VYBRANÉ KAPITOLY Z DEJÍN HELENISTICKEJ A STREDOVEKEJ FILOZOFIE

            Stredoveká filozofia stavia na základe náboženskej viery v zjavenie a na vzťahu k osobnému Bohu. Filozofia má vychádzať zo zjavenej pravdy (teda zo Svätého Písma), ktorá stojí nad pravdou rozumu. Správne filozofuje ten, kto filozofuje z viery. Stredoveká filozofia sa zároveň neustále vyrovnáva s antickým myslením. Grécke filozofické texty sa čítajú z hľadiska skúsenosti viery a kresťanská viera sa reflektuje pomocou gréckej filozofie. Stredoveká filozofia sa tak rozvíja na pozadí antiky, preberá jej myšlienkový aparát a špecifickým spôsobom ho rozvíja.

            Špecifiká stredovekého filozofického myslenia uvidíme najlepšie na porovnaní antického a kresťanského prístupu k človeku, svetu a Bohu. V antickom myslení je svet samostatným princípom, bohovia sú jeho súčasťou a pôsobia v rámci prirodzených pravidiel sveta. V kresťanskom myslení sú Boh a svet myslené radikálne inak. Pre kresťanskú filozofiu je typické stvorenie sveta z ničoho (Creatio ex nihilo). Boh je Stvoriteľ, absolútny Suverén, Subjekt, Osoba, Ja, je to dynamický trojpersonálny princíp života, ktorého základom je láska. Svet je Bohom chcené dobré stvorenie povolané z ničoty do existencie, ktoré Boh permanentne udržuje v bytí.

            Antické chápanie sveta a času je prevažne cyklické. Svet sa chápe ako striedanie veľkých kozmických cyklov jeho vzniku a zániku (Platón, stoici), prípadne ako nevzniknutý a nezanikajúci cyklický pohyb nebeských telies (Aristotelés). Čas je chápaný ako miera pohybu, rozumej kruhového pohybu nebeských telies (Aristotelés), alebo ako pohyblivý (a opäť v princípe kruhový) obraz večnosti (Platón). Kresťanstvo (rovnako ako Judaizmus a Islam) patrí k eschatologickým náboženstvám (z gr. eschaton – „to posledné“, „koniec“). Svet je stvorený Bohom, má teda svoj začiatok a smeruje k svojmu koncu. V kresťanskom myslení je týmto koncom apokalypsa (z gr. apokalypsó – „odkrývam“) – odkrytie Božej tváre, druhý príchod Krista, posledný súd, návrat všetkého stvoreného k Stvoriteľovi. To prináša špecificky dejinný pohľad na čas. Svet je stvorený v konkrétnom časovom momente (svet a čas sú stvorené naraz), v konkrétnom dejinnom okamihu sa v ňom zjavuje Boh v podobe božieho Syna – Krista, ktorý prináša vykúpenie, a napokon svet smeruje ku konkrétnemu časovému okamihu posledných dní. Svet teda nie je opakujúcim sa cyklom, ale originálnou líniou udalostí s pevne určeným začiatkom, kľúčovými dejinnými zvratmi a konečným cieľom – od stvorenia cez vykúpenie po spásu.

            Pokiaľ sa antická filozofia sústredila na hľadanie všeobecného, v kresťanskej filozofii sa objavuje silný motív dejinného a individuálneho. Pre antického človeka znamená smrť koniec. Nesmrteľnosť je vyhradená bohom, jediné, čo po mŕtvom ostáva je spomienka v mysliach potomkov. Viacerí grécki filozofi síce začnú hovoriť o duši ako o nesmrteľnej, no za nesmrteľnú zvyčajne označia len jej najvyššiu – rozumovú zložku, ktorá prakticky nie je nijak spojená s osobným životom človeka. Pre kresťanskú filozofiu je človek bytostne duch v tele, je bohom stvorenou a chcenou individuálnou bytosťou. Človek je jednotlivcom, osobou povolanou k trvalému dialógu s Bohom, obdarenou slobodnou vôľou a svedomím. Vďaka svojej viere – odvahe vykročiť – môže človek smerovať buď k Bohu a spáse, alebo k sebectvu a zatrateniu. Spása alebo zatratenie sa viaže na konkrétnu osobu, na jej konkrétne pocity, myšlienky a činy, na „osobnú históriu“. Vykúpenie nie je vyslobodenie duše z tela, ale z mŕtvych vzkriesené indivíduum (s telom aj dušou). Stredoveká filozofia tak tematizuje pojmy ako subjekt, osoba, slobodná vôľa, či dejiny – pojmy, bez ktorých by novoveké myslenie bolo nemysliteľné.