VYBRANÉ KAPITOLY Z DEJÍN HELENISTICKEJ A STREDOVEKEJ FILOZOFIE
Periodizácia
Stredovek sa zvykne ohraničovať niekoľkými historickými udalosťami. Medzníkom jeho začiatku môže byť vydanie milánskeho ediktu v roku 313, ktorý zrovnoprávnil v Rímskej ríši kresťanstvo s ostatnými náboženstvami, alebo pád Západorímskej ríše v roku 476, prípadne zatvorenie novoplatónskej akadémie v Aténach cisárom Justiánom v roku 529. Koniec stredoveku zvykne byť ohraničený pádom Konštantínopolu v roku 1453, alebo objavením Ameriky Krištofom Kolumbom v roku 1492, prípadne zverejnením 95 téz Martina Luthera v roku 1517.
Stredoveká filozofia sa zvykne deliť na dve veľké obdobia:
Patristika (približne od roku 100 do roku 750)
Scholastika (približne od roku 800 do roku 1546)
Patristika sa ďalej zvykne deliť na tri obdobia: 1. začiatok patristiky (2. stor. – r. 325); 2. rozkvet patristiky (325 – 451); 3. doznievanie patristiky (451 – 635/649). Aj v scholastike sa zvyknú rozlišovať tri obdobia: 1. raná scholastika (800 – 1200), 2. vrcholná scholastika (1200 – 1350) a 3. neskorá scholastika (1350 – 1546).
Patristika
„Pater“ (lat. otec) bol v neskorej antike čestný titul pre učiteľa múdrosti, ranokresťanskú autoritu. Skúmanie učenia „otcov“ sa nazýva „patrológia“ a obdobie, v ktorom žili „patristika“. Theologia patristica hovorí o učení cirkevných otcov (otcov viery a svedkov náuky, ktorá siaha až k prvotnej cirkvi) v období, v ktorom prišlo k christianizácii antického sveta. Kresťania boli poverení zvestovaním svojho posolstva a chceli ho spraviť zrozumiteľným aj pre iné kultúry (grécke slovo euangelion – „evanjelium“ doslova znamená „dobrá zvesť“, „dobré posolstvo“). Zároveň museli kresťanstvo obhajovať pred jeho odporcami. Významnou zložkou patristickej literatúry sa tak stali apologetické spisy (z gr. apologia – „obrana“). Cirkevní otcovia pri ich písaní siahli po antických filozofických metódach a rečníckych postupoch. Súčasťou ranokresťanskej tradície bola aj gnostická literatúra a kresťanská apokryfná literatúra (z gr. apokryfos – „skrytý“, „tajný“, ide o evanjeliá, apoštolské skutky, listy a apokalypsy, ktoré boli neskoršou cirkvou vylúčené z kánonu, to jest zoznamu oficiálne uznaných spisov, ktoré nadobudli podobu Nového Zákona). Obdobie cirkevných otcov je tak obdobím hľadania výrazu kresťanstva, jeho obrany a filozofického uchopenia apoštolskej tradície. Z tejto pôdy sa postupne vyvíja raná stredoveká filozofia, ktorá využíva hlavne platónske a stoické motívy. V neskoršom období bude západné kresťanské myslenie (o ktorom tu bude reč), ovplyvnené aj židovským, islamským, byzantským a slovanským myslením. Medzi kľúčové postavy patristiky patria Justinos, Eirénaios, Kléméns Alexandrijský, Órigenés a Tertullianus. Na latinskom západe patristika vyvrcholí v diele Svätého Augustína, ktorý sa na niekoľko storočí stane vzorom filozofického myslenia.
Scholastika
Na počiatku ranej scholastiky, v 8. a 9. storočí, stúpa po reformách Karola Veľkého význam vzdelanosti a filozofie. Budujú sa knižnice, a ako jednotný jazyk vzdelancov sa na kresťanskom západe definitívne presadí latinčina. Predmetom ostrých polemík sa stáva spor o univerzálie (viď nižšie). Z predstaviteľov tohto obdobia spomeňme aspoň mená ako Pierre Abélard a Anselm z Canterbury. Na prelome 12. a 13. storočia začína vrcholná scholastika. V tom čase vzrastá význam miest, centrom dobového intelektuálneho života sa stávajú prvé univerzity (lat. universitas – pôvodný význam slova je „spoločenstvo“, v prípade univerzít teda spoločenstvo učiteľov a študentov). Najstaršie univerzity boli založené v Bologni (1088) Paríži (1150) a Oxforde (1167). Prvou univerzitou v strednej Európe bola Univerzita Karlova v Prahe, založená r. 1348. Začiatkom vrcholnej scholastiky prichádza k rozmachu prekladateľskej činnosti. Do centra pozornosti sa postupne dostanú diela Aristotela a jeho gréckych a arabských komentátorov, čo napokon spustí zápas o prijatie Aristotela, ktorý vyvrcholí v polovici 13. storočia. Na jednej strane tohto zápasu sa ocitá Albert Veľký, ktorý sa ako prvý pokúsil o súborné transformovanie aristotelizmu do kresťanského filozofického myslenia (Aristotelés získa ďalej sympatie prírodovedne orientovaných mysliteľov: Grossetesta a Rogera Bacona); na druhej strane stojí Bonaventura, ako zástanca augustiniánsko-novoplatónskeho myslenia. Na zmierenie tohto sporu sa podujme veľký znalec a stúpenec Aristotela, žiak Alberta Veľkého Tomáš Akvinský. Tomáš sa pokúsil vybudovať rozsiahly systém, ktorý by v sebe zahrnoval všetky oblasti vedenia. V jeho Sume teologickej vyvrcholili snahy o ucelené zachytenie teologickej vedy, charakteristické pre 13. storočie, v ktorom sa sumy stali typickým žánrom. Suma – syntéza väčšieho rozsahu – bola sústava traktátov rozdelených na časti (partes), tie sa ďalej členili na otázky (quaestiones), ktoré boli napokon rozdelené na články (articuli). V poslednom období scholastiky, v neskorej scholastike, pokračujú tak augustiniánske ako aj aristotelovské prúdy, ku ktorým sa napokon pridá mysticky orientovaný smer. Z predstaviteľov tohto obdobia spomeňme aspoň mená ako Ján Duns Scotus, William Ockham, či Majster Eckhart.