VYBRANÉ KAPITOLY Z DEJÍN HELENISTICKEJ A STREDOVEKEJ FILOZOFIE

            Položenie tejto otázky vyplýva z rozdielnych paradigiem, v ktorých títo autori tvoria svoju filozofiu – v zásadnej odlišnosti základného kultúrneho rámca ich myslenia. Boh Aristotelovej Metafyziky (prvý nehybný hýbateľ), ktorý je Aristotelovým metafyzickým konštruktom, nestvoril svet, a ani ho svet nezaujíma. Nezaujímajú ho teda ani jednotlivé veci (ani tie, čo existujú potenciálne, ani tie, čo existujú aktuálne). Ontologicky jednotlivina nezaujíma ani Aristotela. Ak skúma nejakú jednotlivinu, napríklad vás osobne, tak ju skúma len preto, aby zistil, čo je v tejto jednotlivine všeobecné – aby odhalil jej bytnosť/podstatu/esenciu. Vy samotný Aristotela ontologicky zaujímate len ako nositeľ vlastnosti, ktorá určuje to, že ste človekom, keďže „byť človekom“ je vašou bytnosťou/podstatou/esenciou (samozrejme, v etike, politike či rétorike Aristotela jednotlivec zaujíma, ale z iných než ontologických dôvodov). Situácia u Tomáša je iná. Jeho Boh je zjavený prostredníctvom posvätných textov, je trojjediný a stvoril svet z ničoho. Každé súcno (vec) je stvoreným súcnom (ens creatum). Toto stvorenie nie je len jednorazovým činom. Božia stvoriteľská aktivita je vo svete neustále prítomná. V každom časovom okamihu ktorákoľvek vec (súcno) existuje vo svete len vďaka Bohu. Boh každej existujúcej veci permanentne udeľuje actus essendi – akt bytia, ktorým túto vec udržiava v bytí ako existujúcu unikátnu vec.

            Tomáš súhlasí s Aristotelom, že každá vec je tým, čím je vďaka tomu, že je zložená z látky a z formy, a že forma je jej esenciou (určuje, akého druhu daná vec je). Takáto konkrétna vec však môže ale aj nemusí existovať. Ak existuje, existuje len vďaka tomu, že Boh jej udeľuje actus essendi. To, že ste človekom a nie napr. koňom je spôsobené tým, že máte esenciu človeka a nie koňa (patríte k druhu „človek“ a nie k druhu „kôň“). To, že ste konkrétnym človekom, teda ste to Vy – konkrétna jedinečná osoba, ktorá sa narodila a doteraz existuje, je spôsobené Bohom – tým, že Vám osobne (podobne ako každému zo súcien, ktoré existovali alebo existujú alebo budú existovať) udelil a udeľuje actus essendi – akt bytia. Toto je nóvum, ktoré Tomáš pridáva k aristotelovskej metafyzike. Aristotelés sa zaoberá otázkou bytia, ale nie otázkou existencie. Pre Tomáša je kľúčová existencia, pretože jeho Boh Stvoriteľ je Osobou, je to personálny všemocný Boh, ktorého vôľa sa vo svete neustále prejavuje. Tomášov Boh sa ako Osoba vzťahuje k Vám ako k osobe a Vy ako osoba sa môžete osobne vzťahovať k Nemu ako k Osobe. Tento dôraz na existenciu a na osobu je Tomášovým kľúčovým a originálnym rozvinutím aristotelovskej metafyziky. Zároveň je to spôsob, akým Tomáš zmieril Aristotela s kresťanským myslením. Je to tiež jeden z dôvodov, prečo sa súčasná kresťanská filozofia v podobe novotomizmu k Tomášovi stále hlási.

            To, čím konkrétna vec je, určuje jej esencia, to že táto vec existuje spôsobuje Boh tým, že jej udelí actus essendi. Vo veciach (v súcnach) teda tieto dve zložky (esencia a existencia) nie sú prítomné automaticky – veci tohto sveta sú kontingentné – môžu aj nemusia byť. Jediným súcnom, v ktorom sú esencia a existencia nutne spojené, je Boh. Preto Tomáš hovorí o Bohu ako o nevyhnutnom súcne (ens necessarium) a čistom akte (actus purus). Existencia nutne patrí k Bohu. Aká je však jeho esencia (čo Boh je) ostáva ľudskému rozumu skryté (z tohto dôvodu Tomáš odmieta Anselmov ontologický dôkaz Boha). V spoznaní nespoznateľnosti Boha prichádza ľudské myslenie o Bohu k svojmu zavŕšeniu. Boha teda nemôžeme poznať priamo (apriori), pretože to, čím je, nám ostáva skryté. Môžeme však o ňom usudzovať z účinkov jeho pôsobenia – z vecí sveta (aposteriori). Tu k slovu prichádza Tomášových päť ciest k poznaniu existencie Boha.