VYBRANÉ KAPITOLY Z DEJÍN HELENISTICKEJ A STREDOVEKEJ FILOZOFIE
Epikurejci
Epikúrov život, dielo a liečiteľské poslanie
Epikúros (341 – 270 p. n. l.) sa narodil na ostrove Samos v Egejskom mori. Do Atén prišiel okolo roku 306 p. n. l. aj so svojimi priaznivcami. Spoločne odkúpili menšiu parcelu hneď za mestskými hradbami, a vybudovali na nej tzv. Záhradu (Képos), preto ich aj prezývali „filozofmi zo záhrady“. Spoločenstvo epikurejcov bolo otvorené všetkým sociálnym vrstvám, nechýbali v ňom ani ženy, deti, hetéry a otroci. Mnohí ich znevažovali a označovali za nehanebníkov, no oni sami vo svojej komunite žili prostým životom. Vyhýbali sa politike a – okrem svojho majstra – mali v najväčšej úcte puto priateľstva.
Epikúros patril medzi najplodnejších autorov staroveku. Vraj po ňom zostalo okolo 300 zvitkov (D. L. 10, 26). Dnes máme zachované len tri jeho listy a tzv. Hlavné články učenia – krátku zbierku jeho náučných sentencií. V jednom zo zachovaných listov – tzv. Liste Menoikeiovi (D. L. 10, 122 – 138) – Epikúros vykladá svoje etické postoje. Práve oň oprieme hlavnú časť výkladu.
List začína slovami: „Ani za mladi sa nemá odkladať so štúdiom filozofie, ani v starobe sa nemá ochabovať v jej pestovaní. Lebo nikto nie je ani nedozretý, ani prezretý na to, aby sa staral o zdravie svojej duše“ (D. L. 10, 122, 1 – 3). O pár riadkov ďalej dodáva, že nenájsť si čas na filozofiu je rovnaké, ako nenájsť si čas na blaženosť (eudaimonia) (D. L. 10, 122,5). Epikúros teda hneď na začiatku vytyčuje praktickú, terapeutickú líniu svojho myslenia: podobne ako je úlohou lekárstva starostlivosť o zdravie tela, úlohou filozofie je starostlivosť o zdravie duše. Filozofiu Epikúros nechápe „akademicky“ ako teoretickú špekuláciu určenú úzkemu okruhu expertov. Snaží sa ju podať tak, aby bola prístupná aj „obyčajným ľuďom“ (por. Cicero, Tusc. disp. 4, 3). Chápe ju prakticky – ako prostriedok, ktorý nám umožní starať sa o svoju dušu spôsobom, ktorý nás dovedie k blaženému životu.
Štyri druhy strachu a ich prekonanie
Najväčšou prekážkou blaženého života je podľa Epikúra strach. Štyrmi hlavnými strachmi sú strach z bohov, zo smrti, z utrpenia a z nedosiahnuteľnosti šťastia. Prvé dva lieči epikurejská fyzika, druhé dva etika. Všetky štyri postupne preskúmame. V tejto kapitole sa sústredíme na prvé dva.
V Liste Menoikeiovi (D. L. 10,123 – 124) Epikúros hovorí, že ľudová predstava o bohoch vychádza z klamlivých domnienok, lebo ľudia bohom pripisujú vlastnosti, ktoré pozorujú sami u seba. No jediné čo podľa Epikúra môžeme o bohoch naozaj pravdivo povedať je, že sú to bytosti nesmrteľné a blažené. V Liste Hérodotovi (D. L. 10, 77), venovanom výkladu fysis (ktorej súčasťou sú aj bohovia), Epikúros vysvetľuje, že prejavy hnevu a priazne vznikajú zo slabosti, strachu a závislosti na okolí a sú v príkrom rozpore s blaženosťou. Bohovia, ktorí by ľudí odmeňovali alebo trestali, by podliehali týmto stavom a nemohli by byť blažení. Keďže blažení nutne sú, o svet sa nestarajú.
Epikúros nie je ateista v novovekom slova zmysle, je dokonca presvedčený, že naše poznanie existencie bohov „spočíva na samozrejmej istote“ (D. L. 10, 123). Do ľudských záležitostí však nijako nezasahujú, ani nemajú žiaden kontakt so svetom. Z tohto dôvodu tiež epikurejci odmietajú možnosť veštenia, ktoré bolo u Grékov založené hlavne na pozorovaní a výklade božských znamení v prírode (napr. letu vtákov, či tvare vnútorných orgánov obetovaných zvierat). Epikurejskí bohovia sú mimo sveta. Ľudia sa nemôžu spoliehať na ich priazeň, no zároveň sa nemusia obávať ani ich nepriazne. Človek nijako nepodlieha sfére ich vplyvu. Závisí len od neho samotného, akým spôsobom naloží so svojím životom.
Druhý strach – strach zo smrti – Epikúros rieši tiež prostredníctvom svojej fyziky a kanoniky (t. j. „teórie poznania“). Epikurejci sú zástancami démokritovského atomizmu. Všetko vo svete je podľa nich zložené z dvoch základných komponentov – atómov a prázdna. Z nich je zložená aj ľudská duša, ktorej základnou vlastnosťou je vnímanie. Vnímame vďaka tomu, že z vecí sa v neustálom rýchlom slede uvoľňujú atomárne obrázky (eidola), ktoré narážajú na naše zmyslové orgány. V našej pamäti sa vnemy ukladajú ako predstavy, a duša si z nich vytvára domnienku. Ak je táto domnienka potvrdená ďalším zmyslovým vnímaním (alebo ak ju ďalšie zmyslové vnímanie nevyvracia), vzniká z nej pravdivá predstava. Človek pre svoju orientáciu vo svete nič viac nepotrebuje. Ak používa svoje zmysly adekvátne, dokáže podľa epikurejcov zistiť, „ako sa veci majú“ a podľa toho sa aj správne rozhodovať.
Zmyslové vnímanie je okrem nášho myslenia dôležité aj pre pociťovanie strasti alebo slasti. Smrti sa podľa Epikúra bojíme predovšetkým preto, lebo sa bojíme bolesti. Smrť však znamená „koniec zmyslového vnímania“ (D. L., 10, 124). Po smrti dochádza k rozpadu zhluku atómov duše rovnako, ako sa rozpadajú zhluky atómov tela. Keďže duša po smrti nie je schopná vnímania, nie je schopná pociťovať ani bolesť, ani slasť. „A tak najhroznejšie zo ziel, smrť, sa nás netýka, pretože keď sme tu my, nie je tu ešte smrť, a keď je tu už smrť, nie sme tu už my“ (D. L. 10, 125). Zbavenie sa strachu zo smrti však nemá len svoj „kognitívno-emocionálny“ aspekt. Epikúros k nemu pridáva aj jeden praktický – etický dôsledok: „pravdivé poznanie, že smrť sa nás netýka, nám dovoľuje užívať smrteľný život, nepridávajúc k nemu nekonečný čas, ale naopak, zbavuje nás túžby po nesmrteľnosti“ (D. L. 10, 124,8 – 125,1). Múdry človek sa preto života ani nezrieka, ani sa ho nebojí (D. L. 10, 126). Odmietnutím strachu z bohov, strachu z nežitia a prijatím radikálnej smrteľnosti ľudskej bytosti Epikúros upriamuje pozornosť na aktuálne prežívaný život. Zároveň človeka vyzýva k aktivite a plnej zodpovednosti za to, ako so svojím životom naloží.
Rozkoš a strasť
Kľúčovými termínmi pre epikurejskú etiku je dvojica pocitov rozkoše a strasti (rozkoš = slasť – hédoné – ἡδονή; strasť = bolesť – algédón, lypé – ἀλγηδών, λύπη). Podľa epikurejcov je rozkoš „začiatkom a cieľom blaženého života. Spoznali sme ju ako prvé a vrodené dobro, od nej vychádzame pri každej voľbe a odmietaní a k nej sa obraciame, súdiac o každom dobre podľa tohto citu“ (D. L. 10, 128,11 – 129,3). Rozkoš je vrodená všetkým živým bytostiam, ktoré vnímajú. Slúži im ako základný cit (pathos), podľa ktorého sa orientujú vo svete.
Napriek tomu, že rozkoš je vždy dobrom, nevolíme si každú rozkoš a neodmietame každú bolesť. Keďže ľudské bytosti sú schopné uvážiť si svoju voľbu a odmietnutie, často dávajú prednosť bolesti pred rozkošou (D. L. 10, 128 – 130). Preto si napríklad dobrovoľne volíme bolestný lekársky zásah. Dôvodom našej voľby je očakávanie ešte väčšej rozkoše. Očakávanou rozkošou je v tomto prípade dobrý zdravotný stav, ako predpokladaný výsledok bolestivého lekárskeho zákroku. Podobne mnohé rozkoše odmietame – napríklad sa zdržíme požitia ťažkého jedla, pretože nás po jeho zjedení zvykne bolieť brucho.
Tri druhy žiadostí
Rozkoš vzniká uspokojením nejakej žiadosti (epithymia), strasť jej neuspokojením. Slovo „žiadosť“ sa tu chápe v širšom slova zmysle, a dnes by sme ho mohli interpretovať ako „potrebu“. Aby sme vedeli, ktorú rozkoš si máme voliť a ktorú odmietnuť, musíme poznať prirodzenosť jednotlivých žiadostí, t. j. potrieb. Podľa Epikúra si treba uvedomiť, „že zo žiadostí jedny sú prirodzené, druhé márne a z prirodzených zase jedny nevyhnutné, druhé iba prirodzené. Z nevyhnutných jedny sú nevyhnutné pre blaženosť, druhé pre uspokojenie tela, iné pre život sám“ (D. L. 10, 127,7 – 128,1).
Epikurejci teda rozdeľujú žiadosti/potreby do dvoch základných skupín – na „prirodzené“ (fysikai) a na „márne“ (kenai – doslova prázdne, jalové). V skupine prirodzených žiadostí ďalej rozlišujú žiadosti „prirodzené nevyhnutné“ a „iba prirodzené“, ktoré si tu pracovne nazveme „nie nevyhnutné“. Dostávame tak tri druhy žiadostí – tri druhy potrieb, ktorých uspokojenie prináša rozkoš.
Prvým druhom sú prirodzené nevyhnutné žiadosti. Sú to žiadosti, ktorých uspokojenie je nutné na to, aby sme prežili, napríklad základné potraviny alebo adekvátna miera odpočinku.
Druhým druhom sú prirodzené nie nevyhnutné žiadosti. Tie síce nie sú nutné pre naše prežitie, ale sú v súlade s našou prirodzenosťou a pomáhajú udržiavať naše telo, dušu či celkový životný pocit v dobrom stave. Medzi ne môžeme počítať napríklad pravidelnú telesnú aktivitu, pestrý výber zdravého jedla, či chvíle strávené v kruhu našich priateľov.
Tretím druhom žiadostí sú márne žiadosti, akými sú napríklad nezdravé jedlo, prepychový nákladný spôsob života, či prehnané spoločenské ambície (preto epikurejci uprednostňovali jednoduchý život v komunite pred politickou angažovanosťou). Tento druh žiadostí máme podľa Epikúra zavrhnúť.
Otázka životných priorít
Nevyhnutnou podmienkou blaženosti je spravenie si „poriadku“ v životných prioritách – v hodnotách a cieľoch. Epikúros za veľké dobro pokladá sebestačnosť (autarkeia). Najpríjemnejší život podľa neho žijú tí, ktorí sa dokážu uspokojiť s málom, teda s tým, čo je nevyhnutné. Chlieb a voda „vyvolávajú vrcholnú rozkoš, ak ich niekto užíva, keď ich potrebuje“ (D. L. 10, 131,2). Jednoduché jedlá upevňujú ľudské zdravie a robia človeka čulým pre každodenné činnosti.
Zdôraznenie sebestačnosti však neznamená, že by epikurejci uprednostňovali výhradne len prirodzené nevyhnutné žiadosti, ale to, že sú v prípade núdze schopní uspokojiť sa s málom. Epikurejec je schopný užívať si aj primeraný nadbytok – teda prirodzené nie nevyhnutné žiadosti. Je však presvedčený, že „najpríjemnejšie užívajú nadbytok tí, ktorí sa najlepšie vedia bez neho zaobísť“. Prirodzené žiadosti (či už nevyhnutné alebo nie nevyhnutné) je možné ľahko uspokojiť, „kým to, čo je márne a zbytočné, ťažko sa dá zaobstarať“ (D. L. 10,130).
Márne žiadosti sú nákladné. Čím nákladnejšie žiadosti máme, tým viac prostriedkov potrebujeme na ich zaobstaranie. Čím viac prostriedkov potrebujeme, tým viac rastie náš strach z ich nedostatku, lebo si už nedokážeme predstaviť spokojný život bez nákladných žiadostí. Zlým nastavením priorít v nás vznikajú klamné domnienky, „ktoré napĺňajú duše najväčším zmätkom“ (D. L. 10, 132) a vedú k strasti (utrpeniu), ktorá je hlavnou prekážkou blaženého života. Ak si naopak zvykneme radovať sa z uspokojovania prirodzených žiadostí, budeme podľa epikurejcov žiť spokojne a bez strachu. Jednoduché veci sa dajú zaobstarať bez veľkých nákladov, preto sa nemusíme báť, že nedosiahneme šťastie, ak nebudeme mať veľa prostriedkov.
Druhy rozkoší
Cieľom života u epikurejcov je, ako sme už spomenuli, rozkoš. Zároveň vidíme, že táto rozkoš úzko súvisí s hodnotami a so schopnosťou umierneného napĺňania žiadostí. V čom teda spočíva epikurejská rozkoš? Epikurejci rozlišujú rozkoše telesné a duševné; a kinetické a stabilné. Telesné rozkoše sa týkajú telesných potrieb, duševné potrieb duševných. Kinetické rozkoše sú rozkoše, ktorých naplnenie rýchlo pominie, stabilné majú trvalejší charakter (D. L. 10, 136 – 137). Napríklad: uhasenie smädu pohárom vody je telesnou kinetickou rozkošou; smiech rozkošou kinetickou duševnou; dobrá telesná kondícia rozkošou stabilnou telesnou a radosť z dobrých a verných priateľov rozkošou stabilnou duševnou.
Podľa epikurejcov máme v živote uprednostňovať stabilné rozkoše pred kinetickými. Kinetické rozkoše majú slúžiť ako povzbudenie pre dosiahnutie stabilných rozkoší. Duševné rozkoše považujú epikurejci za silnejšie a trvalejšie než telesné. Telesná rozkoš jestvuje len v prítomnosti, pričom duševná jestvuje aj v prítomnosti aj v budúcnosti, pretože duša je schopná spomínania a očakávania. Rovnako je to aj s opakom rozkoše – strasťou. Duševná strasť je silnejšia (horšia) než telesná. Telesná strasť je prítomná len keď prebieha. Duša však na ňu môže mať nepríjemné spomienky, alebo sa obávať očakávanej strasti.
Ataraxia – hlavný znak kvalitného života
Uvedené rozlíšenie „sily“ rozkoší má pre epikurejcov kľúčový význam. K životnej spokojnosti nevedie stupňovanie rozkoší (to by viedlo k potrebe zvyšovania stimulácie uspokojenia, a teda k postupnému prechodu od nevyhnutných až k márnym žiadostiam). Najvyššou rozkošou je neprítomnosť strasti. Najvyššou telesnou rozkošou sa tak stáva neprítomnosť telesnej strasti, ktorú nazvú bezbolestnosť (aponia – ἀπονία). Najvyššou duševnou rozkošou sa stáva neprítomnosť duševnej strasti, ktorú nazvú neotrasiteľnosť (ataraxia – ἀταραξία) (D. L. 10, 136). Keďže sú duševné rozkoše silnejšie ako telesné, najvyššou rozkošou a cieľom epikurejského života je ataraxia – neprítomnosť duševného nepokoja. Kto je v dobrom duševnom rozpoložení, dokáže zvládnuť aj telesnú bolesť.
A tak, uzatvára Epikúros svoj List Menoikeiovi, „počiatkom toho všetkého a najväčším dobrom je rozumnosť (fronésis). Preto má tiež rozumnosť väčšiu cenu ako filozofia. Z nej pochádzajú všetky ostatné cnosti, lebo ona nás učí, že nemožno žiť príjemne, ak nežijeme rozumne, krásne a spravodlivo, a zase že nemožno žiť rozumne, krásne a spravodlivo, ak nežijeme príjemne“ (D. L. 10, 132,6 – 10). Filozofia u epikurejcov nemá zmysel ako teoretické skúmanie. Je užitočná vtedy, ak je „rozumná“, t. j. ak umožní človeku rozumne si určiť hodnoty a priority, ktoré ho dovedú ku kvalitnému životu.
Podnety na zamyslenie
Nájdite ďalšie aplikácie epikurejského postoja k životu.
Aký je moderný význam slova „epikurejec“ a nakoľko sa zhoduje s tým, čo ste sa dozvedeli o starovekých epikurejcoch?
Pozorujte počas dňa svoje rozličné potreby (žiadosti) a skúste ich roztriediť do vyššie spomenutých troch Epikúrových kategórií (prirodzené nevyhnutné, prirodzené nie nevyhnutné, márne). Vymyslite aj ďalšie príklady.
Spomeňte si na štyri strachy, ktoré nám podľa epikurejcov zabraňujú byť blaženými a na spôsoby, akými ich epikurejci odporúčajú prekonať. Súhlasíte s takýmto spôsobom prekonávania? Pridali by ste k epikurejským strachom aj nejaké ďalšie?
Čo je rozkoš pre Vás a ako ju dosahujete?
Súhlasíte skôr so stoikmi, ktorí tvrdia, že základným „pudom“ živočíchov (vrátane človeka) je vyhľadávať to, čo mu prospieva a vyhýbať sa tomu, čo mu škodí, alebo skôr s epikurejským tvrdením, že každý živočích prirodzene smeruje k slasti a vyhýba sa strasti. V čom sú tieto dve presvedčenia podobné a v čom sa líšia?