VYBRANÉ KAPITOLY Z DEJÍN HELENISTICKEJ A STREDOVEKEJ FILOZOFIE

Všetky veci (súcna – ta onta), aj pôvodne jestvujúce, aj iné, ktoré sa akýmkoľvek spôsobom počítajú k veciam, sú skrze Jedno. Lebo čím by boli, keby nejestvovalo Jedno (hen)? Keby sme ich zbavili Jedného, neboli by tým, čím sú. Ani vojsko, ani zbor, ani stádo nemôžu byť bez jednoty. Ale ani dom alebo loď nemôže byť, ak nemá jednotu, lebo dom alebo loď sú Jedno, a keď ho stratia, dom už nie je domom a loď nie je loďou. Teda ani súvislé veľkosti by nejestvovali, keby neobsahovali Jedno; keď ich delíme, menia svoju podstatu natoľko, nakoľko strácajú Jedno. Takisto je to aj s telami rastlín a zvierat, každé z nich je Jedným, a keď rozbité do mnohosti unikajú tejto jednote, strácajú svoju doterajšiu podstatu a už nie sú tým, čím boli; keď sa potom stanú čímsi iným, sú tým tiež len potiaľ, pokiaľ sú Jedným. Ale aj zdravie spočíva v usporiadaní tela do jednoty a krása vo vláde Jedného nad časťami; cnosť je jednota duše skrze vnútornú harmóniu.

            Pretože duša (psýché), všetko tvoriac, vytvárajúc, stvárňujúc a usporadujúc, vedie k jednote, či sa musíme vrátiť k nej a povedať, že dodáva Jedno a sama je Jedným? Nie ako tá, čo telám, ktoré sú od nej odlišné, dáva čosi iné, napr. tvar (eidos) a formu (morfé), a sama nie je tým, čo dáva, tak dáva aj jednotu, ale sama nie je jedným; po­zerá na Jedno a robí každú jednotlivú vec jednotou, ako – pozerajúc na človeka – tvorí človeka, keď spolu s ideou človeka, ktorá je v nej, uchopí aj Jedno, ktoré je v ňom. Lebo každá vec, ktorá sa označuje za jedno, má jednotu zodpovedajúcu svojej podstate, takže menej jestvujúce znamená aj menej Jedno, viacej jestvujúce znamená viac Jedno. Potom aj duša, hoci je od Jedného odlišná, má Jedno podľa rozličných stupňov svojho bytia, ale sama nie je Jedným; lebo najprv je dušou a v istom zmysle iba mimochodom (symbebékos) je Jedným; duša a Jedno sú teda dve odlišné veci ako telo (sóma) a Jedno. Nesúvislé veľkosti, napr. zbor, sú od Jedného najďalej, súvislé veľkosti mu stoja bližšie, duša stojí ešte v užšom spoločenstve s ním. Keby sme však z toho, že duša by vôbec nemohla jestvovať, keby nebola Jedným, chceli usudzovať, že duša a Jedno sú totožné, museli by sme proti tomu uviesť nasledujúce: ponajprv, každá iná vec jestvuje iba v spoločnosti s Jedným, a predsa je Jedno od nej odlišné, lebo telo a Jedno nie sú totožné, ale telo má iba účasť na Jednom; potom aj jedna duša je mnohosťou, hoci sa neskladá z častí, pretože je v nej množstvo síl, myslenie, snaženie a vnímanie, ktoré drží spolu Jedno ako pevné puto. Duša teda privádza čomusi inému Jedno, pričom sama je Jedným; sama však dostáva túto jednotu od iného princípu.

Či nie je teda pri každom jednotlivom Jednom podľa častí jeho podstata (úsia) a Jedno totožné, pri celom súcne však a pri celej podstate podstata a Jedno totožné? Potom teda, keď sme našli súcno, našli sme aj Jedno a sama podstata by bola samým Jedným. Napríklad keby podstata bola rozumom (nús – duchom), aj Jedno by bolo rozumom – totiž ako pôvodné súcno a pôvodné Jedno – ktorý by tým istým spôso­bom poskytol aj iným veciam účasť na bytí a v rovnakej miere aj na Jednom. Lebo čím by mohlo byť Jedno okrem samého bytia? Alebo je totožné so súcnom – „člo­vek“ a „je­den človek“ je to isté – alebo je len určitým číslom jednotlivej veci, potom by sme pri jedinej veci hovorili o Jednom v tom zmysle, ako hovoríme o dvoch ve­ciach. Ak teda číslo patrí k jestvujúcim veciam, tak zrejme aj Jedno, a musíme skú­mať, čím je potom. Ak je však číslo iba činnosťou (energeia) duše, keď duša počíta­ním prechádza vecami, tak by v skutočnosti nejestvovalo nijaké Jedno. Z nášho vý­kladu však vyplýva, že jednotlivé veci, keď stratia Jedno, už vôbec nemôžu jestvo­vať. Musíme sa teda prizrieť, či sú Jedno a súcno totožné, nech už je to v jednotlivom prípade alebo vôbec. Ak je súcno každej jednotlivej veci mnohosťou, ale Jedno mno­hosťou byť nemôže, musí byť oboje navzájom odlišné. Aspoň človek je zároveň živou a rozumom obdare­nou (logikon) bytosťou, má mnoho častí, ktoré sú spojené putom Jedného; teda človek, ktorý je deliteľný, a Jedno, ktoré je nedeliteľné, sú čímsi odlišným. Práve tak aj celé súcno, ktoré má všetky veci v sebe, je ešte viac mnoho­sťou, a teda od Jedného odlišné, keď má Jedno, iba súčasťou. Ďalej, súcno má aj život a rozum, lebo nie je čímsi mŕt­vym, je teda mnohým. Ak je však súcno rozu­mom, potom je nevy­hnut­ne aj mnohým, a to ešte vo vyššom stupni, ak rozum obsa­huje idey; lebo idea nie je totožná s Jedným; je skôr číslom, aj každá jednotlivá idea aj idey vo svojom celku, je teda jednotou, ako je svet (kosmos) ideou. Vôbec Jedno je prvé, ale rozum (nús), idey (eidé) a súcno (to on) nie sú prvé. Lebo pokiaľ ide o idey, každá jednotlivá sa skladá z mnohého, je zložená, teda neskoršia; lebo to, z čoho sa vec skladá, je skôr než vec. Ale že rozum nemôže byť prvý, bude jasné z nasledujú­cich úvah: Rozum je nevyhnutne oddaný mysleniu a rozum najvzácnejšieho druhu, ktorý nepozerá von, nevy­hnutne myslí to, čo je pred ním a nad ním; lebo tým, že sa obracia do seba samého, obracia sa k svojmu počiatku (arché). Ďalej, ak rozum sám je mysliacim podmetom (to noún) a mysleným predmetom (to noúmenon), je dvojitý, a nie jednoduchý, teda nie je Jedným; ak však pozerá na čosi iné (myslené), tak bez­podmienečne na čosi vyššie a nad ním sa nachá­dzajúce; alebo ak sa pozerá súčasne na seba a na to, čo je vyššie než on, aj tak je čímsi druhým. A v skutočnosti musíme rozum tak klásť, že jednak je pri Dobre a pri Prvom a naň sa pozerá, jednak pri sebe samom a seba samého myslí ako takého, ktorý sám je všetkým. Teda ani zďaleka nie je Jedným, pretože zahrňuje takú mnohosť.

            Teda Jedno nie je ani všetkým, lebo potom by nebolo Jedným, ani Rozumom, lebo potom by zasa bolo všetkým, pretože rozum je všetkým, ani súcnom, lebo súcno je všetkým.[1]

Čo je teda Jedno a aká je jeho prirodzenosť (fysis)? Nie div, že sa to nedá ľahko povedať, pretože nie je ani súcnom, ani tvarom (eidos), a pre nás predsa poznanie spočíva na tvaroch. No čím ďalej vniká duša do beztvarého (aneideon), tým menej ho môže uchopiť, pretože ním nie je určená, už nie je akoby pečaťou rozmanito vyra­zená, stáva sa nerozhod­nou a bojí sa, že nemá nič. Preto trpí pod takýmito predmetmi a rada zostupuje opäť dole a vždy znovu všetko toto striasa, kým sa nedostane k zmyslovému predmetu (aisthéton) a tu si ako na pevnej pôde odpočinie; tak ako sa aj oko unaví pozorovaním malých predmetov a rado sa potom zameria na veľké. Keď sa však duša rozhodne čisto pre seba zamerať sa na pozoro­vanie Jedného, potom ho vidí, len keď je s ním spolu a keď je Jedným, a práve preto, že je s ním Jedno, vôbec neverí, že má, čo hľadá, pretože sa nelíši od predmetu svojho myslenia. No kto chce filozofovať o Jed­nom, musí postupovať týmto spôsobom. Pretože to, čo hľadáme, je Jedno, a pretože chceme pozorovať počiatok všetkých vecí, totiž Dobro (tagathon) a Prvé (próton), nesmieme sa vzdialiť od oblasti Prvého a klesnúť k najposlednejšiemu, ale sa musíme od zmyslových vecí, ktoré sú tým posledným, znovu dostať k Prvému a oslobodiť sa od všetkého zla, pretože spejeme k dobru; mu­síme však vystúpiť aj k počiatku, ktorý máme v sebe samých, a musíme sa z mnoho­sti stať jedným, keď sa chceme stať divákmi počiatku a Jedného. Musíme sa teda stať rozumom a svoju vlastnú dušu zveriť rozumu a pevne ju v ňom zapustiť, aby to, čo on vidí, v dokonalej bdelosti prijala a aby sme tak pomocou rozumu videli Jedno a nepoužili zmyslové vnímanie alebo neprijali z neho čosi, ale s čistým rozumom, s najvyššou silou rozumu sa pozerali na najčistejšiu. Kto si však pri tomto nazeraní predstavuje tento princíp ako veľkosť, tvar alebo masu, nemá pri na­zeraní za vodcu Rozum, lebo rozum podľa svojej prirodzenosti nemôže také čosi vidieť, ale je to pôso­benie zmyslového vnímania a domnienky, ktorá vyplýva zo zmyslového vnímania. Jedine rozum je schopný dávať nám poznanie o veciach, ktoré ležia v jeho oblasti. Rozum môže vidieť alebo veci ležiace pred ním, alebo veci mu prináležiace, alebo od neho vychádzajúce. Veci, ktoré mu prináležia, sú už čisté, čistejšie a jednoduchšie sú však veci, ktoré ležia pred ním, alebo správnejšie, vec, ktorá leží pred ním.

            Teda ono Prvé tiež nie je Rozumom, ale je pred rozumom. Lebo rozum je čímsi z jestvujúcich vecí; Ono však nie je čímsi, ale je pred každou vecou, nie je ani súcnom, lebo súcno má za tvar tvar súcna. Ono však je bez tvaru, dokonca bez duchovného tvaru. Pretože prirodzenosť Jedného je ploditeľkou všetkých vecí, nie je ani jednou z nich. Nie je teda ani čímsi ani nemá vlastnosti a veľkosť, nie je ani rozumom, ani dušou; nie je ani čímsi pohy­bovaným, ani čímsi nehybným, nie je v priestore ani v čase, je jednotvárne ako také alebo skôr bez tvaru, pretože je pred každým tvarom, pohybom a pokojom, lebo tie sú na súcne a robia ho mnohým. Ale prečo potom nie je, ak nie je pohybované, v pokoji? Pretože len súcno musí byť nevyhnutne jedným z dvoch (alebo oboje) a pretože odpočívajúce odpočíva pomo­cou pokoja, nie je totožné s pokojom; preto odpočívajúce má tento pokoj ako vlast­nosť mimochodom, a už nie je jednoduché. Lebo ak Jedno označujeme za príčinu (aitia), to neznamená o ňom vypovedať náhodne, ale o nás, že totiž máme čosi z neho na sebe, kým ono samo zotrváva v sebe. Nesmieme ho nazývať ani „oným“, ani „týmto“, ak chceme hovoriť presne, môže to byť iba výklad toho, čo my sami, ktorí Jedno iba zvonka obchádzame, pritom zažijeme, keď sa mu hneď približujeme, hneď ďaleko od neho odpadávame pre ťažkosti spojené s jeho pozorovaním.

…

Prečo však neostane duša tam hore? Pretože sa ešte celkom nevyviazala z pozemského. Príde však čas, keď sa budeme nepretržite pozerať bez toho, že by nás telo ešte nejako obťažovalo. Ale pozerajúce nie je časťou znepokojenej duše, ale inou časťou, ktorá sa vzdáva pozerania, ale sa nevzdáva vedenia založeného na dôkazoch, domnienkach a myslení duše. Ale pozeranie a pozerajúce už nie je Rozum, je väčšie než Rozum, pred Rozumom a nad Rozumom práve tak ako pozerané.

            Keď sa teda pozerajúci pozerá na seba samého, vidí seba, ako veľmi vznešeného, alebo skôr bude so sebou samým ako s veľmi vznešeným spojený a bude sa takým cítiť, lebo jednoducho sa stal. Pri tomto hádam ani nemôžeme hovoriť o pozeraní. Ale pozerané, ak môžeme pozerajúce a pozerané pokladať za dve, a nie skôr oboje za jedno, pozerajúci nevidí v onom okamihu – pravda, reč je odvážna – nerozlišuje to, nemá predstavu dvoch vecí, ale sa stane akoby iným; prestáva byť sám, už nepatrí sebe samému, keď ta príde do horného sveta, rozplynie sa v bohu a stane sa s ním jedným ako stred, ktorý splýva s iným stredom; aj tu sú stretajúce sa veci jedným, a len potom dvoma, keď sú oddelené. Takto aj my hovoríme o Jednom ako o rozlíše­nom. Preto sa dá také pozeranie ťažko opísať slovami. Lebo ako by mohol niekto podať správu o Onom ako o rozlíšenom, keď ho pri pozeraní nevidel ako odlišné, ale ako jedno s ním?

Preto je aj v mystériách zakázané čokoľvek oznámiť nezasväteným, lebo božské je nevysloviteľné a pre človeka, ktorému sa nikdy nedoprialo vidieť to, neopísateľné.

            Keďže pri tomto pozeraní neboli dvaja, ale on sám, boli pozerajúci a pozerané jedno (vlastne to nie je „pozerané“, ale takrečeno „zjednotené“), nesie v sebe, ak sa na svoj stav v okamihu spojenia rozpamätá, obraz Onoho. V tomto stave, ale aj v sebe samom bol Jedným. Nemal v sebe nijaký rozdiel ani so sebou samým ani s inými vecami, už pokiaľ sa v ňom nič nehýbalo, pokiaľ to v ňom nebol ani hnev (thymos), ani túžba (epithymia) po čomsi inom, keď bol vo výške, ale ani nijaký pojem (logos), ani myslenie (noésis), dokonca ani sám tu nebol, ak to možno tak povedať, ale akoby bez unáhlenosti strhnutý vstúpil do odlúčenosti, do stavu nehybnosti a v celom svo­jom bytí sa nikde neodvrátil, ani k sebe samému neobrátil, celkom ticho stojac, akoby sám bol pokojný státím. Ani krásne veci už nemyslí, dokonca je nad krásne povznesený aj zbor cností, ako ten, čo vstúpil do kultového priestoru, kam sa nevstu­puje, a nechal za sebou v chráme obrazy bohov, s ktorými sa opäť stretne, keď sa odtiaľ vráti, vidiac tam dnu to a spojac sa s tým, čo nie je ani tvár, ani obraz, ale sama božská bytosť; obrazy sú potom predmetmi pozerania v druhom rade. Azda výraz „pozerať sa“ predsa nie je správne volený, tu ide skôr o iný druh videnia, o extázu, zjednodušenie a oddanie sa (ekstasis, haplósis, epidosis), túžbu po dotyku, pokoji a premýšľaní byť s ním jedno; len tak môžeme bytosť v najvnútornejšom kultovom priestore vidieť. Keď sa však pozerá iným spôsobom, vôbec nič nie je pri ňom. To všetko sú iba napodobeniny, skryté náznaky múdrych medzi hlásateľmi mystérií, ako treba vidieť pravého boha hore. Ale múdry zasvätenec, ktorý rozumie náznakom, azda sa dostane k opravdivému nazeraniu, keď vstúpi do onoho vnútorného kulto­vého priestoru; ale aj keď doň nevstúpi, keď ho pokladá za čosi neviditeľné, totiž za prameň a počiatok, bude vedieť, že len počiatok vidí počiatok, že len rovnaké sa spája s rovnakým, čiže neopomenie z božského nič, čo duša už pred pozeraním môže mať, a ostatné bude očakávať od pozerania; a prejdúc ponad všetko, toto ostatné je preňho tým, čo je pred všetkým. Lebo duša sa podľa svojej podstaty nemôže dostať do absolútneho nesúcna; ale keď zostupuje, prichádza do zla, a teda do nesúcna, ale predsa nie do absolútneho nesúcna (mé on). Ak však beží opačným smerom, nedo­stane sa k inému, ale k sebe samej, a tak nemôže, keďže nie je v inom, byť v ničom, iba v sebe samej; a len v sebe samej, a nie v Onom ako v čomsi jestvujúcom; sami, pokiaľ sa stýkame s Oným, nestávame sa už bytím, ale nadbytím (epekeina úsias). Keď teda niekto vidí seba samého v tomto stave, má na sebe samom podobnosť Onoho, a keď od seba, ako od obrazu, prechádza k praobrazu (archetypon), je pri cieli (telos) cesty. A keď klesne z nazerania, zasa prebudí v sebe cnosť, a keď zistí, že sám je preniknutý poriadkom a tvarom, opäť sa stane ľahkým a pomocou cnosti vystúpi k Rozumu a pomocou jeho múdrosti k Onomu. To je život bohov a bož­ských, blažených ľudí, oslobodenie sa od všetkých pozemských pút, život bez po­zemskej rozkoše, útek jediného k jedinému (fugé monú pros monon).

[1] Plótinova hierarchia emanácií: Všetko má pôvod v čistom Hen – Jednom, ku ktorému zároveň všetko smeruje. Jedno je za/nad bytím, činnosťou, rozumom, myslením, skrátka, nad všetkým. Z Jedna postupne vyžarujú (emanujú) jednotlivé podstaty (hypostázy). Prvou hypostázou je Nús – rozum duch, v ktorom sú idey. Z ducha emanuje druhá hypostáza, ktorou je Psyché – duša. Tak ako sú v duchu idey, tak sú v duši logoi, ktoré, ak sa obrátia mimo seba, vytvoria hylé – látku. Samotná látka je natoľko vzdialená od Jedna, že už nie je samostatnou hypostázou. Zmyslovo vnímateľný svet vzniká expanziou ducha do látky, sprostredkovateľom tejto dynamiky je duša sveta. Cesta od ducha k zmyslovo vnímateľnému svetu je cestou nadol. Sprostredkujúca duša však môže nastúpiť aj cestu nahor – späť k Jednomu. Úlohou človeka je obrátiť svoju dušu k lepšiemu, teda k Jednu, očisťovať ju od zmyslovosti a prostredníctvom zdatnosti (areté) sa stávať podobným bohu. V stave ekstasis (vystúpenia zo seba samého) môže napokon duša človeka splynúť s Jedným.

Plótinos, Enn. VI, 9, 1 – 3, 10. Preklad J. Špaňár. Zdroj: Antológia z diel filozofov – Od Aristotela po Plotina. Ed. J. Martinka, Bratislava: IRIS, 2007. Grécke slová vzhľadom na originál a poznámky doplnil M. P.