VYBRANÉ KAPITOLY Z DEJÍN HELENISTICKEJ A STREDOVEKEJ FILOZOFIE

            Druhou veľkou témou stredovekej filozofie je spor o univerzálie. Otázka, ktorá tento spor rámcuje, sa dá sformulovať nasledovne: Sú rody (gr. genos, lat. genus, napr. živočích) a druhy (gr. eidos, lat. species, napr. človek) ako všeobecné určenia (lat. universale) samostatné skutočnosti alebo len myšlienkové formy? Zodpovedá napríklad univerzália „človek“, „živočích“, „trojuholník“, „dobro“ niečomu, čo je v skutočnosti (vo veciach), alebo sú tieto pojmy len výtvorom nášho myslenia a s realitou nesúvisia? Alebo inak: Jestvuje druh človeka, ktorý vyjadrujeme pojmom „človek“ a definujeme ho ako „rozumného živočícha“, alebo jestvujú len konkrétni Peter, Ján, Marka, Miška, v ktorých nič také ako druh „človek“ nejestvuje? Na úrovni rodov je otázka rovnaká. Jestvujú psovité šelmy a mačkovité šelmy v skutočnosti, alebo je takáto klasifikácia len výtvorom našej bujnej fantázie a s realitou nijak nesúvisí?

            Jadro sporu o univerzálie bolo inšpirované antikou, konkrétne novoplatonikom Porfyriom (cca 234 – 301/5), ktorý napísal Úvod (Eisagogé) k Aristotelovmu spisu Kategórie. V ňom predstavil rôzne možnosti riešenia otázky statusu rodov a druhov, ale nerozhodol v prospech ani jednej z možností. Porfyrios svoje úvahy otvára nasledovne: „Vopred upozorňujem, že sa zdržím výkladu o tom, [1] či rody (gené) a druhy (eidé) existujú, alebo spočívajú len v obyčajných predstavách mysle, [2] a v prípade, že existujú, či sú telesné alebo netelesné a [3] či sú oddelené od zmyslami vnímateľných vecí, alebo existujú v týchto veciach a na nich“ (Isag. Arist. Cat. 4,1.1).

            Stredoveku tieto otázky predstavil Boethius (cca 480 – 524), ktorý preložil Porfyriov Úvod do latinčiny a napísal k nemu komentár. Boethius vo svojom riešení vychádza z aristotelovských pozícií. Jednotlivé konkrétne veci (lat. concreta – doslova „zrasty“) sú zloženinou telesného a netelesného (látkového a formálneho). Tejto vnútornej štruktúre konkrétnych vecí zodpovedá dvojitá orientácia ľudskej poznávacej schopnosti. Pomocou zmyslov, ktoré sú telesné, vnímame konkrétne jednotliviny ako „zmätené a pomiešané“. Naša myseľ je však schopná abstrakcie. Rody a druhy myslíme tak, že z jednotlivých existujúcich vecí (v ktorých tieto druhy a rody reálne sú), abstrahujeme to, v čom sa podobajú – naša myseľ abstrakciou postupne zostaví najprv druhy a potom rody. Toto zostavovanie nie je výkonom (telesného) vnímania, ale je výkonom nášho (netelesného) intelektu. Samotné poznanie teda prebieha už bez pomoci zmyslov – netelesne. Príklad: naše telesné zmysly vnímajú indivíduá ako Jessicu, Jana a Maru. Toto telesné vnímanie nám poskytuje len „zmätenú“ predstavu – súbor rôznych vlastností. Vďaka abstrakcii, ktorá je už netelesná, sme schopní nájsť medzi týmito indivíduami podobnosti. Podobnosť medzi vzájomne nepodobnými ľuďmi (Jessicou, Janom a Marou) uchopí naša myseľ ako druh (species „človek“). Podobnosť medzi druhmi uchopí ako rod (genus „živočích“). Tak sa Boethius dostáva k definícii rodu a druhu: Druh je myšlienka / pojem (cogitatio), ktorý sa tvorí z podstatných podobností početne rozdielnych jednotlivín. Rod je pojem, ktorý sa utvára z podobnosti druhov. Univerzálie teda reálne existujú v zmyslovo vnímateľných veciach, duchovne sú však uchopované mimo rámec telesného. Na prvú otázku z Porfyriovho naznačenia problému Boethius odpovedá, že univerzálie jestvujú vo veciach i v mysli. Na druhú otázku odpovedá, že ako telesné jestvujú univerzálie vo veciach a ako netelesné v mysli. Na tretiu otázku odpovedá, že v mysli jestvujú univerzálie oddelené od viditeľných vecí (sú netelesné) a vo veciach sú univerzálie spojené s vecami (sú telesné) a vyjadrujú ich spoločné znaky.

            Z týchto Boethiových pozícií sa zhruba o 500 rokov – v ranej scholastike – vyvinul spor o univerzálie. Tí, ktorí podobne ako Boethius tvrdili, že univerzálie sú reálne, sa nazývajú realisti (z latinského res = vec, že všeobecné pojmy sú „vecné“, teda reálne). Vyhrotenejší realisti mali sklon vyhlasovať univerzálie (idey, formy) za skutočnejšie než jednotlivé konkrétne veci. Tvrdili, že univerzálie sú pred jednotlivými vecami (ante rem; ante = pred, res = vec). Typickým stredovekým predstaviteľom realizmu je Viliam z Champeaux (1070 – 1121), podľa ktorého každá druhová všeobecnina (univerzália) existuje v indivíduách daného druhu ako jedna a tá istá podstata. Indivíduá sa teda od seba líšia len akcidentami (prípadnými/náhodnými vlastnosťami). Napríklad Jano a Mara sú úplne identickí v aspekte „byť človekom“, to čo ich odlišuje sú len znaky, ktoré sú sekundárne, náhodné a zanedbateľné. Inak povedané, ak by sme od Jana a Mary odobrali ich individujúce náhodné znaky, to čo by nám ostalo, by sa síce dalo spočítať (boli by tu dva „objekty“), avšak nedalo by sa to od seba nijako odlíšiť (nedalo by sa povedať, ktorý „objekt“ je Jano a ktorý Mara). Takýto postoj sa nazýva krajný realizmus (sám Viliam tento svoj postoj neskôr zmiernil).

            Predstavitelia opačnej pozície sa nazývali nominalisti (lat. nomen – meno). Podľa nich univerzálie sú po jednotlivých veciach (post rem; post = po, res = vec). Jediné čo skutočne existuje sú jednotliviny – jednotlivé individuálne veci/súcna. Univerzálie sú čisto náhodnými výtvormi našej mysle, sú to náhodné znaky/mená, ktorými označujeme nejaké konkrétne veci. Vo veciach samotných teda nič také ako rod alebo druh nejestvuje. Napríklad, „človek“ (druh) alebo „živočích“ (rod) nie sú nijako prítomné v konkrétnom Janovi alebo Mare. Za predstaviteľa takéhoto myslenia je považovaný Roscellinus z Compiègne (cca 1050 – 1121), podľa ktorého sú univerzálie len prázdne zvuky – závany hlasu (flatus vocis), ktoré nie sú nijako obsiahnuté vo veciach. Takýto postoj sa nazýva krajný nominalizmus.

            Obe krajné pozície sa snažil zmieriť Pierre Abélard (1079 – 1142), ktorý študoval tak u nominalistu Roscellina, ako aj u realistu Villiama z Champeaux. Jeho riešenie sa označuje ako konceptualizmus (niekedy tiež sermonizmus; od sermo – reč). Univerzálie ako všeobecné pojmy podľa neho síce nemajú reálnu existenciu, ale nie sú ani prázdnymi zvukmi. Všeobecné pojmy sú výrazmi reči (sermo) – sú to zvláštne zvuky, ktoré nesú význam. Všeobecný nie je ani samotný označujúci znak (napr. slovo „človek“), ani vec pre ktorú sa tento znak používa (napríklad bytosť, ktorej podstatou je „byť človekom“), všeobecným je význam znaku, teda vzťah medzi znakom a tým, čo označuje. Všeobecné pojmy síce sú vytvorené abstrakciou z jednotlivých vecí – sú spoločnou formou v rámci jednotlivín daného druhu (v tom nasleduje Aristotela a Boethia), priamo im však nezodpovedá žiadna vec – ani fyzická ani ideálna. Slúžia nám na to, aby sme mohli o veciach zmysluplne vypovedať. Abélardovo riešenie sporu o univerzálie teda nie je ontologické, ale jazykové. Jeho postoj býva označovaný ako umiernený nominalizmus.

            K celému sporu nakoniec prispel svojim riešením aj Tomáš Akvinský (1225 – 1274). Jeho postoj sa označuje za umiernený realizmus. Podľa neho všeobecnina je vždy obsiahnutá v konkrétnej veci a určuje jej príslušnosť k druhu – jej esenciu. Univerzálie teda sú vo veciach (in re) ako „bezprostredné všeobecniny“. Ľudia poznávajú veci tak, že z nich toto všeobecné abstrahujú (podobne Aristotelés a Boethius). Bezprostredná všeobecnina sa tak stáva „reflektovanou všeobecninou“. Reflektovaná všeobecnina však existuje len v našej mysli ako neskoršia – je univerzáliou „po veci“ (post rem). Okrem toho ale všetky univerzálie existujú v mysli Božej, ako vzory plánu stvorenia. Takáto všeobecnina je univerzáliou „pred vecou“ (ante rem).

            Dodajme, že zo stredovekého pohľadu by sa Platón javil ako krajný realista, ktorý chápe idey ako samostatné entity nadradené veciam a oddelené od nich. Aristotelés by bol chápaný ako umiernený realista. Jeho formy reálne jestvujú vo veciach, ale – na rozdiel od Platóna – nikdy nie sú od nich oddelené (forma sa vždy vyskytuje v konkrétnej látke – Aristotelov hylémorfizmus). K platónskemu realizmu má blízko Sv. Augustín, k aristotelovskému Tomáš Akvinský.

            V novovekej filozofii býva realizmus spájaný s racionalizmom (Descartes, Leibniz, Kant, Spinoza), z iných vied za priateľa realizmu môžeme považovať genetiku s jej dôrazom na dedičnú informáciu – genóm, pričom jednotlivý organizmus je len „nositeľom“ genómu. V sociológii je s realizmom spájaný Emile Durkheim. Nominalizmus býva v novovekej filozofii spájaný s empirizmom a skepsou (Berkeley, Hume, existencializmus). Z nominalistických pozícií neskôr vyjdú aj logický pozitivizmus a filozofia jazyka. V sociológii z nominalistických pozícií vychádza Max Weber.