VYBRANÉ KAPITOLY Z DEJÍN HELENISTICKEJ A STREDOVEKEJ FILOZOFIE

Základom Plótinovej filozofie sú tri metafyzické princípy, ktoré nazýva Jedno, Duch a Duša. Tieto princípy sú zároveň ontologickými skutočnosťami a vysvetľujúcimi princípmi. Pri postulovaní Jedna Plótinos nadväzuje na dlhú a vplyvnú tradíciu hľadania nejakého jednotiaceho princípu výkladu všetkého. Spomeňme len Xenofanovho jedného boha, Parmenidovo jedno súcno, Platónovu ideu Dobra, či Aristotelovho Prvého nehybného hýbateľa. Plótinos tieto momenty využíva a dovádza k dokonalosti. Podľa Plótina všetko, čo jestvuje, má svoj pôvod v Hen – v Jednom – v absolútne jednoduchom a prvom princípe všetkého. Jedno je jedinou príčinou seba samého a všetkého ostatného. Je to absolútny zdroj dobra, života, bytia, intelektu a jednoty. Ako zdroj týchto atribútov Jedno tieto atribúty prekračuje. Jedno je nad činnosťou, nad rozumom a myslením, nad akýmkoľvek určením, nad akoukoľvek formou. Plótinos síce o ňom hovorí ako o Jednom alebo o Dobre či Bohu, upozorňuje ale, že tieto mená sú v podstate len metafory. Keďže Jedno stojí nad všetkým čo jestvuje a o čom sa dá vypovedať, samo o sebe je nutne nevypovedateľné a neurčiteľné. Práve toto „nad“ a „za“ všetkým robí z Jedna večný a nevyčerpateľný zdroj všetkého. Jedno je v pokoji, nie je v ňom vôľa, ani plán, ani starosť, všetko z neho vychádza spontánne a prosto. Plótinos toto vychádzanie popisuje cez platónsku metaforu slnka, ktoré spontánne vyžaruje (gr. perilampsis, lat. emanatio) svetlo bez toho, aby sa samo akokoľvek menilo. Všetko čo je, vzniká dynamickou explóziou života z nemenného Jedna (por. Enn. V, 3; VI, 8 – 9). Prirodzeným vyžarovaním Jedna vznikajú nižšie podstaty (gr. hypostasis) – základné princípy, ktorých bytie je od Jedna úplne závislé. Sú nimi Duch a Duša. Toto vyžarovanie, túto emanáciu by sme však nemali chápať ani ako časový proces, ani ako postupnú aktualizáciu možností obsiahnutých v Jednom. Priliehavejšie sa tento proces dá predstaviť ako nečasová ontologická závislosť od Jedna.

            Najbližšou hypostázou Jedna je Nús – teda Duch, Intelekt, alebo Rozum, ako môžeme toto grécke slovo preložiť. Duch, ktorý je plne odvodený od Jedna, je na ňom plne závislý, zároveň však v ňom samotnom je istý druh (odvodenej) jednoty. Duch si je tak vedomý jednak Jedna, jednak seba samého. Z toho vyplýva jeho dvojitá orientácia. Buď môže byť orientovaný na svoj zdroj – teda na Jedno, vtedy je pri sebe, pri svojom zdroji, je „opitý láskou k Jednému“, sám so sebou jednotný, nerozlíšený. Alebo je orientovaný na seba, vtedy nahliada svoj obsah. Tým obsahom sú platónske idey – teda základné formy všetkého, čo je. Prečo na rozdiel od Platóna Plótinovi nestačí na popis sveta a jeho poriadku len štruktúra ideí? Súvisí to s tým, že komplexnosť myslenia a bytia v Plótinovom podaní vyžaduje ako explanačný princíp niečo, čo je absolútne jednotné a jednoduché. To, čo Platón v Ústave len naznačuje, keď hovorí o idei Dobra ako o najvyššej idei, Plótinos uchopí ako nutnosť fundamentálneho rozlíšenia medzi Jednom a Duchom. Jednota Ducha odkazuje na jeho zdroj – na Jedno. Komplexnosť princípov – ideí, ktoré sú obsahom Ducha odkazuje k nižším zložkám bytia, vytvára jednotlivé esencie a kauzálne vzťahy medzi nimi (por. Enn. V, 4; VI, 7). Duch sa tak stáva tvorivou aktivitou života.

            Treťou hypostázou a základným princípom je Psyché – Duša. Staršia grécka filozofia (vrátane Platóna a Aristotela) považovala dušu za princíp života. U Plótina tomu tak nie je. Plótinos spája život s túžbou. Ako sme videli, základným princípom života a jeho najvyššou aktivitou je Duch. V najvyššom živote – v živote Ducha – sa nachádza najvyššia forma túžby. Táto túžba je plne uspokojená kontempláciou Jedna prostredníctvom ideí, ktoré sú obsiahnuté v Duchu samotnom. Duch teda uspokojuje svoju túžbu prostredníctvom svojho „vnútra“. K princípu Duše patrí, že je obrátená „von“. Duša uspokojuje svoje túžby tým, že sa obracia na objekty, ktoré sú „vonku“, teda na objekty, ktoré sú „externé“ vzhľadom na nositeľa túžby. Všetko, čo má dušu, od človeka, cez zvieratá, až po rastliny, koná tak, aby uspokojilo svoje potreby a (nutne) hľadá to, čo je mimo neho – napríklad potravu a vzduch. Duša sa však môže obracať nielen „von“, ale aj „dnu“. Pokiaľ sa obracia k sebe samej, do svojho vnútra, obracia sa k Duchu, ako k svojmu zdroju a k najvyššiemu princípu a najvyššej aktivite života. Tak ako obsahom Ducha sú idey, obsahom duše sú psychické aktivity všetkých živých bytostí. Duša vo svojej najvyššej vnútornej aktivite je Dušou sveta (gr. psyché tú kosmú, lat. anima mundi), ktorá si je vedomá samej seba – svet (kosmos) je výtvorom Duše a skrze Dušu reflektuje sám seba. Pokiaľ sa duša obráti „von“, teda mimo seba, obracia sa do zmyslového sveta. Vonkajšou aktivitou Duše je príroda (fysis), tá je inteligibilnou (teda na základe rozumu/ducha usporiadanou a rozumom/duchom uchopiteľnou) štruktúrou všetkého ostatného, čo nie je Dušou, vrátane oduševnených aj neoduševnených objektov (por. Enn. III, 8; V, 4).

            Až v tejto fáze sa dostávame k zmyslovo vnímateľnému svetu, teda k svetu v ktorom je hylé, teda látka alebo hmota. Pokiaľ pre Aristotela a Platóna bola látka pôvodným, samostatným a večným princípom, pre Plótina je len výtvorom Duše – posledným výtvorom poslednej emanácie. Látka je niečím, čo je úplne zbavené života, poriadku a myslenia. A je to práve látka, ktorá zodpovedá za pominuteľnosť všetkého, s čím je spojená, za pominuteľnosť toho, čo je možné vnímať prostredníctvom zmyslov. Plótinos látku často nazýva „ničím“ alebo „zlom“. Ako však môže byť zlom niečo, čo je ničím a zároveň, čo je výsledkom procesu, ktorý sa začal Jednom (teda Dobrom a Bohom)? Plótinova úvaha je nasledovná. Ak má jestvovať čokoľvek okrem Jedna, musí to byť výsledkom procesu, ktorý z Jedna vychádza. Začiatkom zla a umenšovania bytia je teda akt oddelenia sa od Jedna, reprezentovaný Duchom a pokračujúci Dušou sveta. Koniec toho procesu oddeľovania sa od Jedna je definovaný jeho poslednou hranicou, podobne ako keď sa rieka vlieva do púšte, kde sa v jednom momente nakoniec úplne stratí. Za touto hranicou je „nič“ – teda látka. V tomto (metafyzickom) slova zmysle môže byť látka označená za „nič“ a za „zlo“, a zároveň z tohto dôvodu nemôže byť látka označená za ďalšiu hypostázu (podstatu). To, že látka je v metafyzickom slova zmysle zlom a ničím, ešte neznamená, že by zmyslovo vnímateľný svet bol zlý (alebo neskutočný). Plótinos o ňom hovorí ako o dobrom. Zmyslovo vnímateľný svet je výtvorom Duše, ktorá v ňom zhmotňuje idey obsiahnuté v Duchu. Zmyslovo vnímateľný svet je tak odvodený od Jedna, spojený s Jednom, a teda dobrý (por. Enn. I, 8; II, 4). Látka, ktorá sa v zmyslovom svete nachádza, sa však nakoniec môže stať zlom aj v inom než metafyzickom slova zmysle, to sa však už dostávame k Plótinovej psychológii a etike.