VYBRANÉ KAPITOLY Z DEJÍN HELENISTICKEJ A STREDOVEKEJ FILOZOFIE
Helenizmus
Historická a kultúrna charakteristika helenizmu
Slovom helenizmus sa označuje približne tristoročné obdobie dejín, ktorého začiatok sa zvykne vymedzovať rokom 323 p. n. l., kedy umrel zakladateľ Macedónskej ríše Alexander Veľký, a koniec tohto obdobia rokom 31 pred p. n. l., kedy Octavian zvíťazil nad Marcom Antoniom pri Aktiu, čím bol definitívne porazený posledný zvyšok Macedónskej ríše – Ptolemaiovská dynastia v Egypte a potvrdená nadvláda Ríma.
Alexander III. Macedónsky (356 – 323 p. n. l.), všeobecne nazývaný Alexandros ho Megas – Alexander Veľký, nastúpil na trón ako 20 ročný. Počas 12 rokov vládnutia sa mu vďaka vojenskej sile a politickej stratégii podarilo nielen zjednotiť grécke obce a poraziť dávneho rivala Grékov – Perzskú ríšu, ale podmanil si aj celý vtedajší takzvaný obývaný svet (gr. oikúmené). Keď ako 32 ročný zomrel, jeho ríša zaberala oblasti Stredozemného a Čierneho mora, severovýchodnú Afriku (staroveký Egypt, Kyréna a Lýbia) a juhozápadnú Áziu (Blízky a Stredný Východ vrátane severozápadnej Indie).
Niekedy sa slovom helenizmus označuje celé obdobie antickej kultúry, ktoré nasleduje po období klasickom, teda od 4. st. p. n. l. až po záver antiky, symbolicky ohraničený rokom 529 n. l., kedy cisár Justinianus I. zakázal všetky pohanské školy (vrátane novoplatónskej akadémie), chrámy, divadlá. Filozofia v takto ohraničenom období potom vyzerá nasledovne:
helenizmus (4. – 1. st. p. n. l.) filozofické smery stoikov (Zénón, Kleanthés, Chrýsippos), epikurovcov (Epikúros, Hermachos) a skeptikov (Pyrrhón, Timón), pokračovanie platónskej akadémie a aristotelovskej peripatetickej školy
rímske obdobie (1. st. p. n. l. – 3. st. n. l.) filozofi a literáti Poseidónios, Seneca, Epiktétos, Marcus Aurelius, Cicero, Lucretius, Apulleius, Polybios, Plútarchos, Pausanias, Artemidóros, Diogenés Laertios, Stobaios
novoplatonizmus (3. – 6. st. n. l.) rozdelený na nekresťanský smer (Plótinos, Porfyrios, Iamblichos, Proklos) a kresťanskú patristiku (Justinos, Eirénaios, Kléméns Alexandrijský, Órigenés)
Proces helenizácie
Alexandrove výboje naštartovali proces helenizácie dobitých území. Kľúčovú úlohu pritom zohrala sieť miest, ktoré Alexander a jeho nasledovníci založili ako vojensko-strategické a komunikačno-správne uzly ríše. Okolo dvadsiatky z nich nieslo Alexandrovo meno – Alexandria. Mestá boli budované podľa vzoru gréckych miest a to tak politicky, ako aj kultúrne. Ich súčasťou boli mestské rady, súdy, chrámy, divadlá, kúpele, či gymnasiá, ktoré zabezpečovali telesnú a intelektuálnu výchovu v antickom duchu. Okrem rozvoja obchodu (povzbudeného aj vyrazením veľkého množstva mincí s Alexanderovou podobizňou, ktoré sa stali akousi dobovou „referenčnou menou“) a zlepšenia infraštruktúry, sa ďalším kultúrnym „tromfom“ helenizácie stal jazyk – zjednodušená gréčtina, takzvaná koiné (doslova „spoločná“ gréčtina), ktorá sa stala dobovou „lingua franca“ – hlavným dorozumievacím jazykom pestrej zmesi kultúr Macedónskej ríše.
Najväčším z helenistických miest bola Alexandria pri Egypte založená r. 323 p. n. l., ktorá počas svojho vrcholného rozkvetu mala okolo milión obyvateľov. Gréci ju nazývali jednoducho Megalopolis – Veľkomesto, ktorým aj skutočne bola. Nachádzali sa v nej široké ulice usporiadané do pravých uhlov, viacposchodové budovy, vodovodná sieť, kanalizácia, verejná doprava, knižnice, divadlá, kúpele. Podobne ako dnešné moderné mestá aj Alexandria bola multikultúrna. Žili v nej Gréci, Egypťania a početná menšina helenizovaných Židov, no vyskytovali sa tu aj ostatné národy tej doby – od Galov až po Indov. Ako trefne poznamenáva Z. Kratochvíl, chýbali už len autá a elektrika (hoci taxíky v podobe konských povozov boli bežné, a to vrátane mechanizmu, ktorý meral prejdenú vzdialenosť na spôsob dnešných taxametrov).
Helenistická veda
Začiatkom 3. st. p. n. l. bolo v Alexandrii pod patronátom Ptolemaiovcov založené Múseion (latinsky Musaeum, odtiaľ slovenské „múzeum“). Jeho najznámejšou súčasťou bola Alexandrijská knižnica, čítajúca viac než pol milióna zvitkov. Knižnice boli bežnou súčasťou helénskych miest a vyššie spoločenské vrstvy mali vlastné zbierky kníh (rozmohlo sa tiež pirátske „požičiavanie“ kníh z knižníc a ich „presun“ do iných knižníc). Múseion však neslúžilo len ako knižnica. Bolo predovšetkým výskumnou ustanovizňou, podobne ako u nás Slovenská akadémia vied, či skôr Institute of Advanced Study v americkom Princetone.
Slávni alexandrijskí gramatici a básnici založili v Múseione odbor literárnej kritiky, zostavili slovníky a pripravili kritické vydania starých textov, vrátane Homéra či Aristotela. Pôsobili tu matematik Eukleidés – zakladateľ axiomatickej geometrie, ktorého Stoicheia (Prvky) sa používali ako školská učebnica geometrie až do 19. storočia; svoje pokusy tu konal známy fyzik, matematik a konštruktér Archimédés; jedným z vedúcich Múseionu bol polyhistor Eratosthenés – zakladateľ matematickej geografie, ktorý spresnil dobové mapy a na základe meraní zemepisných šírok spočítal obvod zeme (jeho výsledok sa od moderných výpočtov líši zhruba o 1%); ale aj technicky orientovaný Hérón, ktorý skonštruoval napr. hydraulické chrámové dvere, mincový automat na svätenú vodu, mechanických sluhov miešajúcich víno s vodou, či funkčný model parnej turbíny.
Do centra pozornosti sa dostali aj ďalšie vedné oblasti. Hippokratovské lekárstvo našlo svoj vrchol v Galénovi (2. – 3. st. n. l.), ktorý rozvinul mnohé disciplíny vrátane anatómie, fyziológie, patológie, farmakológie a neurológie, ale aj filozofie a logiky. V astronómii pythagorejsky orientovaný Aristarchos zavŕšil náuku svojej školy o Zemi, ktorá obieha okolo Slnka spolu s ostatnými planétami. Jeho riešenie však nevyvolalo veľký ohlas a navyše bolo matematicky málo presné. Z pohľadu pozorovateľa vernejší a matematicky presnejší popis pohybu nebeských telies (so Zemou v strede vesmíru), podal Hipparchos. Ten rozvinul tzv. teóriu epicyklov, ktorá umožnila relatívne veľmi presné spočítanie postavenia planét v ľubovoľnom čase. Jeho prácu zavŕšil v 2. st. n. l. Klaudius Ptolemaios, ktorého výpočty boli prekonané až začiatkom novoveku. Na sklonku antiky (3./4. st. n. l.) sa napokon objavila aj alchýmia (Zósimos z Panapolisu).
Vplyv Helenizmu
Porážkou Macedónskej ríše Rimanmi sa historické obdobie helenizmu skončilo. Jeho kultúrny vplyv však pokračoval aj v nasledujúcich storočiach (najdlhšie sa udržal v Byzancii, a to až do začiatku 15. storočia). Vplyv Grékov na rímskych Latinov výstižne charakterizoval Horatius sentenciou: „Dobyté Grécko porazilo surových dobyvateľov a prinieslo svoje umenie sedliackym Latinom“ (Hor. Epist. 2,1,156 – 157). Rímska literatúra, sochárstvo, maliarstvo, ale aj lekárstvo, veda a technika stavali na gréckych znalostiach a vzoroch. Grécka koiné zostala dominantným jazykom vo východnej časti Rímskej ríše. Bežne sa však používala aj na západe. Mnohé diela rímskej filozofie a literatúry boli napísané po grécky a rímska elita hovorila a písala po grécky rovnako plynulo ako po latinsky. V koiné sú napísané aj prvé kľúčové texty kresťanstva, vrátane Nového Zákona.