VYBRANÉ KAPITOLY Z DEJÍN HELENISTICKEJ A STREDOVEKEJ FILOZOFIE

(v. 1 – 4) Našu báseň začnime vzývaním helikónskych Múz, ktoré obýva­jú veľkú a nadovšetko posvätnú horu Helikón. Nežnými nôžkami tancujú okolo prameňa s nádychom fialkovej farby a okolo oltára všemocného Kronovho syna.

(v. 22 – 34) Práve tieto Múzy kedysi naučili Hesioda básnické umenie. Stalo sa to vtedy, keď pásol ovečky pod posvätným Helikónom. Olympské Múzy, bohyne a dcéry Dia nosiaceho štít, ma vtedy – ako jedného z pastierov – najskôr oslovili takouto rečou: „Hej, pastieri, vy paskudy nenásytné, čo spávate len pod holým nebom! Či vie­te, že my, Múzy, vieme povedať aj veľa klamstva podobného prav­de? Ale ak sa nám zachce, dokážeme vysloviť aj veci pravdivé.“ Takto ma oslovili dcéry veľkého Dia ochotné povedať pravdu. Dali mi básnickú berlu v podobe pekne urastenej vavrínovej vetvy, kto­rú odtrhli zo statného stromu. To žezlo malo vskutku obdivuhodnú moc. Potom mi vnukli veštecký hlas, aby som ospieval veci budúce i minulé. Prikázali mi básňou osláviť rod večne blažených a nesmr­teľných bohov a osobitne mi zdôraznili, aby som vždy na začiat­ku a samom konci spieval o nich samých.

(v. 104 – 115) Buďte pozdravené, slávne Diove deti! Darujte básnikovi piesne plné túžob! Spievajte o posvätnom rode večne nesmrteľných bohov – o tých, čo zrodila Zem, hviezdne Nebo i tmavá Noc a ktorých živilo slané more menom Pontos. Roz­povedzte, ako sa na samom počiatku zrodili bohovia, Zem, rieky, bezhraničné more zúriace príbojom, žiariace hviezdy a široké nebo zhora nad všetkým ostatným. Prezraďte nám aj to, ako si bohovia rozdelili moc a všetky náležité pocty a ako sa na samom počiatku usídlili na Olympe s mnohými údoliami. Všetko toto nám zvestujte v básni. Veď pokorne vzývam tu vás, Múzy, čo od samého počiatku (ex archés) bývate v olympských príbytkoch. Verím, že prezradíte aj to, čo po­vstalo zo všetkého ako prvé.

(v. 116 – 138) Na samom počiatku bol Chaos. Potom však vznikla bohy­ňa zeme Gaia, teda Zem, so širokou hruďou. To preto, aby sa sta­la bezpečným sídlom všetkých večne nesmrteľných bohov, ktorí obývajú vrchol snežného Olympu. V hlbokých útrobách Zeme so širokými cestami vznikol Tartaros plný nepriehľadného vzduchu. Potom nasledoval Eros, ktorý príjemne uvoľňuje telesné údy a je najkrajší spomedzi bohov. Je to boh, ktorý ľahko premáha myseľ v hrudi všetkých bohov i ľudí a hneď pokorí vôľu plnú úmys­lov planých. Z Chaosu sa zrodil Erebos a čierna Noc. Tá sa v lás­ke spojila s Erebom, počala a porodila Aithér a Deň. Zem najskôr zrodila hviezdnaté Nebo (Úranos), rovnako veľké ako ona, aby ju všade zakrývalo a bola tak vždy bez­pečným sídlom nesmrteľných bohov. Zrodila aj vysoké hory, príjemné sídlo božských Nýmf, ktoré šťast­ne bývajú v lesnatých kopcoch. Všetkých týchto potomkov a okrem nich aj neúnavné more zvané Pontos a zúriace mocným príbojom, však Zem zrodila bez lásky, ktorá je vždy plná vášne. Ale potom sa na lôžku spojila s Nebom a porodila Ókeána s hlbokými vírmi, Koia, Kreia, Hyperióna, Iapeta, Theiu, Reiu, Themis, Mnémosyné, Foibu so zlatým vencom aj ľúbeznú Tethys. Po všetkých týchto sa ako najmladší zrodil Kronos s pokrivenými úmyslami. Zo všetkých súrodencov bol najhroznejší a čoskoro znenávidel vlastného otca.

(v. 139 – 153) Gaia potom zrodila Kyklopov s násilným srdcom: Bronta, Ste­ropa a Arga s udatnou mysľou. Boli to bytosti, ktoré darovali Dio­vi hrom a ukuli blesk. Vo všetkom ostatnom boli podobní bohom až na to, že uprostred čela mali len jedno oko. Vhod­ne ich nazvali Kyklopmi, pretože ich jediné okrúhle oko sa vynímalo presne v strede čela. Pri prácach využívali mocné svaly, hrubú silu, ale aj inteligenciu a dôvtip. Ďalšie tri veľké a statné deti, ktoré porodila Gaia Uranovi, boli nemenovateľní Kottos, Briareós a Gygés. Všetci títo sa neslávne preslávili zlými činmi a nadmernou pýchou. Každému z nich vyrá­žalo z pliec celkom prirodzene sto rúk. Približne z tej istej časti tela vyrastalo aj päťdesiat hláv pripojených k mocným údom. Veľké telo bolo už zďa­leka nápadné nepremožiteľnou silou, ku ktorej sa nik neodvažoval ani len priblížiť.

(v. 154 – 175) Všetky deti Urana a Gaie boli veľmi mrzké a ich otcovi sa hneď od počiatku znepáčili. Zakaždým, ako sa ďalšie dieťa narodilo, mu nedovolil uzrieť svetlo sveta, ale schoval ho v útrobách Gaie. Uranos sa z tohto svojho mrzkého konania do­konca tešil. Ozrutne veľká Gaia však stonala, lebo jej vnútro bolo bolestivo preplnené. Vymyslela preto ľstivý a zhubný plán. V tej chvíli vytvorila nejaký šedý a nesmierne tvrdý nerast. Z neho po­tom vyrobila veľký kosák. V milom ale veľmi skľúčenom srdci po­zbierala odvahu a takto oslovila drahé deti: „Deti, všetky ste moje, ale splodil vás spupný otec. Ak ochotne poslúchnete, mohli by sme sa pomstiť vášmu otcovi za zlú potupu, ktorú nám spôsobil. Veď to bol on, kto začal s ohavnými činmi!“ Po týchto slovách všetci trnuli hrôzou. Nik sa neodvážil vyrieknuť ani len slovo. Jediný nabral od­vahy veľký Kronos – ten s krivými úmyslami – a takýmito slovami zaraz oslovil drahú matku: „Ctená mať, ja ti sľubujem, že môžem vykonať čin, ktorý žiadaš. Vôbec mi neleží na srdci osud zloreče­ného otca! Veď to bol on, kto začal s ohavnými činmi.“ Po týchto slovách sa ozrutná Gaia nesmierne potešila v srdci. Krona usadila v tajnej skrýši a do rúk mu dala kosák so zúbkovaným ostrím. Po­tom mu dôkladne vysvetlila celú tú pripravenú lesť.

(v. 176 – 210) Veľký Uranos so sebou priniesol noc a nastala tma. Túžobne sa pritúlil ku Gaii a celú ju prikryl natiahnutým a roztúženým telom. Práve vtedy však siahol syn ľavou rukou po kosáku a pravicou pevne zovrel ten straš­ný dlhý nástroj so zúbko­vaným ostrím. Silno sa zahnal a prudkým seknutím vyrezal milému otcovi úd. Potom ho vyšmaril a ten od­letel niekde ďaleko preč. Uranovo pohlavie však ešte aj potom, ako odletelo od Kronovej ruky, stihlo vykonať svoju prácu. Kvapky telesnej tekutiny zmiešanej s krvou, ktoré odleteli z Ura­novej ohavnej rany, sa dostali do tela bohyne Gaie. Pretože všetky do jednej skončili v jej útrobách, po niekoľkých rokoch porodila Erinye, silných veľkých Gigantov s blýskavými zbraňami a dlhými kopijami v rukách a Nymfy, ktoré sa na bezhraničnej zemi nazýva­jú Melie (Jaseňové). Hneď ako odsekol Kronos oceľovým kosákom otcovo pohlavie, odhodil ho ďaleko od pevniny smerom na búrlivé more. To potom dlhý čas plávalo po morskej hladine. Okolo kúskov nesmr­teľného tkaniva Uranovho prirodzenia sa pritom tvorila mor­ská pena. V jej vnútri sa vyvíjala jeho dcéra. Najskôr sa priblížila k posvätnému ostrovu Kythéra a odtiaľ na vlnami omývaný Cyprus. Takto vystúpila z peny ctihodná bohyňa. Jej štíhle nohy hneď stáli na sviežej tráve, ktorá vyrástla okolo krásnej ženskej postavy. Ľudia aj bo­hovia ju nazývajú Afroditou, pretože ju živila pena, ktorá sa po grécky nazýva „afros“. Ale má aj meno Kytherčanka, pretože do­razila na Kythéru. Zrodenou na Cypre ju zasa nazývame vtedy, keď chceme zdôrazniť, že sa narodila na tomto ostrove. Niekedy ju ľu­dia dokonca volajú „filomeideia“, čo doslovne znamená „milujúca mužské pohla­vie“, pretože sa zrodila práve z neho. Hneď od hodiny jej zrodu ju sprevádza Eros. Krásny boh túžby Himeros ju nasledu­je od prvej chvíle, čo sa pridala do spoločenstva bohov. Od samé­ho počiatku sa teší takejto úcte – veď navždy dostala nezrušiteľné miesto v zástupe nesmrteľných bohov a večný rešpekt u smrteľných ľudí. Iste aj preto, lebo má na starosti zvodné rozhovory s panna­mi, veľavravné úsmevy, nevinné klamstvá, potešenie a najmä sladké a nadovšetko príjemné milovanie. Všetkým týmto svojim deťom plným nenávisti dal ich otec, veľ­ký Uranos, prezývku Titáni. Zvykol totiž hovoriť, že veľkou spup­nosťou sa vzopäli (po grécky titainontas) aby vykonali veľký a hrozný čin, ktorý vraj v budúcnosti čaká odplata.

…

(v. 535 – 560) Takto to bolo aj v meste Mekóna, dnešnom Sikyóne, kde sa rozhodo­valo o dôležitých otázkach medzi bohmi a ľuďmi. Vtedy Pro­méteus prišiel na to, ako by oklamal Dia naozaj rafinovaným spô­sobom. Z lásky k ľuďom predložil obom stranám veľkého býka rozdeleného na časti. Pred Dia dal mäso a vnútornosti obrastené bohatým tukom. Celé to však vložil do kože a prikryl hovädzím žalúdkom. Ľstivá chytrosť mu prikázala na stranu ľudí položiť bie­le kosti býka. Dômyselne ich však poskladal a prikryl pekne sa lesknúcim tukom. Práve vtedy ho oslovil otec ľudí a bohov: „Milý Iapetov syn, ty skvelý vládca medzi všetkými vládcami sveta! Ako si mohol, drahý priateľu, tak nespravodlivo rozdeliť podiely oboch strán?“ Takto uštipačne sa Prométeovi prihováral vševediaci Zeus. Prométeus s krivými úmyslami sa naňho ľahko usmial. Ani teraz nezabudol na ľstivý trik a veľkého Dia oslovil takto: „Slávny Zeus! Ty najväčší zo všetkých večných bohov! Len si vyber jedno alebo druhé podľa toho, ako ti srdce ráči!“ Takto to naozaj povedal vede­ný ľstivým úmys­lom. Vševediaci Zeus však dobre poznal Prométeo­vu ľstivosť. Zároveň si vo svojom vnútri predstavoval záhubu, ktorú mal vykonať ľuďom. Oboma rukami preto siahol po lesklom tuku. Len čo zbadal biele kosti býka, nahneval sa v srdci a prudký hnev vzápätí zachvátil celú jeho dušu. To preto, lebo pochopil, že sa dal oklamať Prométe­ovým ľstivým trikom. Odvtedy však ľudia na ce­lej zemi spaľujú na zadymených oltároch bohov biele kosti býkov. Zeus, ktorý okolo Olympu zhromažďuje mraky, sa vtedy na Pro­métea naozaj veľmi nahneval a takto ho oslovil: „Milý bratku, Iape­tov syn, ktorý všetko pozná, vidím, že ešte stále si nezabudol pou­žívať ľstivé triky“. Takto to s hnevom v srdci riekol vševediaci Zeus.

(v. 561 – 569) Odvtedy v sebe stále živil hnev. Zariadil, aby sa stromy jaseňa nemohli zapáliť silou neúnavného ohňa jeho blesku a aby tak ľudia bývajúci na zemi nemali oheň. Aj teraz ho však oklamal statný Iape­tov syn. Iskru neúnavného ohňa, ktorý svojím svetlom žiari do veľ­kej diaľky, Prométeus ukradol Diovi v dutom steble fenikla. Hrdina tak opäť hlboko ranil myseľ boha, ktorého hrom prichádza z veľkej výšky. Jeho milé srdce sa rozzúrilo nepredstaviteľným hnevom vo chvíli, keď u ľudí opäť uvidel žiaru ohňa svietiacu do veľkej diaľky.

(v. 570 – 593) Ako odplatu za oheň však pripravil Zeus pre smrteľníkov hneď ďalšie zlo. Na jeho príkaz totiž slávny Hefaistos krívajúci na obe nohy vyformoval z hliny podobu cudnej panny. Bohyňa Aténa s blýskavými očami ju opásala a odela do strieb­ristých šiat. Od hla­vy smerom nadol mala panna na tele prehodený umelecky vyšívaný závoj, ktorý si pridržiavala oboma rukami. Bola to skutočná pas­tva pre oči! Aténa jej nasadila na hlavu zlatý diadém, ktorý vlast­noručne zhotovil slávny Hefaistos krívajúci na obe nohy. Bolo to skvostné umelecké dielo, ktorým urobil veľkú radosť otcovi. Ume­lecky na ňom stvárnil mnoho pozoruhodných výjavov. Hotová pas­tva pre oči! Na diadém vytepal veľké množstvo divých zvierat, ktoré živí suchá zem i more. Každý z tých tvorov ťa nielen očaril svojím pôvabom, ale priam ohromil úžasom. Veď podoby boli na nerozo­znanie od živých, zvuky vydávajúcich bytostí! Keď teda Zeus toto zvrchované dielo krásneho zla dokončil – namiesto toho, aby radšej vytvoril zvr­chované dielo krásneho dob­ra – verejne ho predstavil na mieste, kde boli zhromaždení aj iní bohovia a ľudia. Všetci velebili najmä krásu šperkov, ktorými ženu obdarila Aténa s blýskavými očami, ktorá bola dcérou mocného otca. Úžas zachvátil všetkých nesmrteľných bohov i smrteľných ľudí vo chvíli, keď zočili toto dielo zvrchovanej ľsti, ktorému žiaden smrteľník nemohol odolať. Práve z tejto ženy totiž pochádza celé pokolenie tvorov ženského pohlavia. Z tejto jednej jedinej pochá­dzajú všetky ostatné. Bývajú spolu s mužmi a pre ľudstvo sú veľkou pohromou. Do mužovho domu totiž so ženou neprichádza chu­dobná Penia, ktorú každý nenávidí, ale túžba po hojnosti, prepychu a nenásytnosť, ktoré stelesňuje boh Koros.

Hesiodos, Theogonia. Preklad Z. Zelinová, A. Kalaš. Zdroj: Hesiodov svet vo veršoch. Bratislava: Iris, 2022.