VYBRANÉ KAPITOLY Z DEJÍN HELENISTICKEJ A STREDOVEKEJ FILOZOFIE
Stoici
Stoickí „otcovia zakladatelia“ a ich nasledovníci
Slovo „stoa“ označuje zastrešenú stĺpovú kolonádu, ktorá bola častým architektonickým prvkom gréckych miest – veľmi praktickým, lebo v lete poskytovala tieň a v zimných mesiacoch chránila pred dažďami. Stoy boli verejne prístupné, a niekedy sa v nich konali aj obecné zhromaždenia. Jedna z takýchto kolonád sa nachádzala na severnej strane aténskej Agory. Pretože bola vyzdobená dielami maliara Polygnóta, Aténčania ju volali „Poikilé Stoa“ – „Maľovaná kolonáda“. Práve v nej sa stretávali prívrženci Zénóna a podľa nej títo filozofi dostali aj svoje meno – „stoici“.
Iniciátorom stoicizmu bol spomenutý Zénón (cca 334 – 262 p. n. l.). Pochádzal z obchodníckej rodiny z Kitia na Cypre. Podľa legendy ho tak zaujali Xenofontove Spomienky na Sókrata, že sa rozhodol odísť z rodného ostrova a usadiť sa v Sókratovom meste. V Aténach sa najprv učil u mnohých mysliteľov (veľký vplyv vraj na neho mal kynik Kratés, no študoval aj u Polemóna v platónskej Akadémii), aby nakoniec okolo roku 300 p. n. l. založil vlastnú filozofickú školu. Po Zénónovej smrti prevzal jeho štafetu Kleanthés a po ňom Chrysippos, ktorý vraj stoicizmu dal jeho systematický ráz (pravdepodobne tiež vytvoril niečo ako „študijný program“ stoickej školy, čo umožnilo jej rýchle rozšírenie).
Zénón, Kleanthés a Chrysippos sú „otcovia zakladatelia“ stoicizmu a spolu s Aristónom z Chia vytvárajú tzv. starú stou (3. – 2. st. p. n. l.). Stoicizmus sa stal najrozšírenejšou a najvplyvnejšou helenistickou filozofickou školou, takže okrem starej stoy poznáme ešte strednú stou (2. – 1. st. p. n. l.), kam patria Panaitios a Poseidónios, a rímsku (alebo neskorú) stou (1. – 2. st. n. l.), kde nájdeme filozofov ako Seneca, Rufus, Epiktétos a Marcus Aurelius – „filozof na tróne“, ktorého možnú prítomnosť na území dnešného Slovenska naznačuje nápis na trenčianskej hradnej skale, ako aj to, že vo svojom diele Hovory k sebe na konci prvej knihy zaznamenáva, že bola napísaná „V zemi Kvádov nad Granuou“, pravdepodobne dnešným Hronom.
Stoická fyzika
Kým sa začneme zaoberať stoickou etikou, musíme urobiť stručný exkurz do stoickej fyziky a logiky (t. j. teórie poznania). Svet sa podľa stoikov skladá z dvoch základných princípov: z princípu aktívneho a pasívneho. Pasívnym princípom je látka, ktorá je bez akejkoľvek kvality (vlastnosti). Aktívnym princípom je logos, (λόγος – prakticky nepreložiteľné grécke slovo s významami ako: dôvod, rozum, slovo, reč, výmer, miera, vzťah, argument, definícia, princíp, zmysel…) ktorý je božstvom, a ktorý uplatňuje svoju tvorivú moc v celej látke (D. L. 7, 134). „Boh, rozum, osud a Zeus sú jedno a to isté“ (D. L. 7, 135, 9), hovoria starí stoici. Týmto jedným je spomínaný aktívny princíp, ktorý preniká každou časťou sveta a zároveň celý svet spravuje. Svet sa podobá na dokonalého živočícha – je to božská bytosť spravovaná svetovým logom, v ktorej každá časť má svoj účel a každý pohyb, každá zmena má svoj cieľ.
Aktívny princíp stoici často označovali aj slovom pneuma – vanutie, dych. Pneuma sa prejavuje rôznym stupňom svojej aktivity – tenzie. Najnižšou aktivitou pneumy je hexis – trvanie. Všetko „neživé“ (napr. kamene) sa vyznačuje touto aktivitou (teda – nejakým spôsobom „drží pokope“, určitý čas „trvá“). Vyššiu tenziu pneumy nachádzame u rastlín. Stoici ju nazývajú fysis – schopnosť rastu. Ešte vyššou tenziou je psyché – schopnosť vnímať, typická pre všetky živočíchy. Najvyšším prejavom aktivity pneumy je božský logos. Ľudská duša je týmto logom (či úlomkom, časťou tohto logu) obdarená – človek je rozumný živočích (logikon zóon) (D. L. 7, 89), čo naňho kladie špecifickú požiadavku rozumieť sebe a svetu.
Stoická teória poznania
Ľudská duša pozostáva podľa stoikov z ôsmich častí: z piatich zmyslov, zo schopnosti plodiť, zo schopnosti hovoriť a zo schopnosti myslieť (D. L. 7, 110, 3 – 5). Schopnosť myslieť zabezpečuje u človeka jeho rozum, či duch (nús – antickí Gréci nerozlišovali medzi „rozumovou“ a „duchovnou“ činnosťou). Túto zložku ľudskej duše stoici nazývali hégemonikon – vedúca (riadiaca) časť duše.
Hégemonikon obstaráva prakticky celý výkon ľudskej duše – od samotného vnímania, vedúceho k vytvoreniu nejakej predstavy (fantasia), cez pud (hormé), ktorý je dynamikou vedúcou k odmietnutiu alebo prijatiu tejto predstavy, až po jej uchopenie (katalépsis), ktoré tvorí základ tak nášho poznania, ako aj rozhodovania.
Príklad: vnem niečoho zeleného vo mne vyvolá predstavu (fantasia) fľaše, môj pud (hormé) rozhodne, či túto predstavu prijmem alebo neprijmem. Dajme tomu, že zhodnotím, že nejde o halucináciu a predstavu prijmem, takže si ju podržím a uchopím (katalépsis), teda porozumiem danému predmetu ako fľaši s vodou, a keďže práve pociťujem smäd, rozhodnem sa z daného predmetu napiť, pretože je rozumné uhasiť svoj smäd. Keď sa napijem, poďakujem bohom za to, že nám dali vodu. Všetky stupne práve popísaného procesu riadi hégemonikon.
Podľa stoikov je hégemonikon „správcom“ každej stránky ľudského „ja“ – racionálnej, emocionálnej, vôľovo-rozhodovacej i duchovnej. Stoici sú navyše presvedčení, že ľudská bytosť má potenciu natoľko zvýšiť tenziu svojej duše, že dosiahne schopnosť plne poznať svet a vďaka tomuto poznaniu sa plne adekvátne (zdatne = cnostne) rozhodovať a konať.
Poznanie vlastnej konštitúcie a život v zhode s prírodou
Stoická filozofia ponúka veľmi zaujímavý pohľad na miesto človeka vo svete a na vedomie. Antický životopisec a filozof Diogenés Laertský o ňom referuje nasledovne: „Stoici hovoria, že u živočíchov prvým pudom je pud sebazáchovy, keďže sama príroda im ho na začiatku vštepuje … prvou a najvlastnejšou vecou každého živočícha je jeho vlastná konštitúcia a jej poznanie (syneidésis); lebo nemožno očakávať, že by príroda odcudzila živočícha jemu samému, ani to, že by mu, stvoriac ho, nedala poznať jeho vlastnú konštitúciu. Ostáva teda len tvrdenie, že príroda, stvoriac živočícha vštepila mu lásku k sebe samému; tá spôsobuje, že sa živočích vyhýba tomu, čo mu škodí, a vyhľadáva to, čo mu osoží“ (D. L. 7, 85, 1 – 8).
Na rozdiel od epikurejcov, ktorí tvrdili, že každý živočích prirodzene smeruje k slasti a vyhýba sa strasti, stoici hovoria, že každý živý organizmus má vrodenú lásku k sebe, inak povedané, chová náklonnosť k sebe samému. Táto náklonnosť k sebe sa prejavuje tým, že sa vyhýba tomu, čo mu škodí a vyhľadáva to, čo mu prospieva – základnou dvojicou teda nie je slasť a strasť ale prospech a škoda.
Zaujímavé je, že v uvedenej ukážke sa každému živočíchovi pripisuje aj schopnosť poznávania. Slovo syneidésis, preložené v citovanej pasáži ako „poznanie“, znamená aj „vedomie“, „vedomie samého seba“. Napriek tomu, že živočíchy alebo novonarodené deti nemajú vedomie v bežnom slova zmysle, stoici im pripisujú zárodky vedomia. Istý stupeň vedomia je tak spoločný celej živočíšnej ríši (podrobnosti pozri u Rista, 1998, s. 51).
Človek je vďaka hégemoniku schopný poznávať nielen vlastnú konštitúciu, ale aj „konštitúciu“ prostredia, v ktorom sa nachádza. Z toho pramení hlavná stoická maxima: „cieľom človeka je žiť v zhode s prírodou (homologúmenós té fysei zén), čo znamená žiť zdatne; k tomu nás totiž vedie príroda“ (D. L. 7, 87,1 – 3). Život v zhode s fysis je základnou stoickou maximou. Fysis v gréčtine znamená rovnako prírodu, ako aj prirodzenosť. Žiť v zhode s fysis znamená žiť v zhode s dvoma aspektmi prirodzenosti/prírody – s prirodzenosťou vlastnou a s prirodzenosťou celku sveta (D. L. 7, 88, 1 – 2).
Oikeiósis alebo osobnostný rozvoj človeka
Život v zhode s prírodou je hlavnou súčasťou niečoho, čo by sme mohli nazvať „stoický osobnostný rozvoj“. Postupné sebauvedomovanie jednotlivca stoici predostierajú v teórii o oikeiósis (doslova „privlastňovanie“, „pričleňovanie“ „udomácňovanie sa“). Už sme spomenuli, že podľa stoikov sa rodíme vybavení pudom sebazáchovy – s prirodzenou náklonnosťou k tomu, čo je nám vlastné – k sebe samým. Onedlho však začíname spoznávať, že to, čo je nám vlastné (oikeion), nie sme len my, ale aj naše najbližšie okolie – naša rodina (oikos) a blízki. Do nášho života sa včleňuje čoraz väčší počet ľudí (od kamarátov, učiteľov, známych až po spoluobčanov). S postupujúcim vekom sa rozvinie náš logos, ktorý nás prirodzene smeruje k zdatnosti a k rozhodnutiu žiť v súlade s prirodzenosťou celku (ak sa tomu smerovaniu bránime, škodíme si a prichádzame k ujmám). To nás vedie k poslednej oikeiósis, ktorou je náš pomer k celku všetkých vecí – k celku sveta. Zisťujeme, že svet nie je niečo „mimo“ nás. Podobne ako patríme do rodiny či obce, patríme do sveta. Nakoniec si uvedomíme, že sme občanmi celého kozmu (grécky kosmopolités).
Byť súčasťou prirodzenosti celku je dôsledkom plného rozvinutia nášho prirodzeného pudu vzťahovania sa k sebe samému. Človek je pre stoikov prirodzene sociálna bytosť. Preto stoik nežije osamotene, ctí svojich rodičov, má priateľov, má rád deti, uctieva bohov a zúčastňuje sa politického života (por. D. L. 7, 119 – 124). Schopnosť človeka socializovať sa u stoikov nadobúda až univerzálny rozmer. Ako to výstižne charakterizoval A. A. Long (2003, s. 202): „Stoici prenikavo pociťovali psychologickú potrebu vzťahovať sa – k sebe samému, k svojej spoločnosti, k svetu. Tak ako William James, Jung alebo Fromm, odhalili stoici všeobjímajúcu túžbu ‚cítiť sa doma v univerze‘“. V stoickej predstave oikeiósis sa dá uvidieť istá terapeutická potencia pre súčasného človeka, ktorý sa často cíti odcudzený svetu, spoločenstvu, a neraz aj sebe samému.
Sloboda konať rozumne
Prirodzené miesto človeka v celku sveta má aj ďalšie dôsledky: „V tom spočíva aj zdatnosť (cnosť – areté) blaženého (eudaimón) človeka a krásny tok života, že sa všetky veci dejú v súlade (symfónia) s duchom (daimón) každého jednotlivca a vôľou toho, kto spravuje celý svet“ (D. L. 7, 88,6 – 8). Vôľa plne rozvinutého (zdatného) jednotlivca je totožná s vôľou, ktorá pôsobí v celku sveta. Možnosť „slobodne konať“ pre stoikov neznamená možnosť „konať inak“, ale „konať rozumne“ – v súlade s logom. Inak povedané, konanie je slobodné len vtedy, ak je plne vedomé, inak sa za slobodné nedá označiť. Z toho však vyplýva, že slobodne konať môže jedine zdatný človek, ktorý si je plne vedomý svojej vlastnej prirodzenosti a prirodzenosti celku.
Takýmto človekom je pre stoikov ideál mudrca. Len mudrc sa dokáže rozhodnúť úplne správne – to jest v plnej zhode so svojou konštitúciou, ktorá je integrálnou súčasťou konštitúcie kozmu (teda i vôle bohov). Preto môžu stoici povedať: „Len mudrc (sofos) je slobodný, zatiaľ čo zlí ľudia sú otrokmi. Podľa stoikov totiž sloboda je možnosť konať samostatne, zatiaľ čo otroctvo je zbavenie možnosti konať samostatne“ (D. L. 7, 121, 11 – 12).
Za slobodného v plnom zmysle možno označiť len toho, kto dosiahol stav múdrosti – teda stoického mudrca – my ostatní sme v pozícii nesamostatných otrokov, pretože naše rozhodovanie je ovplyvnené klamlivými predstavami o svete, ktoré máme. Za tento „rigorizmus“ boli stoici často kritizovaní. Jeho výhodou však je to, že človeku zabraňuje jednak si myslieť, že už je dostatočne múdry a nemusí na sebe ďalej pracovať, jednak mu zabraňuje zvaľovať vinu za svoje nešťastie na druhých, alebo na zlé okolnosti.
Objavuje sa nám tu ďalší terapeutický dôsledok stoického názoru, že svet je dokonalo usporiadaný a každá jeho časť a udalosť je súčasťou tohto usporiadania. Stoik je presvedčený, že každá udalosť jeho života je epizódou v živote univerzálnej prírody a prispieva k blahu celku. Keď sa deje niečo, čo podľa jeho znalostí smeruje k zlému alebo nepriaznivému výsledku, urobí všetky dostupné rozumné opatrenia, aby to odvrátil. Zároveň však stoik vie, že ešte nedosiahol stav vševediaceho stoického mudrca. Ak sa mu napriek vynaloženému úsiliu nepodarí odvrátiť nepriaznivý výsledok, prijme tento výsledok ochotne a bez toho, aby rozvrátil jeho vnútorný pokoj, keďže vie, že akonáhle sa už niečo udialo, udialo sa to nutne v prospech blaha celku.
Neskorší stoici budú v tejto súvislosti upozorňovať na to, že jestvuje mnoho udalostí, na ktoré nemáme vplyv, lebo sa dejú na základe „nevyhnutnosti“. Preto rozlíšia veci na tie, ktoré sú „v našej moci“ (gr. to ef hémin, lat. in nostra potestate) a tie, ktoré v našej moci nie sú (por. Epiktétos, Ench. 1, 1 – 4; Seneca, Ep. 85, 11 – 12). Veci ako napríklad vrodená fyziológia, pôvod, majetok či sláva by nás nemali znepokojovať, pretože nie sú v našej moci. To čo v našej moci je, a čo teda môžeme vlastným úsilím meniť, sú naše názory, ktoré si na uvedené veci vytvárame. Vnímanie skutočnosti a skutočnosť samotná sú dve rozdielne záležitosti. Ak chceme vyliečiť svoju nepokojnú myseľ, potom si musíme spraviť poriadok v tom, ako vnímame skutočnosť, to jest, usporiadať si vlastné myšlienky. Musíme si uvedomiť, ktoré veci si vytvárame sami, a teda ich aj môžeme meniť, a ktoré sú dôsledkom vonkajších vplyvov (či už prírodných alebo spoločenských) a teda ich zmeniť nedokážeme. Inak povedané, na to, aby sme dosiahli pokoj, musíme sa naučiť korigovať naše skreslené vnímanie reality. Napríklad, ak si uvedomíme, že hlavným účelom majetku je uspokojenie našich základných potrieb, potom sa nebudeme znepokojovať strachom o stratu dobre plateného miesta, pretože si uvedomíme, že šťastne môže žiť aj ten, kto žije v skromných podmienkach. Tento a podobné stoické postupy majú blízko k niektorým postupom súčasnej kognitívnej terapie.
Dobrá, zlá a veci indiferentné
Stoik sa vždy snaží konať v súlade s celkom pretože vie, že toto konanie je prirodzené a najlepšie tak pre neho, ako aj pre celok. Takéto konanie je zdatným konaním. Zdatnosť (cnosť – areté) stoici definujú ako „harmonický stav duše, o ktorú sa treba usilovať kvôli nej samej“ (D. L. 7, 89, 5). Jedine ten, kto má svoju dušu v najlepšom stave (koho pneuma má najvyšší tonos), sa dokáže „riadiť rozumom pri voľbe vecí, ktoré sú podľa prírody“ (D. L. 7, 88, 10) – vďaka nadobudnutej zdatnosti má schopnosť (slobodne) rozlíšiť, čo je v súlade s (jeho) prirodzenosťou. Odmenou za zdatnosť je dobrý život v zhode s celkom.
Pre stoikov je tak jediným dobrom zdatnosť (areté), ktorá samotná postačuje k blaženosti (D. L. 7, 127). Jediným zlom je opak zdatnosti – nezdatnosť, teda špatnosť, či zlo (kakia), ktoré znamená nežiť s rozumom, teda nežiť v zhode s prirodzenosťou. Všetko ostatné je podľa stoikov ľahostajné – morálne indiferentné (adiaforon). No aj medzi indiferentnými vecami nájdeme také, ktoré prospievajú alebo škodia (či už priamo alebo nepriamo) našej prirodzenosti.
Preto stoici ďalej rozdeľujú indiferentné veci na tie, ktorým dávame prednosť – volíme si ich (proégmena) a tie, ktoré zavrhujeme – odmietame (apoproégmena). Tie, ktoré si volíme uprednostňujeme preto, lebo v nás vyvolávajú túžbu pre svoju pozitívnu hodnotu – napríklad život, zdravie, bohatstvo, talent. Tie ktoré zavrhujeme odmietame preto, lebo v nás vyvolávajú odpor pre svoju negatívnu hodnotu – napríklad smrť, choroba, chudoba, nedostatok talentu (D. L. 7, 105 – 108).
Avšak, ako stoici upozorňujú, žiadnu z týchto vecí nemôžeme stotožniť s dobrom alebo zlom. Ich hodnota je relatívna, pretože každá z nich môže byť použitá dobrým ale aj zlým spôsobom – zdravie nám napríklad umožňuje s plnou silou konať tak dobré ako aj zlé skutky. Ich voľba alebo odmietnutie tiež vždy závisí na konkrétnych okolnostiach – ak napríklad svojou smrťou zachránime priateľov alebo obec, potom sa jej bežne negatívna hodnota stáva pozitívnou (D. L. 7, 102 – 104). Alebo naopak, ak si to okolnosti budú vyžadovať, stoický mudrc (teda ten kto dokáže presne rozlíšiť dobro od zla) sa nebude zdráhať jesť ľudské mäso (D. L. 7, 121), ak si tým v stave núdze zachráni život. Nebude mať problém konať spôsobom, ktorý by za bežných okolností bol posudzovaný ako zlý.
Vášne
Čo človeku bráni v tom, aby používal indiferentné veci vždy len dobrým spôsobom, čo spôsobuje jeho zlú (a teda aj neslobodnú) voľbu vecí? Podľa stoikov sú to vášne (pathé). Vášeň, (pathos – πάθος) stoici definujú ako „nerozumný a neprirodzený pohyb duše alebo nadmerný pud“ (D. L. 7, 110,8 – 9, por. 7, 115), ktorý vzniká z klamlivých mienok (D. L. 7, 110, 5 – 7). Tu sa opäť stretávame so stoickou neoddeliteľnosťou rozhodovania a myslenia. Pathé (doslova „trpný stav“, prenesene „utrpenie“, „nešťastie“) sú zlým stavom duše (neprirodzeným – chorobným tonusom pneumy). Stavom, kedy duša trpí neprirodzeným pohybom spôsobujúcim klamlivé predstavy a neadekvátne túžby, ktoré nám zabraňujú myslieť a konať v zhode so skutočnosťou. Naopak zdatnosť sa vyznačuje rozumnými pohybmi pneumy, je zdravím duše.
Stoici rozlišujú štyri základné druhy vášní: strasť, strach, túžbu a slasť (D. L. 7, 111, 1), všetky ostatné vášne sú ich obdobami (napríklad lenivosť je strach z námahy, hanblivosť strach zo zlej mienky). Keďže sú vášne chybnou kognitívno-emocionálnou reakciou, stoici ich charakterizujú ako zdanlivé dobro alebo zdanlivé zlo. Strasť a strach sú zdanlivým zlom, túžba a slasť sú zdanlivým dobrom. Strasť a slasť sa týkajú prítomného zdanlivého zla/dobra. Strach a túžba budúceho zdanlivého zla/dobra. Adept stoického života sa teda snaží rozpoznať všetky nerozumné vášne, zbaviť sa ich a dosiahnuť apatheiu – stav bez vášní.
Nie každá apatheia je však dobrou (teda stoickou) apatheiou: „aj niektorí zlí ľudia sú bez vášní, ale v inom zmysle. Tu to totiž znamená, že sú tvrdí a neoblomní“ (D. L. 7, 117, 2 – 3). Stoik sa nezbavuje všetkých vášní (nestáva sa teda apatickým v modernom slova zmysle), ale len zlých vášní, definovaných ako neprirodzený/nerozumný pohyb duše. Zbavenie sa vášní nie je prostriedkom k zastaveniu akýchkoľvek pohybov duše (čo by viedlo k akejsi emočno-kognitívnej katatonii), ale prostriedkom k nadobudnutiu dobrých, zdravých, rozumných pohybov duše.
To, že sa stoik zbaví zlej vášne, akou je napríklad strach, ešte neznamená, že nijako emocionálne nereaguje na nebezpečenstvo (čo by samo osebe bolo veľmi nebezpečné). Namiesto strachu, ktorý by ho ochromil, je opatrný. Tak ako stoici rozlišujú štyri základné „zlé vášne“, rozlišujú tri základné „dobré vášne“ (eupatheia). Sú nimi radosť, opatrnosť a vôľa. Pričom radosť stavajú do protikladu k slasti, opatrnosť k strachu a vôľu (rozumnú snahu) k túžbe (D. L. 7, 116). Stoici, podobne ako už Aristotelés, sú teda presvedčení, že emocionálne naladenie, ktoré sprevádza konanie, patrí k ukazovateľom mravného charakteru. Čím sa stoik viac približuje k zdatnosti, tým je tenzia jeho duše v lepšom (zdravšom, prirodzenejšom) stave, ktorý sa navonok prejavuje stále vyrovnanejšími a konzistentnejšími emocionálnymi postojmi.
Majstrovstvo sebazdokonaľovania
Cieľ snáh adepta stoicizmu príznačne zhŕňa autor stredného obdobia stoicizmu Poseidónios: „Musíme žiť v úsilí o nahliadnutie pravdy celku a poriadku všetkých vecí, napomáhať v ich usporiadaní, a v žiadnom prípade sa nemáme nechať viesť nerozumnou časťou duše“ (Clem. Alex. Strom. 2, 129, 1 – 5). Adept stoického života prechádza dlhým kognitívno-emocionálnym výcvikom a vývojom. Prirodzenosť ho vybavila vedomím seba samého a riadiacou časťou duše, ktorá mu umožňuje túto prirodzenosť poznať a učiť sa voliť to, čo mu prospieva a vyhýbať sa tomu, čo mu škodí. Vďaka rozpoznaniu toho, čo mu je vlastné sa jeho obzor rozširuje za hranice jeho „ja“ smerom k spoločenstvu a nakoniec k celku sveta, do ktorého bytostne patrí a ktorého usporiadaniu napomáha.
Jeho poznávanie zlepšuje tonos jeho pneumy, učí sa rozlišovať medzi dobrami, zlami a indiferentnými vecami a na základe správneho rozlíšenia správne voliť. Zároveň s tým sa učí pracovať so svojimi emóciami, zbavuje sa neprirodzených pohybov duše a postupne nadobúda emocionálnu stabilitu a skutočnú slobodu. Jeho poznanie je čím ďalej pravdivejšie, jeho rozhodovanie adekvátnejšie situácii a jeho emócie vyrovnanejšie – stáva sa pevný vo svojom myslení, konaní a cítení. Svojím smerovaním k zdatnosti zvyšuje svoju osobnostnú integritu a približuje sa božskej dokonalosti celku sveta – stáva sa blaženým.
Podnety na zamyslenie
Skúste počas dňa sledovať svoje emocionálne reakcie a večer zhodnotiť, čo vypovedajú o vašom charaktere.
Aký je rozdiel medzi moderným a stoickým významom slova „apatický“?
Aký je rozdiel medzi novovekým chápaním človeka ako subjektu a stoickým chápaním človeka ako súčasti sveta?
Spomeňte si na stoické dobrá, zlá a indiferentné veci, zamyslite sa, prečo medzi indiferentné veci stoici zaraďujú aj život a smrť a aké môže mať takéto uvažovanie výhody a nevýhody.
V čom môže spočívať výhoda stoického striktného trvania na tom, že jediným dobrom je zdatnosť?
Skúste sa pozrieť na otázku ochrany životného prostredia z pohľadu stoickej oikeiósis.
Ak ste fanúšikom Startreku, spomeňte si na postavu Spoka a porovnajte ju so stoickým ideálom.
Ak máte dojem, že ľudia dokážu mať svoje pathé (vášne, emócie) pod kontrolou, zoznámte sa so slávnym a kontroverzným stanfordským väzenským experimentom psychológa Philipa Zimbarda: http://www.prisonexp.org/ a http://cs.wikipedia.org/wiki/Stanfordsk%C3%BD_v%C4%9Bze%C5%88sk%C3%BD_experiment