VYBRANÉ KAPITOLY Z DEJÍN HELENISTICKEJ A STREDOVEKEJ FILOZOFIE

Toto jedno sa moje srdce, Pyrrhón, túži dozvedieť: ako dokážeš – veď si len človek – tak ľahko žiť pokojne, vždy bez starostí a neochvejne, v tom istom duševnom rozpoložení, pričom vôbec nedbáš na zvodné víry sladkohlasej múdrosti. Ty jediný vedieš ľudí celkom ako boh, ktorý sa rúti kruhovým pohybom vôkol celej zeme a ukazuje svoj ohnivý kruh dokonalej gule. (Diogenés Laertios, Vitae, IX, 65, 7–9; Sextos Empeirikos, Adv. math. XI, 1, 7–9; I, 305, 3–5 (fr. 841 in: Supplementum))

            Pred všetkým ostatným je nevyhnutné skúmať našu vlastnú schopnosť poznávať: ak totiž nič nie sme schopní poznať, už nie je potrebné skúmať nič ďalšie. Aj medzi dávnymi filozofmi boli niektorí, ktorí mali takýto názor a ktorým odporoval Aristoteles. Takéto názory hlásal neochvejne aj Pyrrhón z Elidy, ale sám nič v písomnej podobe nezanechal. Jeho žiak Timón však vraví, že ten, kto hodlá byť blaženým, musí hľadieť na tri veci: po prvé, aká je prirodzenosť vecí, po druhé, akým spôsobom sa máme voči nim správať a napokon, aký následok vyplynie pre tých, ktorí sa budú takto správať. O veciach však (Pyrrhón), ako hovorí (Timón), vyjavuje, že sú celkom rovnako nerozlíšiteľné, nemerateľné a nerozhodnuteľné. Preto vraj ani naše zmysly ani názory ani nehovoria pravdu, ani sa nemýlia. Preto vraj im nemožno ani veriť, ale máme byť bez názoru, neprikláňať sa ani na jednu stranu a byť neotrasiteľní. O každej jednej veci máme hovoriť, že nie väčšmi je, ako nie je, alebo že nie väčšmi aj je, aj nie je, ako ani nie je, ani nie nie je. Pochopiteľne pre tých, ktorí sa takto správajú, vraví Timón, vyplynie ako následok spočiatku zmĺknutie v reči (afasia), potom však neotrasiteľnosť (ataraxia)… (Aristocles apud Eusebium, Praep. evang. XIV, 18, 1, 1–4, 3 (fr. 53 Caizzi))

            [My skeptici] nepopierame, že človek vidí, ale len nevieme, ako vidí. Uznávame totiž to, čo sa javí, ale netvrdíme, že je aj skutočne také. Tiež cítime, že oheň páli, zdržia­vame sa však odpovedať, či má páliacu prirodzenosť. Podobne vidíme, že niekto sa pohybuje a že hynie. Nevieme však, ako sa toto deje. Staviame sa len – ako hovoria – proti nezjavnému, ktoré stojí za zjavným. (Diogenés Laertios, Vitae, IX, 104, 8–105, 3)

            Ale ani pri vyslovovaní skeptických formúl o veciach nezjavných, napríklad „nie väčšmi“ (úden mallon) alebo „nič nevymedzujem“ alebo pri nejakej inej, o ktorých budeme hovoriť neskôr, nepostupuje dogmatickým spôsobom. Skeptik tieto formuly nekladie ako univerzálne platné, pretože predpokladá, že práve tak ako formula „všetko je nepravdivé“ vyhlasuje za nepravdivú spolu s ostatnými aj seba samu, rovnako sa správa aj formula „nič nie je pravdivé“. Takisto je to aj s formulou „o nič väčšmi“, ktorá spolu s ostatnými aj o sebe samej tvrdí, že neplatí o nič viac a preto spolu s ostatnými ruší aj seba samotnú. (Sextos Empeirikos, Pyrrh. hyp. I, 14, 1–11)

            Tvrdenie „nie skôr takéto ako onaké“ (ú mallon tode é tode) vyjavuje náš stav, v kto­rom sa prostredníctvom rovnakej sily protikladných vecí napokon zastavujeme v stave neprikláňania sa. Rovnakou silou nazývame rovnosť v tom, čo sa nám javí ako pre­svedčivé, protikladným zasa všeobecne to, čo si vzájomne odporuje a neprikláňaním sa napokon nazývame súhlas neprejavený žiadnej z oboch strán. (Sextos Empeirikos, Pyrrh. hyp. I, 190, 1 – I, 191, 1)

            Lebo našou úlohou je vyjavovať to, čo sa nám javí, ale pri tvrdení, ktorým toto vyjavujeme, prejavujeme indiferentnosť. Treba uznať aj to, že tézu „nie skôr“ (úden mallon) nevyslovujeme s tým, že by sme boli naisto presvedčení o jej univerzálnej pravdivosti a istote. Naopak, aj o nej hovoríme v súlade s tým, čo sa nám javí. (Sextos Empeirikos, Pyrrh. hyp. I, 191, 6 – I, 191, 11)

Preklad A. Kalaš. Zdroj: Texty k ranému pyrrhónizmu. In: Ostium, 3. roč, 2007, č. 3, URL www.ostium.sk