VYBRANÉ KAPITOLY Z DEJÍN HELENISTICKEJ A STREDOVEKEJ FILOZOFIE
Skeptici
Vznik a vývoj skepticizmu
Treťou kľúčovou filozofickou školou helenizmu bol skepticizmus. Jeho názov je odvodený od gréckeho slova skepsis (σκέψις), ktoré znamená pozorovanie, uvažovanie, ohľad, úvaha, skúmanie. Za zakladateľa skepticizmu býva považovaný Pyrrhón z Élidy na Peloponéze. Bol o generáciu starší ako Epikúros a Zénón. Pochádzal z chudobných pomerov a živil sa ako maliar. Študoval u viacerých filozofov a ako účastník Alexandrovej cesty na východ sa stretol s indickými brahmanmi, ktorí vraj ovplyvnili jeho myslenie. Po návrate do Grécka sa usadil neďaleko rodnej Élidy.
Napriek tomu, že Pyrrhón mal mnohých obdivovateľov, nikdy nezaložil žiadnu „školu“ ani nič nenapísal. Dozvedáme sa o ňom od jeho žiaka Timóna z Fleiúntu, z ktorého diela Posmešky (Silloi) sa nám zachovalo niekoľko desiatok zlomkov. Pôvodne sa Timón živil ako tanečník a rôzne sa vzdelával. Uchvátený Pyrrhónom sa aj s rodinou presťahoval do Élidy. Po jeho smrti veľa cestoval, umrel v Aténach.
Antický skepticizmus má dve základné línie. Prvou je pyrrhonizmus, ktorý sa rozvíjal na začiatku a na konci helenizmu. V ranej fáze túto líniu reprezentujú spomenutí Pyrrhón a Timón (4. – 3. st. p. n. l.), v neskorej Ainesidémos, Agrippa a Sextos Empeirikos (1. – 3. st. n. l.). Druhou líniou je akademický skepticizmus (3. – 1. st. p. n. l.), ktorý sa rozvíjal v tzv. Strednej platónskej Akadémii, a ku ktorému patrili Arkesilaos a Karneadés.
Prirodzenosť vecí
V závere kapitoly venovanej helenizmu sme odcitovali pasáž, v ktorej Pyrrhónov žiak Timón hovoril, že ten, kto sa chce stať blaženým (eudaimón), si musí zodpovedať tri otázky: 1) aká je prirodzenosť vecí, 2) akým spôsobom sa máme voči veciam správať, 3) čo z toho vyplynie pre tých, ktorí sa budú takýmto (adekvátnym) spôsobom správať (Eusebius, Praep. evang. XIV, 18, 2,4 – 3,1). Ukážeme si, akým spôsobom si na tieto tri otázky odpovedá skeptik.
Na prvú otázku, týkajúcu sa prirodzenosti vecí, vraj Pyrrhón odpovedal tvrdiac, že veci sú „celkom rovnako nerozlíšiteľné, nemerateľné a nerozhodnuteľné“ (Eusebius, Praep. evang. XIV, 18, 3,2 – 3). Na rozdiel od celej gréckej filozofickej tradície, vychádza Pyrrhón z „metafyzického“ predpokladu, že samotná fysis v sebe neobsahuje nejaký typ poriadku (nie je v nej ani stoická nutnosť, ani epikurejská náhoda, ani nič iné). Nutným dôsledkom tohto provokačného tvrdenia je, že „naše zmysly ani názory ani nehovoria pravdu, ani sa nemýlia“ (Eusebius, Praep. evang. XIV, 18, 3,3 – 4). O svete, ktorý je sám indiferentný, nie je možné vypovedať ani pravdu ani nepravdu. Čo ale potom môžeme vôbec robiť, ako sa správať, keď nič čo je, nie je isté?
Ako sa k veciam správať
Cieľom Pyrrhónovej filozofie s najväčšou pravdepodobnosťou nebola epistemológia ale etika. Prichádzame k odpovedi na druhú otázku: akým spôsobom sa máme správať k veciam, ktoré sú indiferentné. Ak sú veci indiferentné, potom podľa skeptikov „máme byť bez názoru, neprikláňať sa ani na jednu stranu a byť neochvejní. O každej jednej veci máme hovoriť, že o nič viac je, ako nie je“ (Eusebius, Praep. evang. XIV, 18, 3,4 – 4,1).
Tézou ú mallon – o nič viac (toto ako tamto) skeptici nepopierali, že svet je a že ho vnímame, ale snažili sa vyhnúť akémukoľvek hodnoteniu. „[My skeptici] nepopierame, že človek vidí, ale len nevieme, ako vidí. Uznávame totiž to, čo sa javí, ale netvrdíme, že je aj skutočne také. Tiež cítime, že oheň páli, zdržiavame sa však odpovedať, či má páliacu prirodzenosť (fysis). Podobne vidíme, že niekto sa pohybuje a že hynie. Nevieme však, ako sa toto deje. Staviame sa len – ako hovoria – proti nezjavnému, ktoré stojí za zjavným.“ (D. L. 9, 104, 8 – 10). Ako vidíme, skeptik na svet okolo seba bez problémov reaguje. Keďže je však presvedčený, že svet je nepoznateľný, zdržiava sa výpovedí o ňom, zdržiava sa „nezjavných“ vysvetlení „zjavných“ fenoménov. Základným postojom skeptika sa tak stáva epoché (ἐποχή) – zdržanie sa súdu.
Skeptici sami seba považovali za pochybovačov (aporétikoi), skúmateľov (skeptikoi – odtiaľ aj ich pomenovanie), zdržanlivcov (efektikoi) a hľadačov (zététikoi) (D. L. 9, 69, 13). Všetky ostatné filozofické školy označovali za „dogmatické“, t. j. „tvrdiace“ a často vyvracali ich tvrdenia (dogmata – hanlivý význam toto slovo nadobudne až oveľa neskôr) (D. L. 9, 74, 1). Touto svojou činnosťou donútili mnohé zo škôl premyslieť, preformulovať, či argumentačne vylepšiť ich pôvodné tvrdenia. Obzvlášť s radosťou si takto skeptici „podávali“ stoikov.
Epoché
Primárnym cieľom prvých skeptikov však nebolo napádať tvrdenia konkurenčných škôl. Adept skepticizmu sa prostredníctvom tézy „o nič viac“ učí, že každé tvrdenie o skutočnosti (či už „prírodnej“ alebo „sociálnej“) je možné vyvrátiť. Učí sa „argumentovať na obe strany“, teda nájsť dostatočné množstvo argumentov v prospech nejakého tvrdenia a zároveň aj v prospech negácie daného tvrdenia. Z toho mu nakoniec vyplynie, že nejestvuje žiadne také tvrdenie (či protitvrdenie), ktoré by bolo možné označiť za jednoznačne pravdivé alebo nepravdivé.
Výcvikom v uvedomovaní si rovnosti všetkých tvrdení sa adept skepticizmu cvičí v „neprikláňaní“ sa k nejakej strane, aby tak dospel až k epoché – zbaveniu sa súdu o veciach – schopnosti „nič nevymedzovať a o ničom sa nevyjadrovať v zmysle nesporného tvrdenia“ (Galénos, De opt. doctr. 1, 40,1 – 7).
Epoché – výraz s ktorým sa stretávame v Husserlovej fenomenológii a v gestalt terapii – má svoj terapeutický rozmer aj v pyrrhónskom skepticizme. Skeptici zdôrazňovali, že odstránením našich presvedčení odstránime namyslenosť a hnevlivosť. To vraj dosvedčoval aj samotný Pyrrhón svojím životným príbehom. Podľa Diogena Laertského bol Pyrrhón v mladosti vznetlivý, ale neskôr, vycvičený skeptickou metódou, vždy zachovával rovnaký postoj a tvárnosť (D. L. 9, 63). Timón jeho pokoj dokonca prirovnával k pokojnému životu boha Hélia – Slnka (D. L. 9, 65, 7 – 9). To vraj nakoniec ocenila aj Pyrrhónova rodná Élida ktorá ho poctila tým, že ho ustanovila veľkňazom a kvôli nemu odhlasovala oslobodenie všetkých filozofov od daní (D. L. 9, 64).
Videli sme, že tak epikurejci ako aj stoici vychádzali z predpokladu, že ľudská prirodzenosť je presne daná a že človek prirodzene smeruje k tomu, čo je pre neho (prirodzene) dobré (či už rozkoš u epikurejcov alebo sebazachovanie u stoikov). Dobro od zla sa teda dá presne (aj keď nie ľahko) odlíšiť. Blaženosť sa v prípade týchto dvoch helenistických smerov dosahuje voľbou dobrých vecí a odmietaním zlých vecí. Hodnoty, ktoré si má človek zvoliť alebo odmietnuť, vyplývajú z jeho prirodzenosti a sú „objektívne“ určiteľné.
Skeptik je vycvičený v epoché. Pyrrhón vraj hovoril, že „nič nie je ani krásne ani mrzké, ani spravodlivé, ani nespravodlivé. A podobne u všetkých vecí nie je nič na základe pravdy, ale všetko ľudia konajú na základe konvencie a zvyku“ (D. L. 9, 61, 8 – 10). Pre skeptikov teda nejestvuje kritérium, podľa ktorého by sme mohli neomylne rozdeliť veci na „prirodzene dobré“ a „prirodzene zlé“. Ľudské nešťastie spočíva v tom, že ľudia túžia po „skutočne“ dobrých veciach a boja sa „skutočne“ zlých vecí. „Duševnému nepokoju sa bude možné vyhnúť len vtedy, ak by sme tomu, kto ním trpí práve preto, lebo sa vyhýba zlu a zo všetkých síl sa ženie za dobrom, ukázali, že nič nie je dobré ani zlé svojou prirodzenosťou“, hovorí neskorý skeptik Sextos Empeirikos (Adv. math. 11, 140, 1 – 6). Ľudské nešťastie podľa skeptikov pramení v skalopevnom presvedčení o „Pravde“ a v trvaní na „Hodnotách“.
Od zamĺknutia v reči po absolútny pokoj
Dostávame sa k odpovedi na tretiu vyššie položenú otázku. Podľa Timóna pre tých, ktorí sa správajú podľa skeptikov, „vyplynie ako následok spočiatku zmĺknutie v reči (afasia), potom však neotrasiteľnosť (ataraxia)“ (Eusebius, Praep. evang. XIV, 18, 1, 4,2 – 3). Dôsledkom epoché je „zamĺknutie v reči“ – zbavenie „nutkania“ vyslovovať sa o veciach ako o pravdivých alebo nepravdivých, dobrých alebo zlých, či chápať ich ako „prirodzenú“ hodnotu. Práve toto nutkanie vyvoláva podľa skeptikov v človeku duševný nepokoj.
Spomenuli sme už, že skeptik nepopiera to, že jestvuje svet a že ho vnímame, ale zdržuje sa úsudku o podstate sveta a o podstate nášho vnímania. Podobne skeptik nepopiera, že ľudia majú hodnoty, zdržiava sa však tvrdenia, že niečo je dobré alebo zlé zo svojej prirodzenosti. Každá hodnota je len zvykom, konvenciou, preto skeptik na žiadnej z nich nebude trvať. Mohlo by sa zdať, že odmietnutie (absolútnych) hodnôt bude viesť skeptika k úplnej nečinnosti. Diogenés Laertský však uvádza, že hoci sa Pyrrhón „vo filozofii riadil zásadou zdržanlivosti v úsudku, nekonal v jednotlivých prípadoch neprozreteľne“ (D. L. 9, 62, 6 – 7).
Skeptik vie, že má potreby (pociťuje hlad, bolesť, radosť) a tieto potreby napĺňa. Zároveň však vie, že hodnoty spojené s napĺňaním potrieb sú len konvenciou. Nezdržiava sa samotného života, zdržiava sa len dogmatických skúmaní o živote. Akceptuje konvencie a zvyk bez toho, aby im pripisoval absolútnu hodnotu. Neriadi sa teóriami, ale vlastnými inštinktmi a intuitívnou vierou v dobré konanie. Skeptik žije v „tu a teraz“, jeho ataraxia – neotrasiteľnosť – duševný pokoj vyplýva z jeho zmierení sa s vecami, ktoré sú indiferentné, v nelipnutí na nijakom presvedčení a v pripravenosti kedykoľvek prehodnotiť svoje hodnoty.
Podnety na zamyslenie
Pocvičte sa v skeptickej metóde „o nič viac“ – vyberte si nejaké tvrdenie (problém) a skúste nájsť čo najviac argumentov pre a čo najviac argumentov proti.
Zamyslite sa nad hodnotami, ktoré zastávate, skúmajte, prečo sú pre vás hodnotami.
Všímajte si, v čom všetkom podliehate konvenciám.
Všimnite si nejaké svoje presvedčenie (od „vedeckého“ – napr. vláknina je zdravá, až po „etické“ – napr. pomáhať je dobré) a skúmajte, ako by ste dokázali jeho platnosť bez toho, aby ste sa odvolali na autoritu alebo „zaklínadlá“ typu „je všeobecne známe“, „každý predsa vie“, „je vedecky dokázané“ a pod.
Čo si myslíte, je to, čo chápeme ako prírodné zákonitosti (napríklad kauzalita) naozaj realitou, alebo to je len sofistikovaný spôsob, akým nás naše „magické myslenie“ utvrdzuje v tom, že svet je zrozumiteľný a realita poznateľná?
V čom môžu spočívať výhody a nevýhody skeptického života bez hodnôt?
Súčasťou diskusie okolo Pyrrhóna je aj vplyv východného myslenia na jeho filozofiu. V čom by ste tento vplyv videli vy?
Pozrite si populárny TED talk Anila Setha Your brain hallucinates your conscious reality:
https://www.youtube.com/watch?v=lyu7v7nWzfo
Identifikujte v ňom motívy, s ktorými by antickí skeptici súhlasili (je ich tam viacero). Pokúste sa nájsť aj motívy stoické a epikurejské.