Univerzita sv. Cyrila a Metoda v Trnave

Námestie J. Herdu 577/2

917 01 Trnava

+421 33 5565 221

Sekretariát

VYBRANÉ KAPITOLY Z DEJÍN HELENISTICKEJ A STREDOVEKEJ FILOZOFIE

Dve kľúčové postavy stredovekej filozofie

Tomáš Akvinský

Tomáš sa narodil okolo r. 1225 neďaleko Aquina do bohatej rodiny spravujúcej zámok Roccasecca. Ako 14 ročný začal študovať na cisárskej univerzite v Neapole, kde sa zoznámil s dielami Aristotela. Napriek silnému odporu rodiny čoskoro vstúpil do nedávno založeného rádu dominikánov. V štúdiu pokračoval na univerzitách v Paríži a v Kolíne, kde študoval u Alberta Veľkého. Neskôr pôsobil a vyučoval v Paríži. V roku 1272 sa vrátil do Neapolu, aby tam založil generálne štúdium teológie a dopísal svoju Sumu teologickú a sériu komentárov. Rok a pol po príchode do Neapolu však s písaním skončil. Ako dôvod sa uvádza mystický zážitok, v ktorom hovoril so samotným Kristom. Po prebratí sa z neho vraj svojmu tajomníkovi povedal, že už písať nebude, pretože v porovnaní s tým, čo mu bolo práve odhalené, sa mu všetko čo napísal javí ako slama. Zomrel cestou na Druhý Lyonský koncil v Cisterciánskom kláštore Fossanova 7. marca 1274.

            Tomáš počas svojho života napísal množstvo spisov. Najznámejšie sú jeho tri teologické syntézy: Komentár k Sentenciám Petra Lombardského (Scriptum super libros Sententiarum, skrátene Sent.), Suma proti pohanom (Summa contra gentiles, skrátene S.c.g.) a Suma teologická (Summa theologiae, skrátene S.th.). Je tiež autorom mnohých dišputácií, komentárov k Svätému písmu, komentárov k Aristotelovi a ďalším filozofom, ako aj viacerých polemických spisov, menších pojednaní a listov. Z množstva tém, ktorým sa Tomáš venuje, spomenieme len nasledovné štyri.

Rozum a viera

            Prvou témou je vzťah medzi filozofiou a teológiu, teda vzťah medzi pravdami rozumu a pravdami viery. Pravdy viery pochádzajú zo zjavenia (ex revelatione), sú teda zjavené Bohom a sú zachytené v biblickom kánone a v dogmách. Tieto pravdy presahujú každú schopnosť ľudského rozumu a ľudský rozum ich nedokáže nijakým spôsobom dokázať ani vyvrátiť (napr. trojjedinosť Boha). Druhý spôsob poznania pravdy pochádza z rozumu (ex ratione). K pravdám rozumu prichádzame z poznania (stvorených) vecí a stačí nám k nim prirodzené svetlo rozumu. Ľudská prirodzenosť je totiž stvorená tak, že môže poznávať pravdu z vlastnej iniciatívy bez toho, že by k tomu potrebovala nejaké zvláštne osvietenie (polemika s illuminatio u Augustína). Podstatou ľudskej bytosti je, že dokáže poznávať tak jednotliviny, ako aj celok skutočnosti – všetko stvorené. Vďaka tejto schopnosti sa napokon môže vzťahovať aj k bytiu samotnému, teda aj k Bohu. K pravdám rozumu tak patrí aj to, že Boh je (Tomáš tu nadväzuje na aristotelovský motív nutnosti Prvého nehybného hýbateľa).

            Pravda viery a pravda rozumu sú ako dve cesty. Teológia vychádza z Boha a z jeho zjavenia a zostupuje k stvoreniu. Filozofia vychádza zo stvorenia, postupuje cez celok sveta a vystupuje až k poznaniu Boha. Medzi rozumom a vierou preto nie je spor. Vzťah medzi pravdami rozumu (filozofiou) a pravdami viery (posvätnou náukou), je vzťahom prirodzenosti (prirodzenej schopnosti človeka poznávať) a milosti (udelenej Bohom človeku prostredníctvom zjavených posvätných textov). Dary milosti sa pridávajú k prirodzenosti, ktorú nerušia, ale zdokonaľujú.

            Pravdy viery sú samozrejme nadradené (sú zjavené Bohom), no filozofiu nerušia. Napriek svojej nedokonalosti je filozofia pre vieru prospešná a teológovia ju majú používať ako pomocnú náuku. Filozofia pomáha/slúži viere (philosophia ancilla theologiae), lebo a) dokazuje predpoklady viery, ktoré musíme vo viere poznať, b) vedie k lepšiemu poznaniu vecí viery na základe podobnosti s prirodzenými vecami, c) plní funkciu pri obrane viery. Aby tak mohla činiť, musí mať filozofia istú mieru autonómie, ktorú jej Tomáš priznáva, aj keď, samozrejme, táto autonómia je v konečnom dôsledku vymedzená hranicami viery, ktorá filozofiu prekračuje.

Možnosť a skutočnosť, esencia a existencia

            Tomáš vo svojej ontológii bezprostredne nadväzuje na Aristotelov hylémorfizmus. Každá vec, ktorá existuje sa skladá z látky a formy. Aby mohla látka čo najlepšie prijať formu, je zbavená akéhokoľvek určenia a tvaru (je „zbavenosťou“). Forma aktívne tvaruje beztvarú látku, a tým určuje, čím daná vec je – určuje jej esenciu (bytnosť, podstatu, úsia). V stvorenom svete sa nevyskytuje ani látka o sebe (látka bez formy), ani forma o sebe (forma bez látky). Vo svete sa vyskytujú len konkrétne jednotlivé veci (teda zloženiny z látky a formy). Náš rozum je však schopný vďaka abstrakcii identifikovať z vnemov týchto vecí ich spoločné znaky a podľa nich veci roztriediť do druhov a rodov. Týmto spôsobom sme schopní veci kategorizovať.

            Látka a forma sú teda metafyzické aspekty konkrétnych reálnych vecí, aspekty, ktoré náš rozum dokáže v konkrétnych veciach odhaliť ako ich základné konštitutívne prvky. Príklad: Existujú len jednotlivé konkrétne duby. Neexistuje niečo také ako čistá forma duba (idea „dubovitosti“), ktorá by sa vyskytovala niekde „mimo“ konkrétneho duba. Rovnako nejestvuje nič také ako dubová látka (akýsi „živel“ či „atóm“ duba), nezávislá od konkrétneho duba. Existujú len jednotlivé duby – jedince, ktoré sú telesné a majú spoločnú esenciálnu vlastnosť, a to tú, že sú dubmi. Tieto jednotlivé duby zmyslovo vnímame a náš rozum dokáže odhaliť, že tieto jedince majú práve túto esenciálnu vlastnosť (vlastnosť „byť dubom“). Ostatné vlastnosti, ako napríklad rovný rast, počet listov, hrúbka kmeňa sú akcidentálnymi (prípadkovými/náhodnými) vlastnosťami. Vďaka esenciálnej vlastnosti vieme odlíšiť dub od vŕby (rozoznávame druhy) a stromy od travín (rozoznávame rody).

            Dvojica možnosť a skutočnosť umožňuje vysvetliť, prečo z dubového semienka vyrastie vždy len dub a nie hrab alebo sosna. Dubové semienko je potenciálny dub. Dub je aktualizáciou dubového semienka. Človek je schopný poznať, že toto semienko je semienko duba, ktoré za vhodných podmienok vyrastie v dospelý dub. Zároveň je človek schopný poznať, že táto esencia je počiatočnou i cieľovou príčinou duba. Tomáš (spolu s Aristotelom) tak pomocou dvojice možnosť a skutočnosť vysvetľuje nielen rast, ale akýkoľvek pohyb či zmenu. Pohyb je prechod z možnosti (potencie) do skutočnosti (aktu): to čo bolo len možné – potenciálne, má schopnosť premeny, uskutočňuje sa, aktualizuje (moja chôdza je, napríklad, neustálym prechodom z možnosti do uskutočnenia – každý nasledujúci krok je uskutočnením možnosti, v ktorej som bol v predchádzajúcom kroku).

            S procesom uskutočňovania súvisia už spomenuté pojmy látka a forma. Každá vec je spojením látky a formy. Forma je aktivitou, ktorá spôsobuje pohyb k uskutočneniu tejto veci. Látka je pasívna, charakterizuje ju schopnosť prijímať od formy určenie. Prijímaním formy látka túto formu individualizuje. Rovnaká forma sa nachádza v rozličných indivíduách. Napr. všetky jednotlivé (konkrétne) ľudské bytosti (indivíduá) sú uskutočnením jednej spoločnej formy – druhu človek, ku ktorému patria. Preto každého ľudského jedinca môžeme všeobecne nazvať výrazom „človek“. To, čo z človeka ako druhu, robí človeka jednotlivca, je látka. Látka je teda princípom individualizácie a jedinečnosti každého konkrétneho súcna.

            Keď zostaneme pri našich zjednodušujúcich príkladoch môžeme povedať, že Aristotelés si v metafyzike kladie otázku čo robí dub dubom a človeka človekom (a ako to poznávame). Nikdy si však nepoloží otázku, prečo existuje tento konkrétny dub, alebo tento konkrétny človek. Túto otázku v kontexte aristotelovskej metafyziky položí až Tomáš.

akt bytia
(actus essendi),
ktorý udeľuje Boh

možnosť
(potentia)

skutočnosť
(actus)

existencia

existujúce konkrétne jedinečné stvorené súcno

látka
(materia)

forma
(forma)

zbavenosť
(privatio)

esencia/bytnosť
(essentia)

            Položenie tejto otázky vyplýva z rozdielnych paradigiem, v ktorých títo autori tvoria svoju filozofiu – v zásadnej odlišnosti základného kultúrneho rámca ich myslenia. Boh Aristotelovej Metafyziky (prvý nehybný hýbateľ), ktorý je Aristotelovým metafyzickým konštruktom, nestvoril svet, a ani ho svet nezaujíma. Nezaujímajú ho teda ani jednotlivé veci (ani tie, čo existujú potenciálne, ani tie, čo existujú aktuálne). Ontologicky jednotlivina nezaujíma ani Aristotela. Ak skúma nejakú jednotlivinu, napríklad vás osobne, tak ju skúma len preto, aby zistil, čo je v tejto jednotlivine všeobecné – aby odhalil jej bytnosť/podstatu/esenciu. Vy samotný Aristotela ontologicky zaujímate len ako nositeľ vlastnosti, ktorá určuje to, že ste človekom, keďže „byť človekom“ je vašou bytnosťou/podstatou/esenciou (samozrejme, v etike, politike či rétorike Aristotela jednotlivec zaujíma, ale z iných než ontologických dôvodov). Situácia u Tomáša je iná. Jeho Boh je zjavený prostredníctvom posvätných textov, je trojjediný a stvoril svet z ničoho. Každé súcno (vec) je stvoreným súcnom (ens creatum). Toto stvorenie nie je len jednorazovým činom. Božia stvoriteľská aktivita je vo svete neustále prítomná. V každom časovom okamihu ktorákoľvek vec (súcno) existuje vo svete len vďaka Bohu. Boh každej existujúcej veci permanentne udeľuje actus essendi – akt bytia, ktorým túto vec udržiava v bytí ako existujúcu unikátnu vec.

            Tomáš súhlasí s Aristotelom, že každá vec je tým, čím je vďaka tomu, že je zložená z látky a z formy, a že forma je jej esenciou (určuje, akého druhu daná vec je). Takáto konkrétna vec však môže ale aj nemusí existovať. Ak existuje, existuje len vďaka tomu, že Boh jej udeľuje actus essendi. To, že ste človekom a nie napr. koňom je spôsobené tým, že máte esenciu človeka a nie koňa (patríte k druhu „človek“ a nie k druhu „kôň“). To, že ste konkrétnym človekom, teda ste to Vy – konkrétna jedinečná osoba, ktorá sa narodila a doteraz existuje, je spôsobené Bohom – tým, že Vám osobne (podobne ako každému zo súcien, ktoré existovali alebo existujú alebo budú existovať) udelil a udeľuje actus essendi – akt bytia. Toto je nóvum, ktoré Tomáš pridáva k aristotelovskej metafyzike. Aristotelés sa zaoberá otázkou bytia, ale nie otázkou existencie. Pre Tomáša je kľúčová existencia, pretože jeho Boh Stvoriteľ je Osobou, je to personálny všemocný Boh, ktorého vôľa sa vo svete neustále prejavuje. Tomášov Boh sa ako Osoba vzťahuje k Vám ako k osobe a Vy ako osoba sa môžete osobne vzťahovať k Nemu ako k Osobe. Tento dôraz na existenciu a na osobu je Tomášovým kľúčovým a originálnym rozvinutím aristotelovskej metafyziky. Zároveň je to spôsob, akým Tomáš zmieril Aristotela s kresťanským myslením. Je to tiež jeden z dôvodov, prečo sa súčasná kresťanská filozofia v podobe novotomizmu k Tomášovi stále hlási.

            To, čím konkrétna vec je, určuje jej esencia, to že táto vec existuje spôsobuje Boh tým, že jej udelí actus essendi. Vo veciach (v súcnach) teda tieto dve zložky (esencia a existencia) nie sú prítomné automaticky – veci tohto sveta sú kontingentné – môžu aj nemusia byť. Jediným súcnom, v ktorom sú esencia a existencia nutne spojené, je Boh. Preto Tomáš hovorí o Bohu ako o nevyhnutnom súcne (ens necessarium) a čistom akte (actus purus). Existencia nutne patrí k Bohu. Aká je však jeho esencia (čo Boh je) ostáva ľudskému rozumu skryté (z tohto dôvodu Tomáš odmieta Anselmov ontologický dôkaz Boha). V spoznaní nespoznateľnosti Boha prichádza ľudské myslenie o Bohu k svojmu zavŕšeniu. Boha teda nemôžeme poznať priamo (apriori), pretože to, čím je, nám ostáva skryté. Môžeme však o ňom usudzovať z účinkov jeho pôsobenia – z vecí sveta (aposteriori). Tu k slovu prichádza Tomášových päť ciest k poznaniu existencie Boha.

Päť ciest k poznaniu existencie Boha

Pozri príslušnú časť kapitoly Dôkazy existencie Boha.

Človek ako jednota tela a duše

            Z Aristotelovho hylémorfizmu vychádza Tomáš aj pri chápaní človeka, v jednom aspekte ho však výrazne mení a prispôsobuje kresťanskej zvesti. Podobne ako každé iné súcno, aj človek je zložený z látky a formy. Telo je látkou človeka, duša je jeho formou. Duša je substanciálnou formou človeka, ktorá aktívne formuje pasívne telo, určuje esenciu organizmu, teda to, že dané telo sa vyvinie tak, že patrí do druhu „človek“. Človek je vždy určovaný telesno-duševne. Známy výrok „anima forma corporis“ (duša je formou tela) tiež hovorí o tom, že pre ľudskú dušu je telo nevyhnutné preto, lebo duša potrebuje telo na to, aby mohla poznávať. Ako už vieme, východiskom poznania – tak pre Aristotela ako aj Tomáša – je skúsenosť nadobudnutá zmyslovým vnímaním (Tomáš odmieta augustínovskú ilumináciu). Tiež sme už hovorili o tom, že látka a forma sú metafyzické aspekty, ktoré nikdy nenájdeme „osamote“, ale vždy sa vyskytujú spolu v podobe konkrétnej veci. Rovnakými metafyzickými aspektami sú aj duša a telo. Neexistuje „telo o sebe“ a „duša o sebe“, existuje len jednotlivý človek s dušou a telom.

            Človek teda nie je ani duša, ani telo. Človek je „kompletný“ len ako spojenie týchto dvoch aspektov – ako jednota tela a duše. Samotné telo, ako aj samotná duša sú sami o sebe „nekompletné“. Týmto tvrdením sa Tomáš ostro a originálne vymedzuje voči celej novoplatónsko-augustiniánskej tradícii. V nej sa telo a duša chápu ako samostatné úplné podstaty. Duša je spojená s telom ako jedna samostatná podstata s druhou samostatnou podstatou, podobne ako je rybár spojený so svojím člnom. Človek je v tejto tradícii duša, ktorá používa telo podobne, ako rybár svoju loďku. Vzťah medzi dušou a telom teda nie je substanciálny ale len akcidentálny – mimovoľný. Podľa Tomáša je však človek bytostne utváraný tak dušou ako aj telom. Telo a dušu musíme chápať podobne ako látku a formu, ako dva metafyzické princípy, ktoré vytvárajú konkrétneho človeka. Človeku k jeho vlastnému uskutočneniu nestačí len duša, ale nevyhnutne potrebuje aj telo.

            Boh tvorí ľudskú dušu súčasne so splodením ľudského tela. Konkrétny človek (osoba) vzniká v konkrétnom čase ako duchovno-telesná jednota. To, že ľudská duša vzniká spolu s telom však podľa Tomáša neznamená, že by spolu s telom aj zanikala. Vďaka svojej najvyššej zložke – aktívnemu intelektu – pretrváva duša aj po smrti. V tomto duchovnom stave bez tela však existuje len ako „neúplná podstata“ – pretrváva v stave očakávania opätovného spojenia s telom, ktoré nastane po konci sveta pri vzkriesení. Za použitia aristotelovskej metafyziky a antropológie takto Tomáš filozoficky uchopuje novozákonnú zvesť o vzkriesení tela.

Podnety na zamyslenie

Vráťte sa v učebnici ku kapitole venovanej sporu o univerzálie, konkrétne k Tomášovmu umiernenému realizmu. Identifikujte, akú úlohu v tejto jeho pozícii zohráva jeho metafyzika.

Aký je hlavný rozdiel medzi Tomášovou a Aristotelovou metafyzikou?

Čo je nóvum Tomášovho chápania tela a duše u človeka a pri riešení akého sporu sa v súčasnosti tento pohľad niekedy uplatňuje?