VYBRANÉ KAPITOLY Z DEJÍN HELENISTICKEJ A STREDOVEKEJ FILOZOFIE

            O živote Plótina sa dozvedáme vďaka jeho žiakovi Porfyriovi, ktorý po jeho smrti usporiadal a vydal jeho spisy doplnené o Plótinov životopis. Plótinos sa narodil v gréckom meste Lykopolis v Egypte v roku 204 alebo 205. Ako 28 ročný prichádza do Alexandrie pri Egypte, ktorá v tých časoch bola jedným z hlavných miest vzdelanosti. Tam navštevuje výklady Ammónia Sakku, ktorý ho výrazne ovplyvnil. O Ammóniovi sa traduje, že vraj prišiel z Indie, prednášal však po grécky a mal platónske vzdelanie. O jeho filozofii vieme veľmi málo a pravdepodobne – podobne ako Sókratés – nič nenapísal. Vraj hájil nesmrteľnosť duše a stanovisko, že Aristotelova filozofia neodporuje Platónovi a je v súlade s platonizmom. Je tiež pravdepodobné, že Ammóniove reči počúval aj Órigenés – prvý kresťanský novoplatonik. Plótinos ostáva u Ammonia viac než desať rokov. Kvôli záujmu o perzskú a indickú filozofiu sa v roku 243 pridáva k vojenskej výprave cisára Gordiana III. do Perzie. Počas výpravy je Gordianus zabitý pri vzbure vojakov a Plótinos sa postupne dostáva do Ríma. Tam ostáva od roku 263 až do prepuknutia vážnej choroby. Následne odchádza na statok svojich priateľov do Kampánie, kde v priebehu roku 270 alebo 271 umiera.

            V Ríme Plótinos zakladá svoju školu, prednáša a postupne začína písať. Jeho poslucháčmi sú kresťansky aj židovsky orientovaní myslitelia, ale aj členovia rímskej aristokracie a senátu (takmer sa mu podarí presvedčiť cisára Galliena, aby založil podľa Platónových zákonov filozofické mesto Platónopolis). Porfyrios vo svojom životopise predstavuje Plótina ako človeka, ktorý dokáže spojiť svoju hlbokú kontempláciu s čisto praktickým životom. Jednak je to muž štúdia a rozjímania (podľa Porfyria sa mu podarilo v kontemplácii minimálne štyrikrát zjednotiť s najvyšším princípom – s Jednom), jednak veľmi praktický človek, ktorý sa venuje svojim žiakom (Porfyrios mu ďakuje, že ho odhovoril od samovraždy) a má veľkú dôveru Rimanov – pôsobí ako rozhodca sporov, či vedie výchovu a správu majetku osirelých detí, ktoré dostáva do opatery.

            Zhruba tridsať rokov po Plótinovej smrti Porfyrios vydáva jeho dielo doplnené o jeho životopis. Spisy z pozostalosti tematicky rozdeľuje do šiestich skupín po deviatich a nazve ich Enneady (po grécky doslova „deviatky“). Sám seba Plótinos považuje len za vykladača Platóna. Z Enneád je však zrejmé, že bol veľmi dobre oboznámený aj s Aristotelom a so spismi jeho komentátorov, ako aj ďalšími dobovými filozofmi. Plótinos do svojich výkladov prijíma mnohé Aristotelove argumenty a delenia, ktoré považuje za kompatibilné s platonizmom. Vytvára tak samostatný spôsob myslenia – originálny filozofický systém. Ten ďalej rozvinú už spomenutý Porfyrios, neskôr Iamblichos (tzv. sýrska škola) a napokon v 5. storočí Proklos (tzv. aténska škola). Práce týchto novoplatonikov, a predovšetkým samotného Plótina, silne ovplyvnia filozoficko-teologickú tradíciu kresťanstva, islamu a judaizmu, hlavne v ich počiatočných fázach, kedy hľadajú filozofické výrazy a argumenty, ktoré by pomohli artikulovať ich náboženské vízie. Plótinovo dielo však hlboko ovplyvní aj renesančných a novovekých autorov, spomeňme len mená ako Erasmus Rotterdamský, Thomas More, G. W. F. Hegel, či C. S. Lewis.