VYBRANÉ KAPITOLY Z DEJÍN HELENISTICKEJ A STREDOVEKEJ FILOZOFIE

Epikuros pozdravuje Menoikeia

            [122] Ani za mladi sa nemá odkladať so štúdiom filozofie, ani v starobe sa nemá ocha­bo­vať v jej pestovaní. Lebo nikto nie je ani nedozretý, ani prezretý na to, aby sa staral o zdravie svojej duše. Ten, kto hovorí, že preňho ešte neprišiel, alebo už pomi­nul čas na filozofovanie, podobá sa človeku, ktorý hovorí, že preňho ešte nie je alebo už nie je čas na blaženosť (eudaimonia). A tak aj mladík aj starec sa majú venovať filozofii; tento preto, aby napriek svojej starobe, vďaka spomienke na minulosť mohol ostať mladý svojím šťastím, tamten zase preto, aby bol súčasne mladý aj starý pre svoju smelosť pred bu­dúcnosťou. Treba teda uvažovať o tom, čo spôsobuje blaženosť, lebo ak ju máme, všetko máme, a naopak, ak ju nemáme, všemožne sa usilujeme, aby sme ju dosiahli.

            [123] Rozmýšľaj o tom, čo som Ti ustavične radil, a uskutočňuj to s vedomím, že to sú princípy krásneho života. Predovšetkým ver, v súhlase so všeobecnou predstavou o bohu, ako sa vytvorila v mysliach ľudí, že boh je bytosť nezničiteľná a blažená, a nepripisuj mu niečo, čo by sa priečilo jeho nesmrteľnosti a nebolo v súlade s jeho blaženosťou. Mysli si, naopak, o ňom, že má všetko to, čo môže zabezpečovať jeho blaženosť a nesmrteľnosť. Lebo bohovia existujú: naše poznanie ich existencie spočíva na samozrejmej istote. Nie sú však takí, ako si ich predstavuje ľud. Ľud si totiž nevie uchovať o nich predstavu, ktorú si vytvára vo svojej mysli. Bezbožný nie je ten, kto popiera bohov, v ktorých verí ľud, ale ten, kto im pripisuje to, čo o nich tvrdí ľud. [124] Lebo tvrdenia ľudu sa neopierajú o správne predpoklady, ale o klamné domnienky. Z toho sú potom názory, že z rúk bohov sa zlým dostávajú najväčšie pohromy a dobrým zase najväčšie výhody. Ľudia sú totiž úplne navyknutí na svoje vlastné cnosti a uznávajú tých, čo sú im podobní; a naopak, všetko, čo nie je také, pokladajú za cudzie a nezlučiteľné so svojou predstavou.

            Navykaj si ďalej veriť, že smrť sa nás netýka. Veď všetko dobro i zlo sa zakladá na zmyslovom vnímaní a smrť znamená koniec zmyslového vnímania. A tak prav­divé poznanie, že smrť sa nás netýka, nám dovoľuje užívať smrteľný život, nepridá­vajúc k nemu nekonečný čas, ale naopak, zbavuje nás túžby po nesmrteľnosti. [125] Lebo pre toho, kto jasne pochopil, že v nežití nie je nič hrozného, nie je nič hrozné ani v živote. Je teda hlúpy, kto hovorí, že sa bojí smrti nie preto, že mu spôsobí bolesť, až príde, ale že mu jej očakávanie spôsobuje bolesť. Lebo ak nás neťaží nejaká prítomná vec, niet dôvodu, prečo by nám spôsobovalo bolesť jej očakávanie. A tak najhroznejšie zo ziel, smrť, sa nás netýka, pretože keď sme tu my, nie je tu ešte smrť, a keď je tu už smrť, nie sme tu už my. A tak sa netýka ani žijúcich ani mŕtvych, pretože pre prvých nejestvuje, a druhí už vtedy nejestvujú. Ľud však raz uteká pred smrťou, ako pred najväčším zlom, raz túži po nej ako po konci životných strastí. [126] Mudrc sa však ani nezrieka života, ani sa nebojí nežitia. Lebo ani život sa mu neprotiví, ani nežitie nepokladá za zlo. No ako si nevyberá ten pokrm, ktorého je len viac, ale ten najpríjem­nejší, tak si nehľadí získať, pokiaľ ide o dĺžku života, najdlhšiu, ale najpríjemnejšiu. A ten, kto odporúča mladíkovi, aby žil dobre, a starcovi, aby sa usiloval dobre skončiť život, je nemúdry nielen preto, že život prináša radosti, ale aj preto, že starostlivosť o dobrý život je zároveň starostlivosťou o dobrú smrť. A oveľa horší je ten, kto hovorí, že je dobré sa nenarodiť.

Kto sa však narodil, tomu čo najprv do Hádu vstúpiť.[1]

            [127] Lebo ak to hovorí z pre­svedčenia, prečo neodíde zo života? Veď to môže urobiť, ak je o tom pevne rozhod­nutý. Ak to však vraví zo žartu, hovorí hlúpo o veciach, ktoré nie sú na žart.

            Treba si pamätať, že budúcnosť ani nie je v našej moci, ani úplne mimo nej, aby sme s úplnou istotou nemohli počítať ani s tým, že raz príde, ani sa zase nikdy nevzdávali všetkej našej nádeje, že celkom iste nepríde.

            Treba si tiež uvážiť, že zo žiadostí jedny sú prirodzené, druhé márne a z prirodze­ných zase jedny nevyhnutné, druhé iba prirodzené.[2] Z nevyhnutných jedny sú nevy­hnutné pre blaženosť, druhé pre uspokojenie tela, iné pre život sám. [128] Lebo správny názor na tieto veci umožňuje každú voľbu a každé odmietnutie, ktoré sa týkajú zdravia tela a duševného pokoja (ataraxia), pretože toto je cieľ blaženého života. Veď všetko robí­me preto, aby sme sa vyhli telesnej bolesti a duševnému nepokoju. Až raz dosiahneme tento stav, všetko duševné zmietanie pominie, lebo živá bytosť už nemusí ísť za nie­čím, čo by jej ešte chýbalo, ani hľadať niečo iné, čím by sa dovŕšilo blaho duše a tela. Lebo rozkoš potrebujeme len vtedy, keď pre neprítomnosť rozkoše cítime bolesť. Keď však necítime takúto bolesť, nepotrebu­jeme už rozkoš. Preto tiež hovoríme, že rozkoš je začiatkom a cieľom blaženého života. [129] Spoznali sme ju ako prvé a vrode­né dobro, od nej vychádzame pri každej voľbe a odmietaní a k nej sa obraciame, súdiac o každom dobre podľa tohto citu. A keďže je pre nás rozkoš prvým a vrodeným dobrom, nevolíme si každú rozkoš, ale mnohé rozkoše nechávame stranou, kedykoľ­vek by sme mali po nich ešte viac nepríjemností. A mnohým bolestiam dávame prednosť pred rozkošami, keď nás po ich dlhotrvajúcom vytrpení očakáva ešte väčšia rozkoš. Teda každá rozkoš, [130] keďže je primeraná našej prirodzenosti, je dobrom, ale nie každú si treba voliť. A práve tak aj každá bolesť je zlom, no nie každej sa treba vždy vyhýbať.

            A tak o všetkých týchto veciach sa má rozhodovať až na základe porovnania a uváženia, či je to na prospech alebo neprospech. Lebo v určitých okolnostiach je dobro pre nás zlom a naopak, zlo je dobrom. Aj sebestačnosť (autarkeia) pokladáme za veľké dobro, no z toho ešte nevyplýva, že by sme chceli žiť len z mála, ale iba to, že v prípade núdze by sme sa uspokojili s málom, pevne presvedčení, že najpríjemnejšie užívajú nadbytok tí, ktorí sa najlepšie vedia bez neho zaobísť, a že prirodzenú žiadosť ľahko možno uspokojiť, kým to, čo je márne a zbytočné, ťažko sa dá zaobstarať. Jednoduché jedlá vyvolávajú rovnakú rozkoš ako jedlá nákladné, ak sa, pravda, odstráni akákoľvek bolesť, ktorú spôsobuje nedostatok. [131] Chlieb a voda vyvolávajú vrcholnú rozkoš, ak ich niekto užíva, keď ich potrebuje. Teda zvyknutie si na jednoduché jedlá prispieva k upevneniu zdravia a robí človeka čulým pre nevy­hnutné životné úlohy, a ak sa z času na čas dostaneme k nákladným jedlám, robí nás schopnejšími užiť ich a zbavuje nás strachu pred nestálosťou osudu.

            A tak, keď hovoríme, že cieľom je rozkoš, nemáme na mysli rozkoše ľudí samo­pašných, ani rozkoše z pôžitkárstva, ako sa nazdávajú niektorí, čo nepoznajú naše učenie a nesúhlasia s ním alebo si ho zle vykladajú, ale máme na mysli rozkoš spo­čívajúcu v stave, v ktorom človek necíti telesné strasti a duševný nepokoj. [132] Lebo život nerobia príjemným pijatiky a hostiny bez konca, ani obcovanie s mla­díkmi a ženami, ani požívanie rýb a iných vecí, ktoré poskytuje bohatý stôl, ale triezvy úsudok, vyhľadávajúci pre každú voľbu a každé odmietnutie dôvody a zahá­ňajúci klamné domnienky, ktoré napĺňajú duše najväčším zmätkom. A tak počiatkom toho všetkého a najväčším dobrom je rozumnosť (fronésis). Preto má tiež rozumnosť väčšiu cenu ako filozofia. Z nej pochádzajú všetky ostatné cnosti, lebo ona nás učí, že nemož­no žiť príjemne, ak nežijeme rozumne, krásne a spravodlivo, a zase že nemožno žiť ro­zumne, krásne a spravodlivo, ak nežijeme príjemne. Cnosti sú totiž svojou podstatou späté s príjemným životom a príjemný život zase nemožno odlúčiť od cností.

            [133] Veď čo myslíš, kto stojí vyššie ako človek, ktorý má zbožné názory o bohoch a vôbec sa nebojí smrti? Ktorý svojím uvažovaním postihol cieľ prírody a uvedomuje si, že najvyššie dobro možno získať úplne a ľahko a naopak, najvyššie zlo má alebo krátke trvanie, alebo malú silu; ktorý sa vysmieva z osudu pokladaného niektorými za vládcu nad všetkým a vyhlasuje, že niektoré veci sa dejú z nevyhnutnosti, niektoré náhodou, iné závisia od nás, pretože vidí, že nevyhnutnosť nepozná zodpovednosť a osud je nestály, zatiaľ čo naša vôľa nepodlieha nijakému pánovi, za čo sa jej tiež dostáva pohany a jej opaku. [134] Lebo lepšie by bolo veriť v mýty o bohoch ako byť otrokom osudu prírodných filozofov. Lebo mýtus ponecháva nádej, že bohov možno uprosiť uctievaním, zatiaľ čo nevyhnutnosť je neuprositeľná. Pokiaľ ide o náhodu, tú nepokladá ani za bohyňu, ako sa nazdáva ľud – lebo božstvo nič nerobí bez poriadku – ani za vrtkavú príčinu dobra a zla, lebo neverí, pokiaľ ide o blažený život, že náhoda dáva ľuďom dobro alebo zlo, ale len podklad pre veľké dobro alebo zlo. [135] Pritom sa nazdáva, že je lepšie rozumne zmýšľať a nemať šťastie ako nerozumne zmýšľať a mať šťastie. Lebo je lepšie, ak sa v praktickom živote nestretne s úspechom niečo, čo bolo dobre rozhodnuté, ako keď sa zásluhou náhody stretne v praktickom živote s úspechom niečo, čo bolo zle rozhodnuté.

            Premýšľaj teda o týchto veciach a aj o iných, im príbuzných, vo dne i v noci, sám so sebou alebo s niekým sebe podobným, a nikdy, ani za bdenia ani v spánku, nestratíš duševný pokoj, naopak, budeš žiť ako boh medzi ľuďmi. Lebo človek, ktorý žije medzi nesmrteľnými dobrami, nemá nič spoločné so smrteľnou bytosťou.

[1] Theognis, v. 425

[2] Základné rozdelenie žiadostí: 1) prirodzené; 2) neprirodzené = márne. Podrobnejšie členenie žiadostí prirodzených: 1.1) prirodzené nevyhnutné; 1.2) prirodzené nie nevyhnutné.

DL X, 122 – 138. Preklad M. Okál. Zdroj: Antológia z diel filozofov – Od Aristotela po Plotina. Ed. J. Martinka, Bratislava: IRIS, 2007. Grécke slová vzhľadom na originál a poznámky doplnil M. P.