúchalo skôr slovné spojenie „vysoká kvalita života“, alebo „zmysluplný život“, či anglické slová „happiness“ alebo „welfare“. V ďalších troch kapitolách sa tento život vydáme hľadať spolu s epikurejcami, stoikmi a skeptikmi.
Podnety na zamyslenie
Zamyslite sa, aké výhody a nevýhody prináša život v ríši oproti životu v menšom spoločenstve obce.
Skúste nájsť paralely medzi epochou helenizmu a súčasnosťou.
Na koho sa v modernej dobe obraciame, ak si chceme vyriešiť otázku „ako (dobre) žiť?“
Aký rozdiel vidíte medzi antickým kynikom a slovom cynizmus, ako ho používame dnes? Koho by ste dnes identifikovali ako nástupcu antického kynizmu?
Skúste sa zamyslieť nad dôsledkami oddelenia filozofie a prírodných vied v helenizme a oddelenia humanitných (plus sociálnych) a prírodných (plus technických) vied v súčasnosti.