VYBRANÉ KAPITOLY Z DEJÍN HELENISTICKEJ A STREDOVEKEJ FILOZOFIE

KNIHA JEDENÁSTA

KAPITOLA DRUHÁ

Prosba o porozumenie Písmu.

Kedy stihnem opísať perom všetky Tvoje po­vzbudzovania, všetky Tvoje hrozby, útechy a prozreteľnostné pokyny, ktorými si ma priviedol hlá­sať Tvoje slovo a rozdeľovať Tvoje sviatosti Tvoj­mu ľudu? I keby som stihol rozprávať všetko po po­riadku, vzácne sú mi kvapôčky času, lebo už dávno som zahorel túžbou pohrúžiť sa do rozjímania Tvoj­ho zákona, aby som Ti v ňom vyznával svoju vedo­mosť i nevedomosť, zore Tvojho osvietenia a po­sledné zvyšky svojej temnoty, kým sila nepohltí sla­bosť. Nechcem však, aby vyšly nazmar tie chvíle, ktoré mám voľné po nevyhnutnom osviežení tela i ducha a po službe, ktorú musím ľuďom preukazovať, ba aj ktorú nemusím, ale preukazujem.

Pane Bože môj, počúvaj moju modlitbu a Tvoje milosrdenstvo nech vyslyší moju túžbu, ktorá sa ne­rozpaľuje len kvôli mne samému, ale chce osožiť bratskej láske. Vidíš do môjho srdca a vieš, že je to pravda. Daj, aby som Ti obetoval službu svojho rozumu a jazyka, daj, aby som Ti mal čo obetovať! Bedár a žobrák som, Ty si však bohatý pre vše­tkých, ktorí Ťa vzývajú, a staráš sa o nás. Očisť od všetkej nerozmyslenosti a lži moje srdce a moje ústa. Tvoje Písmo nech mi je čistou rozkošou! Ne­dopusť, aby som v ňom poblúdil alebo iných privie­dol do bludu! Pane, počuj a zmiluj sa! Pane Bože môj, Svetlo slepých a Sila slabých, Svetlo vidia­cich a Sila silných, počuj moju dušu a vyslyš ma, ktorý z hlbokosti volám k Tebe. Lebo ak nepočúvaš aj v hlbokostiach, kam pôjdeme? Kam zavoláme? Tvoj je deň a Tvoja je noc. Na Tvoj pokyn preletia okamihy.

Dožič mi času, aby som mohol uvažovať o ta­jom­stvách Tvojho zákona, nezatváraj dvere pred tými, ktorí na ne klopú! Nechcel si predsa, aby nadarmo bolo popísané toľko stránok skrytých ta­jomstiev. Či hory nemajú azda svojich jeleňov, ktoré sa v nich skrývajú, občerstvujú, behajú, pasú, od­počívajú a pre­žúvajú? Pane, zdokonaľ ma a osvieť mi tie hory! Hlas Tvoj je moja radosť, hlas Tvoj pre­vyšuje každú rozkoš. Daj mi, čo milujem! Veď milu­jem a tú lásku si mi Ty dal. Nezabudni na svoje da­ry a nepohrdni kvetom, túžiacim po rose! Bodaj by som Ti vyznal všetko, čo­koľvek nájdem v Tvojich knihách, a počul hlas chvály. Bodaj by som sa Tebou opájal a uvažoval o Tvojom zákone od samého za­čiatku, keď si stvoril nebo a zem, až do príchodu Tvojho kráľovstva, ktoré bude s Tebou večné v Tvo­jom svätom meste. Pane, zmiluj sa nado mnou a naplň moje túžby! Myslím, že moja túžba nie je z tohto sveta. Netúžim po zlate, striebre a drahoka­moch, ani po prepychu v šatstve, ani po vyso­kých vplyvných úradoch, ani po rozkošiach tela, ba ani po tom nie, čo je potrebné telu, kým sme pútnikmi na tejto zemi. To všetko sa nám pridá, keď budeme hľadať kráľovstvo Božie a jeho spravodlivosť. Hľaď, Pane Bože, aká je moja túžba! Nešľachetníci mi roz­právali o svojich radostiach, ale tie nie sú ako Tvoj zákon. Hľa, odkiaľ pochádza moja túžba!

Pozri, Otče, pohliadni a schváľ! Nech sa zaľúbi Tvojmu milosrdenstvu, aby som našiel milosť pred Tebou, aby sa mne, klopkajúcemu, otvorily hĺbky Tvojich rečí. Vrúcne Ťa prosím, skrze Pána nášho Ježiša Krista, Syna Tvojho, muža Tvojej pravice, syna človeka, ktorého si ustanovil za prostredníka medzi sebou a nami, skrze ktorého si hľadal nás, ho­ci my sme Ťa nehľadali; hľadal si nás, aby sme my hľadali Teba, Tvoje Slovo, skrze ktoré si stvoril vše­tko, i mňa aby sme hľadali Tvojho Jednorodeného, skrze ktorého povolal si k synovstvu veriaci ľud, i mňa; skrze Toho Ťa prosím, ktorý sedí na pravici Tvojej a prihovára sa za nás, v ktorom sú skryté všetky poklady múdrosti a vedomosti. Jeho hľadám v Tvojich knihách. Mojžiš písal o ňom a on sám, večná Pravda, to povedal.

KAPITOLA TRETIA

Stvorenie neba i zeme.

Daj, aby som počul a rozumel, ako si na začiat­ku stvoril nebo i zem. O tom písal Mojžiš. Napísal a odišiel, odišiel k Tebe. Niet ho už predo mnou. Keby bol pri mne, zadržal by som ho a opýtal sa ho, ba zaprisahal by som ho skrze Teba, aby mi to vy­svetlil. Moje uši by počúvaly slová, plynúce z jeho úst. Keby rozprával po hebrejsky, márne by rozprá­val, nerozumel by som mu. Keby však hovoril po latinsky, rozumel by som mu.

Ale odkiaľ by som vedel, že hovorí pravdu? A keby som to aj vedel, vedel by som to od neho? V mojom vnútri, v sídle mojich myšlienok pove­dala by mi pravda, ktorá nie je ani hebrejská, ani grécka, ani latinská, ani barbarská, bez pomoci úst, jazyka a zvuku slabík by mi povedala: „Pravdu ho­vorí.“ A hneď by som s úplnou istotou povedal to­mu Tvojmu človeku: „Pravdu hovoríš.“ Keďže sa ho však nemôžem pýtať, pýtam sa Teba, Pravdy, ktorou bol on naplnený, Teba, Bože môj, prosím: ,,Odpusť moje hriechy a daj, aby som dobre poroz­umel, čo Tvoj sluha povedal.“

KAPITOLA ŠTVRTÁ

Stvorenia hovoria o Stvoriteľovi.

Hľa, tu je nebo i zem. Volajú, že boly stvorené, lebo sa menia a zamie­ňajú. Čokoľvek totiž nebolo stvorené, a predsa jestvuje, nemá v sebe nič, čo by už bolo predtým jestvovalo, v tom niet zmeny, ani striedania. Tiež volajú hlasno, že sa samy neurobily, ale preto jestvujú, lebo boly stvorené. Nejest­vovaly teda prv, aby sa samy mohly stvoriť. Tento ich hlas, to je najzrejmejší dôkaz. Ty, Pane, Ty si ich teda stvoril, sú krásne, dobré a jestvujú, lebo i Ty si krásny, dobrý a jestvuješ. Pravdaže, nie sú zas také krásne, dobré a nejestvujú tak isto ako Ty, lebo v po­rovnaní s Tebou nie sú vlastne ani krásne, ani dobré, ani nejestvujú. Vieme to a za túto svoju ve­domosť Ti ďakujeme! Keď však porovnáme svoju ve­domosť s Tvojou, vtedy naša vedomosť je vlastne nevedomosť.

KAPITOLA PIATA

Svet bol stvorený z ničoho.

Na začiatku stvoril Boh nebo i zem. Ako si však mohol stvoriť nebo i zem a akým nástrojom si vy­tvoril také veľkolepé dielo? Zaiste nie ako umelec, ktorý umelecké dielo tvorí z nejakej látky podľa svojho vnútorného pohľadu, ktorý chce vtlačiť do svojho diela. Ale aj tento, či to môže urobiť nie pre­to, že si ho Ty stvoril? Umelec dáva tvar hmote už jestvujúcej a schopnej tvar prijať, napríklad zemi, kameňu, drevu, zlatu a podobným hmotám. Odkiaľ by boly však aj tieto hmoty, keby si ich Ty nebol stvoril? Umelcovi si dal telo, dal si mu ducha, kto­rým ovláda údy, dal si mu látku, z ktorej môže tvoriť, dal si mu bystrosť umu, aby pochopil ume­nie, aby si najprv vo svojom vnútri vedel predsta­viť to, čo tvorí potom navonok. Dal si mu smysly, ktorými prenáša svoju vnútornú predstavu do hmo­ty, ktoré zas neskoršie oznamujú mysli, čo bolo až spravené, aby sa presvedčila, že dielo bolo dobre vykonané. Toto všetko chváli Teba, svojho Stvoriteľa. Ako to len všetko tvoríš? Ako si stvoril, Bože, nebo i zem? Nebo i zem si nestvoril na nebi, ani na zemi, ani vo vzduchu, ani vo vode, lebo to všetko patrí k nebu a zemi. Ani vesmír si nestvoril vo ves­míre, lebo nebolo miesta, kde by mohol byť pred­tým, kým nebol stvorený. Ani v ruke nemal si nič, z čoho by si stvoril nebo i zem. Kde by si bol vzal, čo si ešte neurobil, aby si z toho mohol tvoriť? Všetko je jedine preto, že i Ty si. Povedal si, a stalo sa, svo­jím slovom stvoril si všetko.

KAPITOLA ŠIESTA

Boh stvoril všetko večným Slovom.

Ale ako si povedal? Či azda tak, ako keď zaznel s neba hlas hovoriaci: ,,Toto je Syn môj milovaný“? Tento hlas zaznel, a doznel, začal sa, a prestal. Slabi­ky zaznely, a doznely. Druhá za prvou, tretia za dru­hou a tak ďalej po poriadku, kým nezaznela posled­ná a za ňou nastalo ticho. Z toho je zrejmé, že hlas vznikol pohybom tvora, ktorý, hoci časný, slúžil Tvojej večnej vôli. Tieto v čase povedané slová von­kajšie ucho zvestovalo mysliacemu duchu, ktorého vnútorné ucho porovnalo v čase znejúce slová s Tvojím večným Slovom a zvolalo: ,,To je niečo celkom iného, niečo úplne iného. Tie slová sú hlbo­ko podo mnou, ba vlastne ani nie sú, lebo bežia a pomíňajú sa. Slovo Božie zostáva však nado mnou naveky.“

Ak si teda povedal slovami znejúcimi a pomí­ňajúcimi, aby sa stalo nebo i zem, a ak si tak stvo­ril nebo i zem, vtedy nejaká telesná bytosť musela jestvovať pred nebom a zemou, ktorej časnými po­hybmi vznikol ten hlas. Avšak pred nebom a zemou nebolo nijakého telesa. Ba keby aj bolo, bol by si ho urobil nepominuteľným hlasom, aby si ním vy­tvoril pominuteľný hlas, ktorým by si povedal, aby sa stalo nebo i zem. Z čohokoľvek by si bol vy­tvoril ten hlas, od Teba by to muselo pochádzať, le­bo ináč by nemohlo jestvovať. Ktorým slovom si te­da utvoril teleso, ktoré malo povedať spomenuté slová?

KAPITOLA SIEDMA

Syn Boží je súvečné Slovo Otcovo.

Voláš nás, aby sme poznali Slovo, Boha pri Bo­hu, ktoré je večné a v ktorom sú večné všetky veci. Ani sa neskončí, aby sa mohlo povedať druhé a tak aby sa mohlo povedať všetko, ale naraz je povedané všetko naveky. Ináč by bol v Tebe čas a zmena, teda nie opravdivá večnosť a opravdivá nesmrteľ­nosť. To som poznal, Bože môj, a ďakujem Ti za to. Poznal som to, vyznávam Ti, a so mnou to poznal a ďakuje Ti každý, kto nechce byť nevďačný istej pravde.

Nahliadli sme, Pane, nahliadli, že čokoľvek bolo a čoho už niet, alebo čokoľvek je a nebolo, to vše­tko zomiera a rodí sa. Tvojmu Slovu však nič ne­pred­chádza, ani nič po ňom nenasleduje, lebo je na­ozaj nesmrteľné a večné. A týmto svojím súvečným Slo­vom hovoríš naraz a od večnosti všetko, čo ho­voríš, a stane sa, čo hovoríš, aby sa stalo. Jednako nestáva sa naraz a od večnosti, čo tvoríš svojím Slo­vom.

KAPITOLA ÔSMA

Slovo Božie nás učí všetkému.

Prečo je to tak? Pýtam sa Ťa, Pane Bože môj. Rozumiem, ale neviem, ako by som to vypovedal. Va­ri takto: všetko, čo začína alebo prestáva jestvovať, začína alebo prestáva vtedy, keď večný Rozum určí, že má začať alebo prestať, večný Rozum, v ktorom sa nič vlastne nezačína, ani neprestáva. Tým Rozumom je však Tvoje večné Slovo, ktoré je aj začiat­kom, ktorý k nám hovorí. Tak v Evanjeliu hovorilo hlasom tela, ktorý navonok zaznel ľudským ušiam, aby uverili v neho, aby ho hľadali a našli vo več­nej pravde, v ktorej dobrý a jediný Učiteľ učí vše­tkých svojich žiakov. Tam, Pane, počujem Tvoj hlas, ktorý mi hovorí, že k nám hovorí len ten, kto nás učí. Kto nás však neučí, i keby hovoril, nehovoril by k nám.

Napokon, kto nás učí, ak len nie nemeniteľná pravda? Lebo i keď nás napomína tvor meniteľný, vedie nás k nemeniteľnej pravde. Tam sa naozaj učí­me, keď sa usilujeme počuť hlas ženícha a radovať sa z jeho hlasu. Tak sa vraciame ta, odkiaľ sme vy­šli. Preto sa volá Počiatok, lebo keby nezostával, ne­mali by sme sa kam vrátiť zo svojich poblúdení. Keď sa vraciame z bludu, vraciame sa odtiaľ iba pozna­ním. Aby sme však poznanie nadobudli, tomu nás on učí, lebo je Počiatok, ktorý hovorí k nám.

KAPITOLA DEVIATA

Ako Slovo Božie hovorí k srdcu?

V tomto Počiatku, Bože, stvoril si nebo i zem, v Tvojom Slove, v Tvojom Synovi, v Tvojej sile, v Tvojej múdrosti, v Tvojej pravde. Zá­zračne si hovoril a zázračne si tvoril. Kto to pochopí? Kto to vypovie? Čo je to, čo ma osvecuje a preniká mojím srdcom, ale ho neraní? Chvejem sa a horím. Chve­jem sa, lebo sa mu nepodobám, horím, lebo sa mu podobám. (Inhorresco, inquantum dissimilis ei sum, inardesco, inquantum similis ei sum.)

Múdrosť, múdrosť je to, ktorá ma osvecuje a roz­háňa hmly, ktoré ma obopínajú temnotou a ťarchou mojich hriechov, kedykoľvek sa od nej odvrátim. Moja sila je už natoľko zoslabená mojou biedou, že ani svoju dobrotu nevládzem uniesť, kým Ty, Pane, ktorý si sa zmiloval nad všetkými mojimi nešľa­chetnosťami, kým neuzdravíš všetky moje biedy. Ba i život môj vytrhneš zo skazy a dáš mi korunu zľutovania a milosrdenstva, dobrotou nasýtiš moju túžbu, takže sa obnoví moja mladosť ako mladosť orla. Nádejou sme boli totiž spasení a trpezlivé ča­káme na Tvoje prisľúbenia. Kto môže, nech počúva Tvoj hlas v svojom vnútri. Ja však, plný dôvery, za­volám: ,,Aké veľkolepé sú Tvoje diela, Pane! Vše­tko si urobil veľmi múdro!“ Múdrosť je Počiatkom a v tomto Počiatku stvoril si nebo i zem.

KAPITOLA DESIATA

Vôľa Božia je bez začiatku.

Či nie sú plní zaostalosti, ktorí nám vravia: ,,Čo teda robil Boh, kým stvoril nebo i zem?“ A ďalej do­dávajú: ,,Ak teda odpočíval a nerobil nič, prečo ne­zostal navždy v tejže nečinnosti? Keď v Bohu vzni­kol teda nejaký nový pohyb a nejaká vôľa, aby stvoril tvora, ktorého predtým nikdy nestvoril, ako možno hovoriť o skutočnej večnosti tam, kde vzni­ká vôľa, ktorej predtým nebolo?“ Vôľa Božia nie je stvo­renie, ale je pred stvorením, lebo nič by nemoh­lo byť stvorené, keby nepredchádzala vôľa Stvori­teľova.

KAPITOLA JEDENÁSTA

Večnosť sa nemeria časom.

Vôľa Božia patrí teda k podstate Božej. Ak by však v podstate Božej vzniklo niečo, čo tam predtým ne­bolo, nemohlo by sa povedať, že podstata je naozaj večná. Keď však vôľa Božia, aby vzniklo stvorenie, bola od večnosti, prečo sú aj stvorenia nie večné? Ktorí takto vravia, tí ešte nepoznali Teba, múdrosť Božiu, Svetlo myslí. Tí nepochopili, čo sa robí v Te­be a ako sa to robí, tí sa pokúšajú pochopiť večné. Ich srdce sa zapodieva so zmenou minulých a budú­cich vecí a preplnené je márnosťou.

Kto zadrží, pripúta a aspoň na chvíľočku zastaví to srdce, aby čo len trochu pochopilo krásu večno­sti, aby porovnalo večnosť s meniteľným časom a videlo, že sa to vôbec nedá porovnať? Kto mu dá, aby uznalo, že dlhý čas nemôže byť dlhým len preto, že vzniká z mnohých pominutých pohybov, ktoré ne­môžu byť naraz; že vo večnosti nič neplynie, že ona je stále prítomná, že nijaký čas nie je celý prítom­ný; aby videlo, že budúce zaháňa minulé, že budúce nasleduje po minulom, že všetko minulé a budúce je utvárané a vychádza z večnej prítomnosti? Kto zadrží ľudské srdce, aby zastalo a nahliadlo, že več­nosť, ktorá nie je ani minulá ani budúca, rozhoduje o minulých a budúcich časoch? Dokáže to moja ru­ka alebo dokáže to ruka môjho jazyka, tak ohromnú vec?

KAPITOLA DVANÁSTA

Čo robil Boh pred stvorením sveta?

Hľa, idem odpovedať na otázku: „Čo robil Boh predtým, ako stvo­ril nebo i zem?“ Odpoviem, ale nie tak žartovne, ako odpovedal ktosi, kto chcel vyhnúť tejto otázke: „Pripravoval peklo tým, ktorí chcú preniknúť také hlboké tajomstvo.“ Iné je ve­dieť, a iné žartovať. Tak nebudem odpove­dať. Radšej by som odpovedal, že neviem, čo neviem, ako by som mal dať takú odpoveď, pre ktorú vyjde na po­smech ten, kto sa na také hlboké veci pýtal, a dôjde pochvaly ten, kto tak nesprávne odpovedal. Teba, Bože, volám Stvoriteľom všetkého stvorenia. A keď slovami nebo i zem má sa rozumieť všetko stvoren­stvo, potom celkom smelo odpoviem: „Boh predtým, ako stvoril nebo i zem, predtým nerobil nič. Ak by však niečo robil, čo iného by robil ako tvorov?“ Ke­by som všetko, čo k svojej spáse vedieť chcem, keby som to vedel tak, ako že pred stvorením nebolo nijakého tvora!

KAPITOLA TRINÁSTA

Pred stvorením nebolo času.

Ak sa nejaká hĺbavá myseľ v svojej obrazotvor­nosti obracia k pominu­tým vekom a čuduje sa, že Ty, Bože všemohúci, Stvoriteľ všetkého, Zachovávateľ, Tvorca neba i zeme, že Ty si po toľko vekov, kým si začal tvoriť, nerobil nič, nech sa zastaví a nech sa zobudí, lebo jeho čudovanie je falo­šné. Ako mohly plynúť nespočetné veky, keď si ich nestvo­ril, veď Ty si Stvoriteľ a Pôvodca všetkých vekov? Alebo aké časy mohly byť, ktoré by nemaly v Tebe svoj pôvod? Pretože si teda Pôvodcom všetkého ča­su, ako možno hovoriť, že si nič nerobil, ak bol pred stvorením neba i zeme nejaký čas? Čas si Ty stvo­ril a nijaký čas nemohol plynúť prv, kým si ho Ty nestvoril. Keď však pred stvo­rením neba i zeme ne­bolo nijakého času, načo sa spytovať, čo si vtedy ro­bil? Kde nebolo času, tam nemohlo byť ani „vtedy“. V čase nepredchádzaš časy, lebo keby bolo tak, ako by si mohol predchádzať všetky časy?

Všetky minulé časy predchádzaš výsosťou svojej vždy prítomnej večnosti; tiež všetky budúce časy prevyšuješ práve preto, lebo sú budúce. Len čo sa priblížia, hneď sú z nich minulé. Ty sám si však vždy ten istý a Tvoje roky nikdy neprestávajú. Tvo­je roky ani neprichádzajú, ani sa nemíňajú; naše ro­ky aj prichádzajú, aj sa míňajú, až sa napokon vše­tky pominú. Tvoje roky stoja, lebo sa nehýbu. Na­sledujúce Tvoje roky nezatláčajú predošlé, lebo sa vôbec nemíňajú. Naše roky budú vtedy všetky, keď všetky uplynú. Všetky Tvoje roky sú ako jeden deň a Tvoj deň nie je každodenne, ale dnes; Tvoj dnešný deň neustupuje zajtrajšiemu, ani nenasleduje po včerajšom. Dnešný Tvoj deň je večnosť. Preto si splodil súvečného, ktorému si povedal: „Dnes som Ťa splodil.“ Ty si stvoril všetky časy a sám si pred nimi; a pred časmi nebolo nijakého času.

KAPITOLA ŠTRNÁSTA

Čo je čas?

Nebolo teda času, v ktorom by si niečo nerobil, lebo aj čas si stvoril Ty. Nijaký čas nie je súvečný s Tebou, lebo len Ty zostávaš nemeniteľný. Keby však časy zostávaly, neboly by už časmi. Čo je te­da čas? Kto to vysvetlí krátko a ľahko? Kto to po­chopí myšlienkou a vypovie slovom? Čo však spo­míname vo svojej reči častejšie a samozrejmejšie než čas? Aj rozumieme, keď ho spomíname, ba aj vtedy, keď ho spomínajú druhí.

Čo je teda čas? Keby sa ma nik na to nepýtal, vedel by som to. Keď to mám však niekomu vy­svetliť, vtedy to už neviem. Predsa však môžem ho­voriť s istotou: „Nebolo by minulého času, keby sa nič nemíňalo; nebolo by budúceho času, keď nič ne­prichádzalo; nebolo by prítomného času, keby nič netrvalo.“ Ako však môžu byť tie dva časy, minulý a budúci, keď minulý už nie je a budúci ešte nie je? Prítomný čas, keby bol vždy prítomný a ni­kdy neprechádzal do minulého, nebol by už vtedy čas, ale večnosť. Ak sa teda prítomný čas, aby bol časom, musel zmeniť na minulý, ako môžeme hovoriť, že je, keď dôvod jeho bytia je v tom, že nebude? Nemôžeme teda hovoriť, že čas je, leda že smeruje k svojmu nebytiu (tendit non esse).

KAPITOLA PÄTNÁSTA

Čo je meradlom času.

A predsa hovoríme o krátkom a dlhom čase, pravda, len o minulom a budúcom. Minulým časom voláme napríklad dlhý čas pred sto rokmi, budúci zas len dlhý, ktorý bude napríklad o sto rokov. Krá­tky minulý čas je zas napríklad pred desiatimi dňami, krátky budúci čas je o desať dní. Ale ako môže byť dlhé alebo krátke to, čo nejestvuje? Mi­nulý čas totiž už nejestvuje a budúci ešte ne­jestvuje. Nehovoríme o čase, že je dlhý, ale o mi­nulom hovo­ríme, že bol dlhý, a o budúcom, že bude dlhý. Pane Bože môj, Svetlo moje, či sa pravda aj v tomto nevysmeje človekovi? Aký dlhý čas bol už minulým časom? Bol dlhým vtedy, keď bol minulý, alebo vtedy, keď bol ešte prítomný? Len vtedy mo­hol byť totiž dlhým, keď bolo vôbec niečo, čo mohlo byť dlhým. Minulý čas už nebol: nemohol byť teda dlhým, keď vôbec nebol. Tak by sme nemali vlast­ne ani hovoriť, že minulý čas bol dlhý, lebo nič ne­nájdeme na ňom, čo by bolo dlhé. Keď sa pominul, vtedy ho už niet. Radšej povedzme, že prítomný čas bol dlhý, lebo len keď bol prítomný, mohol byť dlhý. Nepominul sa natoľko, aby ho už vôbec nebolo, a preto tu bolo niečo, čo mohlo byť dlhé. Keď sa po­minul, prestal byť aj dlhým, lebo prestal jestvovať. Pozoruj teraz, duša ľudská, či prítomný čas mô­že byť dlhý. Veď si dostala schopnosť merať a rozo­znávať trvanie času! Čo mi odpovieš? Či dlhý čas je azda sto prítomných rokov? Najprv pozri, či sto ro­kov vôbec môže byť prítomných! Keď plynie prvý rok z nich, ten je prítomný. Ostatných deväťdesiat­deväť sú budúce roky, a preto ešte nejestvujú. Keď však plynie druhý rok z nich, jeden je už minulý, druhý prítomný a ostatné sú budúce. A tak, ktorý­koľvek rok zo stredných rokov sta vzali by sme za prítomný, pred ním by boly vždy minulé a po ňom budúce roky. Preto sto rokov nemôže byť naraz prí­tomných. Pozerajme však ďalej, či aspoň ten jeden rok, ktorý trvá, či aspoň ten môže byť prítomný. Ani to nie! Keď plynie z neho prvý mesiac, ostatné sú budúce. Keď plynie druhý mesiac, prvý už uplynul a ostatné ešte nejestvujú. Teda ani rok, ktorý ply­nie, nie je prítomný celý. A keď nie je prítomný ce­lý, nemôže sa volať prítomným rokom. Rok má dva­násť mesiacov. Ktorýkoľvek mesiac plynie, ten je prítomný a ostatné sú alebo minulé, alebo budúce. Ale ani mesiac, ktorý plynie, nie je prítomný, ale jeden deň. Keď je to prvý, ostatné sú budúce; keď posledný, ostatné sú minulé; keď niektorý zo stred­ných, vtedy je medzi minulými a budúcimi.

Tak celý prítomný čas, ktorý sme našli a má byť nazvaný dlhým, scvrkne sa sotva na čas jedného dňa. Ale hľadajme ešte ďalej, lebo ani deň nie je celý prítomný. Celý deň má dvadsaťštyri hodín. Prvá hodina má všetky ostatné za budúce, posledná hodina má všetky ostatné za minulé, niektorá zo stredných má tie, čo ju predchádzajú, za budúce, čo po nej nasledujú, za minulé. Jedno­tlivá hodina plynie zas v čiastkach. Čo z nej už uplynulo, to je minulé, čo má ešte uplynúť, to je budúce. Prítom­ným časom môže sa teda nazvať len ten, ktorý sa už nedá deliť na nijaké, ani najmenšie čiastočky. Tento okamih letí však tak bleskurýchle z budúcnosti do minulosti, že netrvá ani chvíľu. Keby trval, mu­sel by sa rozdeliť na minulý a budúci. Prítomný čas nemá nijakého trvania. Kde je teda čas, ktorý by sme mohli pomenovať dlhým? Je to budúci čas? O tom nehovoríme, že je dlhý, lebo ešte nejestvuje, čo by mohlo byť dlhé; o tom hovoríme, že bude dlhý. Kedy to bude? Nakoľko ešte len má byť, nemôže byť dlhý, lebo ešte niet toho, čo by bolo dlhé. Ak však potom bude dlhý, keď z budúceho času, ktorý dosiaľ nie je, začne byť a stane sa prítomným, aby niečo mohlo vôbec byť, čím by sa stal dlhým, prí­tomný čas však už podľa vyššie povedaného volá, že nemôže byť dlhým.

KAPITOLA ŠESTNÁSTA

Aký čas možno merať?

A predsa, Pane, rozoznávame časové prestávky, porovnávame ich a hovo­ríme o nich, že sú dlhé a krátke. Tiež meriame, o čo je jeden čas dlhší alebo kratší od druhého, hovoríme, že tento je dvakrát alebo trikrát dlhší, či kratší, alebo rovnako dlhý. Me­riame však len plynúci čas, keď uvažujeme, ako uteká. Minulý čas, ktorý už ušiel, alebo budúci, kto­rý ešte nie je tu, kto by taký čas vymeral? Azda iba ten, kto by sa opovážil tvrdiť, že možno merať ne­jestvujúce. Teda, kým čas plynie, možno ho merať keď už uplynul, nemožno ho merať, lebo už nejest­vuje.

KAPITOLA SEDEMNÁSTA

Kde je minulý a budúci čas?

Hľadám len, Otče, nič však netvrdím! Bože môj, chráň a riaď ma! Kto by sa mi opovážil povedať, že troje časov niet, totiž minulý, prí­tomný a budúci, ako sme sa ešte za chlapcov učili a aj druhých sme to my učili? Kto povie, že je len prítomný čas, lebo druhé dva nie sú? Či tie sú predsa azda, a z budú­ceho stáva sa prítomný tak, že vychádza z neja­kého tajomného úkrytu a potom zas vchádza do toho úkrytu vtedy, keď sa stáva z prítomného minulý? Kde tí, čo ospievali budúcnosť, kde ju vi­deli, keď dosiaľ nejestvuje? Veď nikto nemôže vidieť to, čo nejest­vuje! Kto však spomína minulosť, nehovoril by pravdu, keby nemal minulosť v mysli. Keby však minulý a budúci čas nejestvoval, nemohol by sa za­chovať v mysli. Z toho teda vyplýva, že minulý a budúci čas predsa len jestvuje.

KAPITOLA OSEMNÁSTA

Ako môže byť minulý a budúci čas prítomným?

Dožič mi, Pane, moja Nádej, dožič, aby som mo­hol ďalej hľadať, spokojne hľadať! Keď už viem, že minulý a budúci čas jestvuje, chcem vedieť, kde jestvuje. Hoci to ešte nemôžem pochopiť, predsa viem, že kdekoľvek sú, nie sú tam ako minulý a bu­dúci, ale ako prítomný. Lebo keby tu boly ako bu­dúce, ešte by tu neboly; keby tu boly ako mi­nulé, už by tu neboly. Nech sú už teda kdekoľvek a akokoľvek, vždy sú len ako prítomné. Keď sa rozpráva o minulom, z pamäti sa nevybavujú veci, ktoré už zanikly, ale slová vzniknuté z predstáv ve­cí, ktoré vtisly do du­še predstavy akoby svoje sto­py. Moje detstvo, ktoré už nejestvuje, patrí minulo­sti, ktorá už tiež nejestvuje. Keď si však naň spo­mínam a rozprá­vam o ňom, vidím ho v prítomnosti, lebo jeho obraz je v mojej pamäti.

Či podobne možno azda vysvetliť predpoveď bu­dúcnosti tak, že si predstavujeme obrazy vecí, kto­ré ešte nejestvujú? Vyznám Ti, Bože môj, že ne­viem. Jedine to viem, že často rozmýšľame o svo­jich budúcich činoch a toto rozmýšľanie je prítom­né, ale činy naše ešte nie sú, lebo sú budúce. Keď sa však dáme do roboty a začneme s tým, o čom sme si porozmýšľali, vtedy sa začína čin, lebo už nie je budúci, ale prítomný. Nech je už akákoľvek tajomná prítomnosť budúcich vecí, jedno je isté, že vidieť možno len to, čo jestvuje. Čo však jestvuje, nie je budúce, ale prítomné. Keď teda niekto hovo­rí, že vidí budúce veci, nevidí to, čo ešte nie je, t. j. budúce veci, ale vidí azda len ich príčiny alebo zna­ky, ktoré už jestvujú. Preto tým, ktorí ich vidia, nie sú už budúce, ale prítomné a z nich vlastne len duch predpovedá budúce. Predstavy budúcnosti sú potom prítomné v dušiach tých, ktorí budúcnosť predpo­vedajú.

Nech tu prehovorí príklad, Keď vidím ranné zo­re, predpovedám východ slnka. Čo vidím, je prítom­né, čo predpovedám, je budúce. Nie slnko je budú­ce, lebo to už jestvuje, ale len jeho východ je bu­dúci. Nemohol by som však predpovedať východ slnka, keby som nemal o ňom predstavu, akú aj te­raz, keď hovorím, mám. Ale ani zore, ktoré na ne­bi vidím, ani tie nie sú východ slnka, ani predsta­va, ktorú mám v duši o východe slnka, ani tá nie je východom slnka. Oboje však vidím prítomné, a pre­to môžem predpovedať východ slnka. Budúce teda ešte nejestvuje. A keď ešte nejestvujú, teda nie sú. Keď nie sú, nemožno ich vidieť, ale možno ich pred­povedať z prítomných, ktoré aj sú, aj sa dajú vidieť.

KAPITOLA DEVÄTNÁSTA

Ako sa pozná budúce?

Ty však, Kráľ celého tvorstva, ako poučuješ duše o budúcich veciach? Veď poučil si o nich svojich prorokov. Aký je to spôsob, ktorým poučuješ o bu­dúcich veciach, ktoré ešte nejestvujú, alebo radšej, ako učíš o prítomnosti z budúcich vecí? Čo nejest­vuje, tomu sa nemožno naučiť. Tvoj spôsob je veľmi nepochopiteľný môjmu umu. Prevládal ma, nemô­žem sa k nemu dostať. Keď však Ty pomôžeš, dô­jdem k nemu, keď pomôžeš Ty, sladké Svetlo mo­jich duševných očú.

KAPITOLA DVADSIATA

Ako pomenovať rozmanitosť časov?

Teraz je už jasné, že niet ani minulého ani bu­dúceho času. Nesprávne sa teda hovorí, že jest troje časov, a to minulý, prítomný a budúci. Správnejšie by sa malo azda povedať, že jest troje časov, a to: prítomný vzhľadom na minulosť, prítomný vzhľadom na prítomnosť a prítomný vzhľadom na budúcnosť. Tieto troje vecí vidím v svojej duši, inde ich nevi­dím. Prítomná vzhľadom na minulosť je pamäť (memoria), prí­tomné vzhľadom na prítomnosť je nazeranie (contuitus), prítom­né vzhľadom na budúcnosť je očakávanie (exspectatio). Keď mož­no takto hovoriť, uznávam aj ja, že jest troje časov. Podľa vžitého zlozvyku môže sa tiež hovoriť, že jest troje časov, a to: prítomný, minulý a budúci. Nech sa aj tak hovorí! Nestarám sa o to, neodporujem, ani na to nenadávam. Nech sa len tak hovorí, kým sa rozu­mie, čo sa hovorí, že totiž nejestvuje ani to, čo volá­me minulým, ani to, čo voláme budúcim. Málo je ta­kých slov, ktoré používame v ich správnom doslov­nom význame. Ale, i keď ich používame nie celkom doslovne, predsa rozumieme, čo chceme povedať.

KAPITOLA DVADSIATA PRVÁ

Ako možno merať čas?

Pred chvíľou som povedal, že minulý čas meria­me, aby sme mohli povedať, že tento časový úsek je dva razy alebo rovnako dlhý ako tamten, alebo ako­koľvek sme zvykli hovoriť o časových úsekoch. Po­dľa toho, ako som povedal, meriame minulý čas. Ak by mi však niekto vyčítal, odkiaľ to viem, pove­dal by som mu, že odtiaľ, lebo čas meriame, a nemô­žeme merať to, čo nejestvuje. Minulý a budúci čas nejestvuje. Ako však meriame prítom­ný čas, keď nemá trvania? Meriame ho, kým plynie. Keď uply­nul, už ho nemeriame, lebo niet, čo by sme merali.

Ale odkiaľ, kade a kam ide čas, keď ho meriame? Odkiaľ, ak nie z budúcnosti? Kadiaľ, ak nie prítom­nosťou? Kam, ak nie do minulosti? Prichá­dza teda z toho, čo ešte nejestvuje, prechádza tým, čo nemá trvania, odchádza do toho, čo už nejestvuje. Kde in­de však môžeme merať čas, ak nie v trvaní? Keď ho­vorím o čase, že je rovnako dlhý alebo dva razy, tri razy dlhší než iný čas, alebo čokoľvek podobného hovoríme o čase, vždy sa to vzťahuje na trvanie ča­su! V akom časovom trvaní meriame teda čas, kto­rý práve plynie? Azda v budúcom, odkiaľ prichádza? Čo nejestvuje, to nemeriavame. Azda v prí­tomnom, ktorým práve plynie? Čo nemá trvania, to predsa nemeriame. Azda v minulom, kam sa poberá? Nemeriame predsa to, čo už nejestvuje!

KAPITOLA DVADSIATA DRUHÁ

V ťažkej otázke prosí Boha o pomoc.

Môj duch zahorel túžbou spoznať tak veľmi za­motanú hádanku. Nezatváraj, Pane Bože, dobrotivý Otče, prosím Ťa pre lásku Kristovu, neza­tváraj mo­jej túžbe vec takú všednú, a predsa takú hlbokú! Daj, aby som ju prenikol a aby mi zažiarila v svetle Tvojho milosrdenstva! Na koho sa mám obrátiť? Ko­mu vyznám s väčším úžitkom svoju nevedomosť, ak len nie Tebe, ktorému nie je na ťarchu moja ohnivá túžba po štúdiu Písma svätého? Daj mi, čo milujem: veď to tak veľmi milujem. A aj to si mi Ty dal! Daj mi to Ty, Otče, ktorý vieš dávať dary svojim synom. Daj mi to, lebo chcem poznať Teba! Čaká ma ťažká robota, kým mi neotvoríš.

Pre Ježiša Krista Ťa prosím, v mene Svätého svä­tých, nech ma nik nevy­rušuje! Dôverujem v Boha preto aj hovorím. To je moja nádej, nato žijem, aby som uvažoval o radostiach Pánových. Hľa, na mie­ru si postavil moje dni, ani neviem, ako utekajú. Vždy hovoríme len o čase, vždy sa pýtame: „Kedy to povedal? Kedy to urobil? Ako dlho som to už ne­videl?“ Tak hovoríme, tak počujeme hovoriť. Roz­umieme tomu, aj nám rozumejú. Sú to všetko veci veľmi známe a všedné, a jednako sú zas aj veľmi ta­jomné a nerozriešené.

KAPITOLA DVADSIATA TRETIA

Čo je čas?

Od istého učeného človeka počul som raz, že čas nie je nič iného ako pohyb slnka, mesiaca a hviezd. S tým som však nesúhlasil. Prečo by skôr časom ne­mohol byť pohyb všetkých telies? Či azda keby zhasly nebeské svetlá a krútilo sa len koleso hrnčiarovo, nebolo by už času, ktorým by sme merali otáčanie kolesa a hovorili by sme, že sa okrúti za rovnaký čas, alebo keby otáčanie bolo nepravidelné čo do rýchlosti, že jedno otočenie je dlhšie, iné kratšie? Keby sme to hovorili, či by sme to nehovorili v ča­se? Či by neboly niektoré naše slabiky dlhšie, nie­ktoré kratšie preto, lebo raz zaznievajú dlhšie, raz kratšie? Bože, daj na tomto malom príklade poznať ľuďom pochopy malých i veľkých vecí!

Hviezdy a nebeské telesá sú tiež meradlami ča­su, rokov a dní. Sú naozaj. Ak otočenie kolesa ne­môžem nazvať dňom, učenec nemôže preto tvrdiť, že niet času. Chcem poznať význam a povahu času, ktorým meriame pohyb telies a hovoríme, že tento pohyb je dva razy tak dlhý ako tamten. Pýtam sa – nakoľko dňom nerozumieme len čas, kým stojí slnko nad zemou, podľa čoho rozoznávame deň a noc, ale celý čas od východu do východu, podľa čoho hovo­ríme, že toľko a toľko dní už prešlo, pričom počíta­me dni s nocami, a nie každé osobitne a deň je vy­plnený časom od východu až do východu – pýtam sa, či sám pohyb je dňom, alebo je dňom čas, v kto­rom sa pohyb vykoná, a či oboje súčasne? Keby sám pohyb bol dňom, vtedy by aj jediná hodina bola dňom, za ktorú by slnko vykonalo svoj beh. Keby dňom bol čas, v ktorom sa pohyb vykoná — keby od východu do východu bola jedna hodina – mu­selo by slnko dvadsaťštyri razy vykonať svoju ces­tu, kým by sa naplnil deň. Keby napokon dňom bol aj pohyb, aj čas naraz, vtedy by sa nemohol nazvať dňom pohyb slnka, keby ho nevykonalo za jednu hodinu, ani čas by sa nemohol nazvať dňom, keby slnko stálo a toľko času uplynulo, ako uplynie, keď slnko pravidelne vykonáva svoju cestu.

Nejdem ďalej hľadať, čo je deň, ale radšej, čo je čas, ktorým meriame obeh slnka, aby sme mohli po­vedať, že tento obeh sa skončil o polovicu prv ako obyčajne. Pravda, predpokladáme, že sa obyčajne skončí za dvanásť hodín. Keby sme oba časy porov­návali, povedali by sme, že prvý čas je dva razy tak dlhý ako druhý, aj vtedy, keby slnko vykonalo svoju cestu v jednoduchom alebo dvojnásobnom čase. Nech mi teda nik nehovorí, že pohyb nebeských te­lies je čas. Ba aj vtedy, keď sa na čiusi prosbu za­stavilo slnko, aby sa mohol dokončiť víťazný boj, slnko stálo, ale čas išiel ďalej. Bitka bola vedená a dokončená v toľkom čase, aký bol na to potrebný. Z toho všetkého vidím, že čas je nejaká rozsiahlosť. Vidím to však naozaj, alebo sa mi to len vidí? Ty, Svetlo a Pravda, Ty mi to ujasníš.

KAPITOLA DVADSIATA ŠTVRTÁ

 Čas je meradlom pohybu.

Rozkazuješ, aby som prisvedčil, keď niekto tvr­dí, že čas je pohyb telies? Vôbec nie! Počujem, a Ty to tiež hovoríš, že každé teleso sa pohybuje v čase. Nepočujem však, a Ty to nehovoríš, že čas je pohyb telies. Keď sa teleso po­hybuje, časom meriam, ako dlho sa pohybuje, t. j., kedy sa začalo pohybovať a kedy prestalo. Keď sa teleso pohybuje a nevidel som začiatok ani koniec pohybu, nemôžem merať pohyb, iba ak by som videl pohyb od začiatku do konca. Keď dlho hľadím na pohyb, môžem hovoriť jedine o dlhom čase, ale nie o tom, aký je dlhý. Keď hovorí­me o dĺžke, môžeme to len na základe porovnáva­nia. Hovoríme totiž, že toto je rovnako dlhé ako tam­to alebo dva razy tak dlhé a podobne. Ak môžeme pozorovať priestor, v ktorom sa teleso pohybuje, ale­bo časti priestoru, keď ide o pohyb kruhový, môžeme povedať, koľko času uplynie, kým teleso alebo jeho niektorá časť prejde od jedného bodu k druhému.

Keďže niečo iného je pohyb telesa a niečo iného meradlo trvania pohybu, kto by netušil, ktorému z nich treba prisúdiť meno čas? Hoci sa teleso nieke­dy pohybuje, niekedy zas stojí, predsa meriame nie­len jeho pohyb, ale aj jeho státie, a hovoríme, že te­leso práve tak dlho stálo, ako sa pohybovalo, alebo dva razy tak dlho, tri razy atď. Náš výrok záleží na tom, či usudzujeme viac alebo menej správne. Čas teda nie je pohybom telies.

KAPITOLA DVADSIATA PIATA

Prosba k Bohu.

Vyznávam Ti, Pane, že dosial neviem, čo je to čas. Opäť Ti však vyzná­vam, že viem len to, že v čase hovorím a dlho už o čase hovorím. Aj to viem, že samo „dlho“ je len trvaním času. Ako to môžem vedieť, keď ani neviem, čo je čas? Či azda neviem vysloviť svoju vedomosť? Aký som úbožiak, že ani to neviem, v čom som nevedomý! Hľa, pred Tebou, Bože môj, pred Tebou hovorím a neklamem, také je moje srdce. Zapáľ mi svetlo, Pane Bože, a osvieť mo­je temnoty!

KAPITOLA DVADSIATA ŠIESTA

Čas nemeriame časom.

Nevyznáva Ti úprimne moja duša, že meriam čas? Či azda, Bože môj, meriam a neviem, čo me­riam? Meriam pohyb telesa v čase a sám čas neme­riam? Mohol by som merať pohyb telesa s jedného miesta na druhé, keby som nemohol merať čas, v ktorom sa pohyb koná? Ako teda meriam čas? Me­riam azda dlhší čas časom kratším tak, ako meriam lakťom dlhé drevo? Tak krátkou slabikou meriame dlhú a hovoríme, že je dva razy tak dlhá. Tak meria­me dĺžku básne dĺžkou veršov, dĺžku veršov dĺžkou stôp, dĺžku stôp dĺžkou slabík, dĺžku dlhých slabík dĺžkou krátkych slabík. Nie však ako na papieri, tak meriame vzdialenosť, a nie čas, ale podľa času, po­trebného na ich vyslovenie, a hovoríme, že táto báseň je dlhá, lebo má toľko a toľko veršov; verše sú dlhé, lebo majú toľko stôp; stopy sú dlhé, lebo majú toľko slabík; slabika je dlhá, lebo trvá dva razy toľko ako krátka.

Ale ani takto nemožno vysvetliť meradlo času. Môže sa totiž stať, že kratší verš, pomalšie predná­šaný, trvá dlhšie než dlhý verš, rýchle predná­šaný. Tak isto báseň, stopa a slabika. Preto sa mi tak vi­delo, že čas je vlastne akési trvanie, ale neviem čo­ho. Bolo by čudné, keby nie samého ducha. Môj Bo­že, prosím Ťa, čo vlastne meriam, keď neurčito ho­vorím, že tento čas je dlhší než tamten, alebo keď určito hovorím, že tento čas je dva razy tak dlhý ako tamten? Viem, že meriam čas. Budúci čas však nemeriam, lebo ten ešte nie je. Prítomný čas neme­riam, lebo nemá trvania. Napokon nemeriam ani mi­nulý čas, lebo ten už nie je. Čo teda meriam? Či azda plynulý, a nie uplynulý? Tak som to povedal!

KAPITOLA DVADSIATA SIEDMA

Kedy meriame čas?

Vytrvaj ešte, duch môj, pozoruj ešte väčšmi! Boh je náš pomocník, stvoril nás, a nestvorili sme sa sa­mi. Pozoruj, kde sa zaskvie pravda! Pomysli si na nejaký telesný hlas. Rozzvučal sa, zaznieva, prestá­va znieť, doznieva, až celkom zatíchne. Už je minu­lý, už ho niet. Budúci bol vtedy, keď ešte len mal za­znieť. Vtedy ho nebolo možno merať, lebo ešte ne­bol, teraz ho už nemožno merať, lebo už nejestvuje. Vtedy ho teda bolo možno merať, kým zaznieval, le­bo vtedy bolo, čo sa mohlo merať. Ale aj vtedy ten hlas nestál, ale sa pohyboval, zanikal. Či ho azda bolo možno tým skôr zmerať? Kým čas plynul, sme­roval do akéhosi časového priestoru, kde by sa bol dal zmerať, lebo prítomný čas nemá takého priesto­ru. Ak teda mohol byť zmeraný, pomysli si iný čas, ktorý začal znieť a zneje bez prestania. Zmerajme ho, kým znie, lebo keď doznie, už ho nemožno me­rať, lebo nebude, čo by sa meralo.

Zmerajme ho teda a povedzme, koľký je. Hlas však ešte znie, nemožno ho merať, lebo hlas možno merať len od rozzvučania do doznenia. Meriame vždy len medzidobie od začiatku hlasu do konca. Preto nemožno merať hlas, ktorý ešte nedoznel, o ta­kom nemožno hovoriť, či je dlhý, alebo krátky, či rovnaký, či kratší, či dva razy tak veľký ako iný. Keď však hlas doznie, už ho niet. Akože sa teda dá merať? Jednako časy meriame, ale ani ten, ktorý ešte nie je, ani ten, ktorý už nie je, ani ten, ktorý nemá trvania, ani ten, ktorý nemá konca. Nemeriame teda ani budúci, ani minulý, ani prítomný, ani plynulý čas, a jednako len čas meriame.

Verš „Deus Creator omnium“ (Bože Stvoriteľ vše­tkého) má osem slabík, ktoré sú striedavo dlhé a krátke. Štyri krátke sú: prvá, tretia, piata, siedma a sú o polovicu kratšie než dlhé: druhá, štvrtá, šiesta, ôsma. Zbadám to pri vyslovovaní a sluch ma o tom poučuje. Podľa sluchu meriam dlhú slabiku slabi­kou krátkou a hovorím, že je dva razy tak dlhá ako krátka. Keďže však slabiky nasledujú za sebou, ako zadržím krátku slabiku, aby som ju urobil mierou dlhej slabiky a presvedčil sa, že dlhá je dva razy toľká ako krátka, keď dlhá nezaznie prv, kým ne­doznie krátka? Ani dlhú však nemeriam, kým znie, ale keď už doznela. Keď však doznela, zanikla. Čo teda meriam? Kde je krátka slabika, ktorú mám me­rať? A kde je dlhá? Obe zaznely, doznely, zanikly, niet ich, a predsa ich meriam! Podľa vycvičeného sluchu tvrdím, že jedna trvá dva razy toľko ako dru­há. A to by som nemohol povedať, keby už neboly zanikly a doznely. Nemeriam teda už slabiky, ktoré viac nejestvujú, ale meriam niečo, čo zostalo v mo­jej pamäti. V tebe, duch môj, meriam čas. Nezastra­šuj ma otázkou, ako je to, nezastrašuj sám seba svo­jimi citmi. Hovorím, že v tebe meriam čas, meriam dojem, ktorý urobily na Teba veci, ktorý dojem trvá aj vtedy, keď sa veci pominuly. Sám prítomný do­jem meriam, a nie veci, ktoré už minuly. Keď teda meriam čas, meriam dojem. Napokon buď tento do­jem je čas, alebo čas vôbec nemeriam.

Čo však povedať, keď meriame mlčanie a hovo­ríme, že mlčanie trvalo práve toľko ako hlas? Či neobraciame svoje myšlienky na dĺžku hlasu, ako by doteraz znel, a neužívame tú dĺžku ako meradlo mlčania? Lebo aj bez hlasu a jazyka opakujeme si v myšlienkach básne, verše a akúkoľvek reč a aké­koľvek trvanie. Udávame tiež pomer rozličných ča­sových úsekov, ako keby sme ich vyslovili nahlas. Keby niekto chcel vydať zo seba dlhší hlas a v du­chu už určil jeho dĺžku, iste už v mlčaní zmeral je­ho dĺžku a vštepil si ju do pamäti, aby potom mohol vydať hlas, ktorý znie, kým nedôjde ku vopred ur­čenému bodu. Hlas znie, znel a bude znieť. Čo z ne­ho bolo už uskutočnené, to doznelo. Čo má byť ešte uskutočnené, to bude znieť. Tak to pokračuje, kým prítomný úmysel posiela budúce do minulého, takže umenšovaním budúceho rastie minulé až dovtedy, kým sa celé budúce nepremení na minulé.

KAPITOLA DVADSIATA ÔSMA

Čas meriame duchom.

Ako sa však umenšuje a stráca budúce, ktoré ešte nejestvuje? Alebo, ako rastie minulé, ktoré už ne­jestvuje? Ako ináč, ak nie v duchu, ktorý to prevá­dza, ak nie je v tom duchu troje vecí, totiž: očaká­vanie, pozorovanie a spomínanie? Duch očakáva, pozoruje a spomína si tak, aby očakávanie prešlo pozorovaním na spomínanie. Kto teda poprie, že bu­dúce ešte nejestvuje? A v duchu je jednako očaká­vanie budúceho! Kto poprie, že minulé už nie je? V duchu je jednako spomienka na minulé! Kto poprie, že prítomný čas nemá trvania, lebo sa míňa v okamihu? Jednako trvá pozorovanie, ktorým budúce prechádza do minulosti! Nie ten čas, ktorý ešte ne­jestvuje, je dlhý budúci čas, ale dlhý budúci čas je vlastne dlhé očakávanie budúceho. Ani dlhý minu­lý čas nie je ten, ktorý už nie je, ale dlhý minulý čas je dlhá spomienka na minulosť.

Chcem zaspievať známu pieseň. Kým začnem, moje očakávanie sa vzťahuje na celú pieseň. Keď som začal, niečo z piesne zostáva podľa toho v mo­jej pamäti, koľko som už poslal do minulosti, a celá moja činnosť môže byť nazvaná spomienkou vzhľa­dom na to, čo som už zaspieval, a očakávaním vzhľa­dom na to, čo ešte mám spievať. Prítomné je moje pozorovanie, ktoré vlastne pôsobí, že z budúceho sa stáva minulé. Čím ďalej sa to tak robí, tým väčšmi ubúda z očakávania a pribúda v pamäti, kým sa ce­lé očakávanie nestrávi, kým vlastne celá činnosť ne­prejde do pamäti. Čo platí o piesni, to platí aj o jej častiach, to platí o jednotlivých slabikách, to o dlh­šej nejakej činnosti, ktorej časťou bola azda pieseň. To isté platí aj o celom ľudskom živote, ktorého časti tvoria všetky skutky človeka. To napokon pla­tí o veku celého ľudstva, ktorého časťami sú vše­tky životy jednotlivcov.

KAPITOLA DVADSIATA DEVIATA

Rozptýlenosť ducha.

Pretože Tvoje milosrdenstvo je lepšie než životy a celý môj život je rozptýlenosťou, prijala ma Tvoja pravica v mojom Pánovi, Tvojom Synovi, Prostredníkovi medzi Tebou a nami v mnohom a pre mnoho, aby som skrze Neho uchopil, lebo aj sám som ucho­pený; aby som sa zotavil z rozptýlenosti svojich sta­rých dní, aby som zabudol na minulosť a smeroval k jednému. Nie na to, čo je budúce a pominuteľné, ale na to, čo je predo mnou, nie rozptýlený, ale sú­stredený. Nie podľa rozptýlenosti, ale podľa úmyslu smerujem k odmene nadzemského povolania, aby som tam počul hlas Tvojej chvály a pozoroval Tvoju neprichádzajúcu a neodchádzajúcu blaženosť. Moje roky sú teraz plné nárekov. Ty, Pane, Otče môj, mo­je potešenie, Ty si večný. Ponoril som sa do otázky času, o ktorom vlastne neviem nič. Ako by v búrke zmietajú sa moje myšlienky, môj ako by vnútorný špik, kým nesplyniem s Tebou, očistený a preme­nený ohňom Tvojej lásky.

KAPITOLA TRIDSIATA

Pred stvorením nebolo času.

Zastanem si a upevním sa v Tebe, môj vzor, v Tvojej pravde, a nebudem trpieť otázky ľudí, ktorí, hnaní chorobnou zvedavosťou, chcú poznať viac, než zvládzu, a hovoria: ,,Čo robil Boh, kým ešte nestvo­ril nebo a zem? Ako mu mohlo prísť na um, aby nie­čo robil, keď predtým nikdy nič nerobil?“ Daj im, Pane, aby si dobre rozmysleli, čo hovoria, aby na­hliadli, že nemožno hovoriť o „nikdy“ tam, kde niet času. Keď sa teda hovorí, že „nikdy“ nič neurobil, čo iného sa vraví, ako že v nijakom čase neurobil? Nech už naozaj nahliadnu raz, že bez Tvojho stvorenia niet nijakého času, nech už pre­stanú s takými blúznivými rečami. Nech sa len pozrú pred seba a pochopia, že Ty, večný Stvoriteľ všetkých časov, si pred všetkými časmi a že nijaký čas a nijaký tvor nie je s Tebou súvečný, i keby bol azda pred vše­tkými časmi.

KAPITOLA TRIDSIATA PRVÁ

Ako poznáva Boh, ako človek?

Pane Bože, aká hlboká je priepasť Tvojich tajom­stiev! Ako ďaleko zavliekly ma od nich následky mojich hrie­chov! Uzdrav moje oči, aby sa za­rado­valy z Tvojho svetla! Naozaj, ak je nejaký duch toľkej vedomosti a predvídavosti, že všetko minulé a budúce tak pozná, ako ja poznám napríklad niekto­rý žalm, vtedy ten duch je prezázračný a úžasný. Jemu nie je tajné, čo už pomi­nulo a čo sa ešte sta­ne v budúcich storočiach, ako aj mne nie je tajné, keď spievam žalm, koľko som už od­spieval a koľko ešte mám odspievať. Vzdiaľ sa však odo mňa, myš­lienka, že Ty, Stvoriteľ vesmíru, Stvoriteľ duší a tiel, že Ty tak isto poznávaš minulé aj budúce. Tvo­je poznanie je zázračnejšie a tajomnejšie! Žalm, ktorý po­čujem spievať, alebo ktorý spievam, účin­kuje na mňa rozmanite, duch môj je ako by rozde­lený medzi očaká­vaním slov, ktoré majú zaznieť, a medzi spomienkou na slová, ktoré už doznely; nie­čo iného robí sa však v Tvo­jej nemeniteľnej večno­sti, vo večnom Stvoriteľovi my­slí. Tak isto, ako si na začiatku poznal nebo a zem, bez zmeny svojho poznania, tak isto si na začiatku stvoril nebo i zem, bez akejkoľvek zmeny činnosti. Kto to chá­pe, nech to vyzná! Kto to nechápe, nech to tiež vyzná! Ako veľmi si povýšený, a predsa pokorné srdcia sú Tvojím chrámom! Dvíhaš utisnutých, a nepadajú, ktorým pomáhaš.

Confessiones, XI, 2 – 31. Preklad J. Kováč. Zdroj: Augustín Aurélius: Vyznania. Trnava: Spolok Sv. Vojtecha, 1942.